Dnes prežívame vskutku neľahké časy. Človek sa im vnútorne túži vzoprieť, no cíti sa akýsi bezbranný. Navyše osamelý, lebo sa okolo nás vytráca spolupatričnosť a empatia. Avšak napriek tomu nie som skeptik, verím, že sa zomkneme a nezlomí nás to. Verím v to staré, ale zato hlboko pravdivé klišé, že láska a dobro napokon zvíťazia. Veď v ľudských dejinách už neraz zahrmelo a svet napriek tomu kráča ďalej. Hoci možno nie tým smerom, ako by sme sami chceli. Je tvrdohlavý. Mnohokrát mu už ľudia predpovedali skorý zánik, no akosi to berie na ľahkú váhu. Spomeňme si len na Jehovových svedkov, ktorí koniec tohto „zlého systému vecí" oduševnene hlásali už nejeden raz. Naposledy mal ich Armagedon nastať v roku 1975, a práve tejto téme sa venuje príspevok Alberta Lučanského.

Svet síce naďalej „tvrdošijne" stojí, avšak zato sa nestačí čudovať, čo všetko sa na ňom odohráva. Kvôli zisku a moci nepatrnej „elity" sa drvivá väčšina ľudí stáva rukojemníkmi spotrebiteľského diktátu, svojvôle, bezbreho sa drancujú naše spoločné prírodné zdroje, všakovaká zvrhlosť sa nazýva cnosťou a lož na seba pokrytecky berie masku pravdy. Viera kresťanov sa v tom lepšom prípade zosmiešňuje a rôznymi sektármi a bezškrupulóznymi voľnomyšlienkarmi deformuje. A práve viera je tá, ktorá je nám v ťažkých chvíľach oporou a dáva zmysel našej existencii. Preto sme sa rozhodli venovať úvahám o nej väčší priestor, čoho výsledkom je úvodná časť podnetného seriálu doc. Ľubomíra Hlada.

Napriek tomu, že sa chválime novými technológiami a veda značne pokročila, o to väčšmi sa medzi ľuďmi lavínovite šíria rozmanité povery a mnohí z nás sú unášaní vlnami iracionálneho ezoterického zmýšľania. Zdravý „sedliacky" rozum sa dnes nejako nenosí, vyšiel z módy. O rizikách a protirečeniach takéhoto správania na pozadí konkrétnej pastoračnej skúsenosti hovorí článok teológa a pedagóga doc. Patrika Maturkaniča.

Mladí ľudia hľadajú: pravdu, lásku, zmysel. Často sa búria, no pritom túžia byť akceptovaní a milovaní. Vedia to, pochopiteľne, aj rozliční náborári siekt, a preto je také dôležité, aby im, obzvlášť v tomto ich zraniteľnom a nestálom životnom období, nenaleteli. Lenže zhovárame sa vôbec s mládežou o týchto veciach, alebo tomu, ako je to bežné aj pri mnohých iných veciach, nechávame „voľný priebeh"? A ak predsa, akých chýb by sme sa mali v takýchto diskusiách vyvarovať, aby sa naše rady neminuli účinkom? Viac sa o tom dočítate v článku doc. Roberta Ptaszeka, profesora na Univerzite Jána Pavla II. v poľskom Lubline.

A čo povedať na záver? Asi len toľko: držme si navzájom úprimne palce. Nie je to ľahké ani s vydávaním Rozmeru. Dopredu sa preto všetkým ospravedlňujeme, ak by sme s posledným tohtoročným číslom meškali. Pousilujeme sa, aby vyšlo a nebolo posledné v našej doterajšej 23-ročnej histórii, lebo je podľa nás veľmi potrebné patričným a predovšetkým kresťanským spôsobom pomenúvať veci, ktoré sa vôkol nás v rýchlom slede a nezriedka nie v náš prospech dejú.