Úryvok z listu apoštola Pavla adresovaný kresťanom v Korinte je veľmi jasným odkazom pre dnešných tzv. „kultúrnych kresťanov" a rôznych „pokrokových teológov", ktorí si z Biblie spravili ľubovoľne interpretovateľný archaický text, pričom by veľmi radi zamlčali ako úplne bezvýznamné Ježišove požiadavky voči tým, čo chcú dosiahnuť večný život. Ježiša Krista a kresťanstvo zredukovali iba na nástroj na vymedzenie istého kultúrneho rámca. Rámca, v ktorom sa síce pohybujú, no jeho terminológiu a atribúty využívajú iba pre svoje sebecké a veľmi prízemné ciele. Bez pohľadu na večnosť, ktorá dáva definitívny zmysel kresťanstvu ako takému. Apoštol nás, súčasných kresťanov, konfrontuje s nepríjemnou otázkou, či je naša viera skutočná. Či žijeme kresťanstvo, alebo „kresťanstvo". Bez viery v zmŕtvychvstanie, vo večný život, bez snahy tento večný život s Kristom dosiahnuť plne ním jeho zákona a iným v jeho dosiahnutí pomôcť, je naša deklarovaná viera iba jej nepodarenou karikatúrou. A buď sme hlupáci, ktorí veria márne, alebo sa priamo stávame falošnými Božími svedkami.

Niekoľko mesiacov pred začiatkom koronakrízy uverejnil nemecký týždenník Der Spiegel výsledky prieskumu, ktorý na jeho objednávku uskutočnil istý renomovaný sociologický inštitút. Cieľom prieskumu bolo zistiť, v čo vlastne súčasní Nemci veria a ako. Vyplynulo z neho, že v Boha verí už iba 55 % súčasných Nemcov (roku 2005 to bolo ešte 66 %). Čiastkové výsledky sú však ešte alarmujúcejšie. Podľa nich iba 75 % z tých, ktorí sa v prieskume označili za katolíkov, verí v Boha (roku 2005 to bolo 85 %), kým z deklarovaných protestantov sa za veriacich v Boha označilo len 67 % (roku 2005 to bolo 79 %). V Kristovo zmŕtvychvstanie verilo dokonca iba 61 % katolíkov a 58 % protestantov. A ešte menej Nemcov, presnejšie iba 40 %, verí v posmrtný život. Najzarážajúcejšie je však zistenie, že najviac viera vo večný život degradovala u tých, ktorí sú najbližšie smrti. Vo vekovej skupine nad 65 rokov deklarovalo svoju vieru vo večný život iba 29 % opýtaných.

Reakcie (aj duchovných kresťanských cirkví) na opatrenia súvisiace s koronakrízou túto stratu viery vo večný život podľa môjho názoru potvrdzujú. Akoby v nich na seba narážali dva extrémne prístupy. Prvý až patologicky zdôrazňuje nadradenosť fyzického života nad životom duchovným a tým akoby popiera večný život. Duchovný život, vyjadrený napríklad návštevou chrámov a bohoslužieb, sa vníma ako menej dôležitý než život fyzický. V boji s chorobou sme akceptovali zatvorenie chrámov, pričom supermarkety paradoxne mali aj v čase najprísnejších opatrení dvere otvorené dokorán. Druhý extrémny prístup potvrdzuje taktiež stratu viery vo večný život. Je to prístup pozbavený úcty k životu tých najohrozenejších. Pre božstvo ekonomickej prosperity a blahobytu nie sú mnohí ochotní ani v najmenšom sa zriecť svojho pohodlia a obmedziť sa, aj keď by to malo ohroziť zdravie či život iného. Položme si teda spolu s apoštolom Pavlom otázku: Veríme vo večný život? Je naša kresťanská viera skutočná, alebo je iba jej karikatúrou?