Marocké mystické
bratstvá počas svojich nočných liečebných rituálov používajú hudbu ako kľúčový
komunikačný prostriedok na oslovenie a prilákanie džinov. Podstatou tohto
rituálu, naprieč bratstvami súhrnne označovaného ako líla,
1 je (nie
vždy explicitne priznaná) harmonizácia vzťahu obete s posadajúcim alebo
sužujúcim džinom. Táto posadnutosť je (eticky povedané) kultúrnym idiomom
označujúcim množstvo psychických a psychosomatických ťažkostí.
2 Maroko si vďaka priaznivým politickým okolnostiam aj geografickej členitosti
zachovalo svoje kultúrne bohatstvo nezvyčajne živé a pestré – či už ide
o hudbu, remeslá, módu, liečiteľstvo alebo o svojrázne formy ľudového
islamu. Ani počas polstoročia relatívne osvieteného a tolerantného
francúzskeho protektorátu (1912 – 1956) sa radikálne nenarušili tradície. Ich
ochrane venuje pozornosť aj súčasný kráľ Mohammed VI.,
3 ktorý je
zároveň najvyššou náboženskou autoritou, „kniežaťom veriacich". V záujme
lepšej zrozumiteľnosti nižšie opísaných hudobných špiritistických rituálov
načrtnem najprv kultúrny a náboženský kontext, v ktorom prebiehajú.