Dejiny kresťanského stredoveku poznačili viaceré sekty a heretické hnutia, podobne ako to bolo v prvých piatich storočiach dejín Cirkvi. Ich vplyv sa často odzrkadlil na politickom a spoločenskom dianí. Niektoré viedli dokonca k ozbrojeným vystúpeniam a vojenským konfliktom. Nebolo zriedkavým javom, že tieto hnutia narúšali verejný poriadok v štáte, preto voči viacerým zasahovala svetská vrchnosť represívne. Tvrdé zásahy však neboli vždy najšťastnejším riešením. V našej rubrike nebudeme hodnotiť otázku správnosti či nesprávnosti týchto represálií a historických udalostí. Naším cieľom je podať prehľad najvýznamnejších heretických teologicko-spirituálnych smerov stredoveku a priblížiť okolnosti ich vzniku, stručne predstaviť ich náuku a postoj, ktorý voči nim zaujala vtedajšia Cirkev a štátna moc. Na úvod je však potrebné objasniť niektoré pojmy, s ktorými sa budeme stretávať. Pripomíname význam slov schizma a heréza, ktoré už poznáme. Heréza v teologickom kontexte znamená popieranie niektorých vieroučných či mravoučných článkov cirkevnej náuky. Tento istý význam má aj slovo kacír alebo kacírstvo, ktorý sa objavil v stredoveku. Väčšina heretických náuk bola zavŕšená schizmou, čiže oddelením daného spoločenstva od Cirkvi. Vytvorili si svoju štruktúru a existovali ako samostatné náboženské spoločenstvá.

Prvým spomedzi stredovekých heretických náboženských hnutí, ktorému budeme venovať pozornosť, boli tzv. paulikáni. Bolo to laické hnutie, ktoré sa objavilo v 7. storočí. Presný pôvod a okolnosti vzniku tejto sekty nie je celkom jasný. Vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou v Arménsku, respektíve v oblasti Malej Ázie. V dôsledku presídľovania obyvateľstva sa paulikánstvo dostáva do oblasti Trácie a odtiaľ ďalej do západnej Európy. Hnutie malo vplyv na neskoršiu sektu bogomilov a sčasti aj na stredovekú sektu katarov, ktoré si priblížime v ďalších častiach tohto seriálu.

Prvé správy o paulikánoch pochádzajú asi z polovice 7. storočia. Skupiny heretikov sa vtedy usadili v pohraničí medzi Arménskom a Byzantskou ríšou. Pravdepodobne to boli utečenci z Arménska, pretože tam boli paulikáni prenasledovaní. Najväčší rozkvet zaznamenala táto sekta v 9. storočí, no v priebehu 12. storočia sa z byzantského územia postupne vytrácala. Celkovo však bolo paulikánstvo pomerne životaschopné, pretože prežilo až do 17. storočia, keď jeho poslední vyznávači prijali katolícke vierovyznanie.

Paulikánov spomína už synoda z roku 645, ktorá sa konala vo vtedajšej metropole Arménska, v Dvine. Zídení biskupi toto hnutie jednoznačne odsúdili ako heretické. Táto zmienka svedčí o tom, že skupiny paulikánov existovali už predtým. Arménske pramene nám nepodávajú bližšie informácie o ich náuke, nájdeme ich však v neskorších byzantských prameňoch. Podľa nich bol zakladateľom prvej skupiny paulikánov pravdepodobne Konštantín Mananali, ktorý prijal meno Silvanus. Zdá sa, že skupinu tvorili arménski staroverci, ktorí odmietali helenizáciu Arménskej cirkvi.

Po roku 660, keď vzniklo prvé spoločenstvo v Kibosse, sa postupne paulikáni šírili aj do iných oblastí, najmä do Malej Ázie. Cisári Konštantín III. a Justinián II. sa toto hnutie usilovali potlačiť. Hoci bol Silvanus približne v roku 684 popravený, sekta prežívala aj naďalej. Hnutie našlo veľkú podporu najmä na vidieku, kde ľudia pozitívne hodnotili jednoduchý a chudobný spôsob života paulikánov. Počas 8. a 9. storočia prebiehal v byzantskej spoločnosti tzv. ikonoklazmus (obrazoborectvo). Toto obdobie prinieslo paulikánom príležitosť šíriť svoje učenie, pretože cisári pozastavili represálie voči nim. Paulikáni obrazoboreckých cisárov podporovali, lebo sami odmietali náboženské symboly a obrazy.

Zlomový bol rok 843, pretože vtedy sa znovu povolilo uctievať ikony a skončilo sa obdobie ikonoklazmu. Cisársky dvor veľmi tvrdo zasiahol proti paulikánom, ktorí boli vyhnaní z Byzantskej ríše na arabské územie. Paulikáni sa pokúsili vytvoriť si vlastný štát, ktorého centrom sa malo stať nimi vybudované mesto Tefrike v severovýchodnej časti Kapadócie. Niekedy v rokoch 869 až 870 dokonca urobili nájazd na byzantské územie a vyplienili mesto Efez. Cisár Bazil I. (867 - 886) sa pokúšal s ich vodcami vyjednávať, no tí kládli nereálne požiadavky. Cisár preto proti nim podnikol v roku 871 trestnú výpravu, no utrpel porážku. Následne zhromaždil potrebné vojenské sily a o rok neskôr, v roku 872, im zasadil zdrvujúcu porážku, zničil mesto Tefrike, a tak vlastne ukončil budovanie paulikánskeho štátneho útvaru.

Cisárovo víťazstvo napomohlo zemetrasenie, ktoré vážne poškodilo mestské hradby, čo byzantské pramene označujú ako Božiu pomoc. Početní paulikáni boli zabití, iné skupiny konvertovali na ortodoxnú vieru. Mnohí boli na príkaz cisárskeho dvora presídľovaní do Bulharska a na Sicíliu, kde mali za úlohu brániť hranice ríše pred nepriateľmi. Tak sa otvorila cesta tomuto hnutiu v západnej Európe. Paulikáni hľadali útočisko na moslimskom území, pretože islamskí vládcovia boli často zhovievaví ku kresťanským heretikom prenasledovaným byzantským dvorom. Ani tu však nenašli veľké pochopenie zo strany islamských vládcov, ktorí ich podozrievali, že sú tajnými vyzvedačmi cisárskeho dvora, keďže hovorili po grécky. So skupinami paulikánov sa stretávali aj križiaci. Podľa dobových svedectiev niektoré z nich podporovali moslimských vládcov, niektoré zas križiakov. Malé skupiny paulikánov prežili až do 17. storočia, keď konvertovali na katolícku vieru. Keďže tieto skupiny žili prevažne v Bulharsku, v súčasnosti preto niektorí používajú výraz paulikáni na označenie bulharských katolíkov.

Dobové pramene, ktoré sa nám zachovali, nie sú jednotné v charakteristike teologickej náuky paulikánov. Niektorí tvrdia, že ich teologické koncepcie vychádzali z adopcionistického učenia Pavla zo Samosaty (asi 200 - asi 275). Toto teologické učenie vychádzalo zo striktného monoteizmu. Podľa adopcionizmu bol Ježiš obyčajný človek, ktorý bol skrze Ducha Svätého prijatý pri svojom krste v Jordáne za Božieho Syna. Synoda v Antiochii roku 268 toto učenie jednoznačne odmietla a odsúdila ako herézu.

Byzantské pramene taktiež uvádzajú, že paulikánska teológia vychádzala z manicheizmu alebo markionizmu, čiže bola v zásadných prvkoch dualistická. Patriarcha Fotios hovorí o paulikánoch ako o dualistickej sekte, ktorá neuznáva časti Nového zákona, zrieka sa kríža ako kresťanského symbolu, odmieta úctu ikon a relikvií svätých, ako aj iné náboženské symboly. Paulikáni tvrdili, že hmotný svet bol stvorený zlým božstvom, ktoré je protivníkom dobrého Boha sídliaceho mimo hmotného sveta. Boh preto poslal Ježiša Krista, aby ľuďom zjavil pravdu o nebeskom svete. Kristus mal podľa nich iba zdanlivé telo, nie hmotné. Cieľ života videli paulikáni v nasledovaní Krista, hmotu stotožňovali so zlom, z čoho vychádzal aj ich odmietavý postoj k náboženským symbolom. Odmietali tiež sviatosti a cirkevnú hierarchiu. Paulikánstvo svojím myslením a učením výrazne ovplyvnilo aj neskorších bogomilov a európske sekty katarov a valdéncov.