Dejiny kresťanského stredoveku poznačili viaceré sekty
a heretické hnutia, podobne ako to bolo v prvých piatich storočiach
dejín Cirkvi. Ich vplyv sa často odzrkadlil na politickom a spoločenskom
dianí. Niektoré viedli dokonca k ozbrojeným vystúpeniam a vojenským
konfliktom. Nebolo zriedkavým javom, že tieto hnutia narúšali verejný poriadok
v štáte, preto voči viacerým zasahovala svetská vrchnosť represívne. Tvrdé
zásahy však neboli vždy najšťastnejším riešením. V našej rubrike nebudeme
hodnotiť otázku správnosti či nesprávnosti týchto represálií a historických
udalostí. Naším cieľom je podať prehľad najvýznamnejších heretických
teologicko-spirituálnych smerov stredoveku a priblížiť okolnosti ich
vzniku, stručne predstaviť ich náuku a postoj, ktorý voči nim zaujala
vtedajšia Cirkev a štátna moc. Na úvod je však potrebné objasniť niektoré
pojmy, s ktorými sa budeme stretávať. Pripomíname význam slov schizma
a heréza, ktoré už poznáme. Heréza v teologickom kontexte znamená
popieranie niektorých vieroučných či mravoučných článkov cirkevnej náuky. Tento
istý význam má aj slovo kacír alebo kacírstvo, ktorý sa objavil
v stredoveku. Väčšina heretických náuk bola zavŕšená schizmou, čiže
oddelením daného spoločenstva od Cirkvi. Vytvorili si svoju štruktúru
a existovali ako samostatné náboženské spoločenstvá.
Prvým spomedzi stredovekých heretických náboženských hnutí,
ktorému budeme venovať pozornosť, boli tzv. paulikáni. Bolo to laické hnutie,
ktoré sa objavilo v 7. storočí. Presný pôvod a okolnosti vzniku tejto
sekty nie je celkom jasný. Vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou
v Arménsku, respektíve v oblasti Malej Ázie. V dôsledku
presídľovania obyvateľstva sa paulikánstvo dostáva do oblasti Trácie
a odtiaľ ďalej do západnej Európy. Hnutie malo vplyv na neskoršiu sektu
bogomilov a sčasti aj na stredovekú sektu katarov, ktoré si priblížime
v ďalších častiach tohto seriálu.
Prvé správy o paulikánoch pochádzajú asi
z polovice 7. storočia. Skupiny heretikov sa vtedy usadili
v pohraničí medzi Arménskom a Byzantskou ríšou. Pravdepodobne to boli
utečenci z Arménska, pretože tam boli paulikáni prenasledovaní. Najväčší
rozkvet zaznamenala táto sekta v 9. storočí, no v priebehu 12.
storočia sa z byzantského územia postupne vytrácala. Celkovo však bolo
paulikánstvo pomerne životaschopné, pretože prežilo až do 17. storočia, keď
jeho poslední vyznávači prijali katolícke vierovyznanie.
Paulikánov spomína už synoda z roku 645, ktorá sa
konala vo vtedajšej metropole Arménska, v Dvine. Zídení biskupi toto
hnutie jednoznačne odsúdili ako heretické. Táto zmienka svedčí o tom, že
skupiny paulikánov existovali už predtým. Arménske pramene nám nepodávajú
bližšie informácie o ich náuke, nájdeme ich však v neskorších
byzantských prameňoch. Podľa nich bol zakladateľom prvej skupiny paulikánov
pravdepodobne Konštantín Mananali, ktorý prijal meno Silvanus. Zdá sa, že
skupinu tvorili arménski staroverci, ktorí odmietali helenizáciu Arménskej
cirkvi.
Po roku 660, keď vzniklo prvé spoločenstvo v Kibosse,
sa postupne paulikáni šírili aj do iných oblastí, najmä do Malej Ázie. Cisári
Konštantín III. a Justinián II. sa toto hnutie usilovali potlačiť. Hoci
bol Silvanus približne v roku 684 popravený, sekta prežívala aj naďalej.
Hnutie našlo veľkú podporu najmä na vidieku, kde ľudia pozitívne hodnotili
jednoduchý a chudobný spôsob života paulikánov. Počas 8. a 9.
storočia prebiehal v byzantskej spoločnosti tzv. ikonoklazmus
(obrazoborectvo). Toto obdobie prinieslo paulikánom príležitosť šíriť svoje
učenie, pretože cisári pozastavili represálie voči nim. Paulikáni
obrazoboreckých cisárov podporovali, lebo sami odmietali náboženské symboly
a obrazy.
Zlomový bol rok 843, pretože vtedy sa znovu povolilo
uctievať ikony a skončilo sa obdobie ikonoklazmu. Cisársky dvor veľmi
tvrdo zasiahol proti paulikánom, ktorí boli vyhnaní z Byzantskej ríše na
arabské územie. Paulikáni sa pokúsili vytvoriť si vlastný štát, ktorého centrom
sa malo stať nimi vybudované mesto Tefrike v severovýchodnej časti
Kapadócie. Niekedy v rokoch 869 až 870 dokonca urobili nájazd na byzantské
územie a vyplienili mesto Efez. Cisár Bazil I. (867 - 886) sa pokúšal
s ich vodcami vyjednávať, no tí kládli nereálne požiadavky. Cisár preto
proti nim podnikol v roku 871 trestnú výpravu, no utrpel porážku. Následne
zhromaždil potrebné vojenské sily a o rok neskôr, v roku 872, im
zasadil zdrvujúcu porážku, zničil mesto Tefrike, a tak vlastne ukončil
budovanie paulikánskeho štátneho útvaru.
Cisárovo víťazstvo napomohlo zemetrasenie, ktoré vážne
poškodilo mestské hradby, čo byzantské pramene označujú ako Božiu pomoc.
Početní paulikáni boli zabití, iné skupiny konvertovali na ortodoxnú vieru.
Mnohí boli na príkaz cisárskeho dvora presídľovaní do Bulharska a na Sicíliu,
kde mali za úlohu brániť hranice ríše pred nepriateľmi. Tak sa otvorila cesta
tomuto hnutiu v západnej Európe. Paulikáni hľadali útočisko na moslimskom
území, pretože islamskí vládcovia boli často zhovievaví ku kresťanským
heretikom prenasledovaným byzantským dvorom. Ani tu však nenašli veľké
pochopenie zo strany islamských vládcov, ktorí ich podozrievali, že sú tajnými
vyzvedačmi cisárskeho dvora, keďže hovorili po grécky. So skupinami paulikánov
sa stretávali aj križiaci. Podľa dobových svedectiev niektoré z nich
podporovali moslimských vládcov, niektoré zas križiakov. Malé skupiny
paulikánov prežili až do 17. storočia, keď konvertovali na katolícku vieru. Keďže
tieto skupiny žili prevažne v Bulharsku, v súčasnosti preto niektorí
používajú výraz paulikáni na označenie bulharských katolíkov.
Dobové pramene, ktoré sa nám zachovali, nie sú jednotné
v charakteristike teologickej náuky paulikánov. Niektorí tvrdia, že ich teologické
koncepcie vychádzali z adopcionistického učenia Pavla zo Samosaty (asi 200
- asi 275). Toto teologické učenie vychádzalo zo striktného monoteizmu. Podľa
adopcionizmu bol Ježiš obyčajný človek, ktorý bol skrze Ducha Svätého prijatý
pri svojom krste v Jordáne za Božieho Syna. Synoda v Antiochii roku
268 toto učenie jednoznačne odmietla a odsúdila ako herézu.
Byzantské pramene taktiež uvádzajú, že paulikánska teológia
vychádzala z manicheizmu alebo markionizmu, čiže bola v zásadných
prvkoch dualistická. Patriarcha Fotios hovorí o paulikánoch ako
o dualistickej sekte, ktorá neuznáva časti Nového zákona, zrieka sa kríža
ako kresťanského symbolu, odmieta úctu ikon a relikvií svätých, ako aj iné
náboženské symboly. Paulikáni tvrdili, že hmotný svet bol stvorený zlým
božstvom, ktoré je protivníkom dobrého Boha sídliaceho mimo hmotného sveta. Boh
preto poslal Ježiša Krista, aby ľuďom zjavil pravdu o nebeskom svete.
Kristus mal podľa nich iba zdanlivé telo, nie hmotné. Cieľ života videli
paulikáni v nasledovaní Krista, hmotu stotožňovali so zlom, z čoho
vychádzal aj ich odmietavý postoj k náboženským symbolom. Odmietali tiež
sviatosti a cirkevnú hierarchiu. Paulikánstvo svojím myslením
a učením výrazne ovplyvnilo aj neskorších bogomilov a európske sekty
katarov a valdéncov.
míľniky dvoch tisícročí: Paulikáni
Bludné náuky a sekty v stredoveku (1)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky a sekty v stredoveku (10)Bludné náuky a sekty v stredoveku (11)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (2)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (3)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (4)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (5)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (6)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (7)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (8)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (9)