Od začiatku pandémie COVID-19 sa na adresu veriacich
vidiacich v nej Boží trest a výzvu na pokánie sveta sype spŕška
invektív a odsudzujúcich slov. Dokonca aj od niektorých cirkevných
činiteľov, ktorí sa nechali počuť, že takýto pohľad nie je v súlade so
súčasným chápaním teológie a Božích atribútov. Ako to teda je? Naozaj je postačujúce,
keď budú tí, ktorým je Bohom zverená starostlivosť o vieru ľudu,
rozhodovať iba o „bezpečnom" zatváraní a otváraní kostolov
a nevyhnutných hygienických opatreniach v nich? Nepomohlo by tiež, ak
by sa o to väčšmi, čím je situácia vypätejšia, podieľali na záchrane
veriacich napríklad aj tým, že ich vyzvú na pokánie a v ňom im sami
pôjdu príkladom?
Jazyk politickej korektnosti nemá vo svojej slovnej zásobe
pojmy ako „hriech", „trest", „spravodlivosť", „pokánie" alebo „obrátenie".
Avšak jazyk Svätého písma tieto slová obsahuje nesčíselnekrát. A zmieňuje
sa o nich aj citovaná stať z Knihy múdrosti, ktorá bola síce napísaná
niekedy medzi rokmi 80 až 30 pred Kr., no neuveriteľne aktuálna je i dnes.
Veď či sa tiež dnešní obyvatelia tzv. kresťanského západného sveta, ktorí
samých seba ešte pokladajú za kresťanov, nedopúšťajú vo veľkom ohavných
hriechov, o ktorých písal svätopisec? Vari nie sú tí, čo „neľútostne
zabíjajú deti", pre ktorých je zabitie nenarodeného dieťaťa iba ich
reprodukčným právom? Vari v holandskom národe, ktorý bol kedysi jedným
z hlavných dodávateľov misionárov do krajín a na miesta, kde ešte
Krista nepoznali, nevidíme po legalizácii eutanázie detí od narodenia príbeh
tých, ktorí „boli rodičmi vlastnoručne vraždiacimi bezbranné duše"? Vari nevidno
v prudkom náraste rozmanitých okultných praktík, ale aj
v pribúdajúcich praktikách tzv. zážitkovej spirituality, šíriacich sa
dokonca i v našich kresťanských spoločenstvách, príbeh tých, čo „sa
oddávali mágii a hodovali v kruhu zasvätencov"?
Svätopisec obdivuje Boha, ktorý aj tých najhorších trestá
s láskou a trpezlivo napomína, aby zanechali zlo. Hoci si zaslúžili
smrť, Boh, lebo to boli ľudia, zaobchádzal s nimi šetrne a poslal
„sršne ako predvoj svojho vojska", aby ich ničili postupne a mali čas na
pokánie. Myslím si, že aj my si zaslúžime trest, o ktorom hovorí
svätopisec vo vzťahu k bezbožným modlárom páchajúcim najodpudivejšie
hriechy. No rovnako k nám je Boh milosrdný a trestá nás iba
príslovečnými „sršňami", napríklad aj chorobou vymykajúcou sa akejkoľvek ľudskej
kontrole. Je to však „detský trest", keďže Boh na nás pozerá ako na nerozumné
deti. Dáme sa ním napraviť, alebo chceme okúsiť „súd hodný Boha"? Odpovedať si
musí každý z nás.
biblické slovo
Je súčasná pandémia varovaním?
DARIUSZ ŻUK-OLSZEWSKI
Preto mierne trestáš tých, čo klesli, a keď im
pripomínaš, v čom hrešia, povzbudzuješ ich, aby zanechali zlo
a uverili v teba, Pane. Aj dávnych obyvateľov tvojej svätej krajiny
si totiž znenávidel, lebo páchali ohavnosti, oddávali sa mágii
a modlárskym úkonom, neľútostne zabíjali deti a pri hodovaní
v kruhu zasvätencov jedli ľudské vnútornosti, mäso i krv, takže
i rodičia vlastnými rukami vraždili bezbranné duše. Preto si sa rozhodol
vyhubiť ich rukami našich otcov, aby krajina, ktorá je ti najvzácnejšia,
dostala v Božích deťoch obyvateľov, akých si zasluhuje. No aj s nimi
si zaobchádzal šetrne ako s ľuďmi, keď si ako predvoj svojho vojska poslal
sršne, aby ich postupne ničili. Nie že by si nebol mohol bezbožných vydať do
rúk spravodlivým v bitke alebo ich zničiť naraz hroznými šelmami či tvrdým
slovom, ale keď si ich trestal postupne, dával si im čas na pokánie, hoci si
vedel, že ich pôvod je zlý a ich zloba vrodená a že ich zmýšľanie sa
nikdy nezmení. (...) Preto si na nich ako na nerozumné deti zoslal posmech ako
súd. Tí však, čo sa nedali poučiť týmto detským trestom, zakúsia súd hodný Boha.
(Múd 12, 2–10, 25–26)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 14899x