Od začiatku pandémie COVID-19 sa na adresu veriacich vidiacich v nej Boží trest a výzvu na pokánie sveta sype spŕška invektív a odsudzujúcich slov. Dokonca aj od niektorých cirkevných činiteľov, ktorí sa nechali počuť, že takýto pohľad nie je v súlade so súčasným chápaním teológie a Božích atribútov. Ako to teda je? Naozaj je postačujúce, keď budú tí, ktorým je Bohom zverená starostlivosť o vieru ľudu, rozhodovať iba o „bezpečnom" zatváraní a otváraní kostolov a nevyhnutných hygienických opatreniach v nich? Nepomohlo by tiež, ak by sa o to väčšmi, čím je situácia vypätejšia, podieľali na záchrane veriacich napríklad aj tým, že ich vyzvú na pokánie a v ňom im sami pôjdu príkladom?

Jazyk politickej korektnosti nemá vo svojej slovnej zásobe pojmy ako „hriech", „trest", „spravodlivosť", „pokánie" alebo „obrátenie". Avšak jazyk Svätého písma tieto slová obsahuje nesčíselnekrát. A zmieňuje sa o nich aj citovaná stať z Knihy múdrosti, ktorá bola síce napísaná niekedy medzi rokmi 80 až 30 pred Kr., no neuveriteľne aktuálna je i dnes. Veď či sa tiež dnešní obyvatelia tzv. kresťanského západného sveta, ktorí samých seba ešte pokladajú za kresťanov, nedopúšťajú vo veľkom ohavných hriechov, o ktorých písal svätopisec? Vari nie sú tí, čo „neľútostne zabíjajú deti", pre ktorých je zabitie nenarodeného dieťaťa iba ich reprodukčným právom? Vari v holandskom národe, ktorý bol kedysi jedným z hlavných dodávateľov misionárov do krajín a na miesta, kde ešte Krista nepoznali, nevidíme po legalizácii eutanázie detí od narodenia príbeh tých, ktorí „boli rodičmi vlastnoručne vraždiacimi bezbranné duše"? Vari nevidno v prudkom náraste rozmanitých okultných praktík, ale aj v pribúdajúcich praktikách tzv. zážitkovej spirituality, šíriacich sa dokonca i v našich kresťanských spoločenstvách, príbeh tých, čo „sa oddávali mágii a hodovali v kruhu zasvätencov"?

Svätopisec obdivuje Boha, ktorý aj tých najhorších trestá s láskou a trpezlivo napomína, aby zanechali zlo. Hoci si zaslúžili smrť, Boh, lebo to boli ľudia, zaobchádzal s nimi šetrne a poslal „sršne ako predvoj svojho vojska", aby ich ničili postupne a mali čas na pokánie. Myslím si, že aj my si zaslúžime trest, o ktorom hovorí svätopisec vo vzťahu k bezbožným modlárom páchajúcim najodpudivejšie hriechy. No rovnako k nám je Boh milosrdný a trestá nás iba príslovečnými „sršňami", napríklad aj chorobou vymykajúcou sa akejkoľvek ľudskej kontrole. Je to však „detský trest", keďže Boh na nás pozerá ako na nerozumné deti. Dáme sa ním napraviť, alebo chceme okúsiť „súd hodný Boha"? Odpovedať si musí každý z nás.