Otázke ikonoklazmu (obrazoborectva) sa budeme venovať vo
viacerých častiach našej rubriky, pretože ide o špecifické hnutie, ktoré
veľmi silne ovplyvnilo nielen politické dianie v celej Byzantskej ríši,
ale aj jej vzťahy so Západnou cirkvou, najmä s pápežským dvorom. Vo vzájomných
vzťahoch cisárskeho dvora v Konštantínopole, tamojšieho patriarchu
a pápežského dvora z tohto obdobia môžeme vidieť akúsi predohru toho,
čo neskôr, na prelome 10. a 11. storočia, vyústilo do tzv. veľkej schizmy,
čiže rozdelenia Východnej a Západnej cirkvi. To napriek viacerým snahám
o zjednotenie trvá po stáročia dodnes. A hoci sú v posledné
desaťročia nemalou nádejou novodobé ekumenické snahy, cesta týchto dvoch cirkví
k sebe bude ešte náročná a vyžaduje veľa modlitieb, vzájomnej úcty,
rešpektu a trpezlivosti.
Prelom 7. a 8. storočia bol pre Byzantskú ríšu veľmi
kritickým obdobím anarchie. Časté povstania, palácové prevraty a intrigy,
v dôsledku ktorých sa striedali cisári, zanechávali svoje stopy naprieč
celou spoločnosťou vrátane náboženského života. Celú situáciu ešte zhoršovali
neustále hrozby zo strany islamských vládcov najmä na východnej hranici ríše
a vzbury Bulharov na jej západnej hranici s európskym svetom. Za
vlády cisára Leva III. (717 - 741), ktorým sa začína vláda tzv. sýrskej
dynastie, sa dosiahla pomerne dobrá stabilizácia hospodárskej situácie
v ríši. Prispelo k nej posilnenie centrálnej cisárskej moci. Pre
Cirkev však znamenal nový cisár aj nové teologicko-kultúrne smerovanie, ktoré
zásadne a nešťastne poznačilo vnútorné pomery v cisárstve, ako aj vzťahy
s Rímom, najmä s pápežským dvorom a so silnejúcou Franskou ríšou
na Západe. V dôsledku vývoja cirkevnej politiky cisárskeho dvora
v Konštantínopole nastali určité zásadné zmeny a posuny v Európe.
Cisár Lev III. sa usiloval vo všetkých oblastiach politického
aj spoločenského života o konsolidáciu pomerov v ríši. Takisto
aj v otázkach zahraničnej politiky vynakladal patričné úsilie na zlepšenie
vzťahov a získanie sfér vplyvu. Toto jeho úsilie však bolo vážne narušené
ikonoklastickými bojmi.
Ikonoklazmus bol boj proti úcte k svätým obrazom. Hoci
vychádzal od samého cisára, tento prúd mal podporu aj v širších vrstvách
byzantskej spoločnosti, a to tak vo vysokých štátnych kruhoch
a u predstaviteľov cirkevného života, ako aj medzi jednoduchým
ľudom. Na druhej strane silnú podporu v tom istom sociálnom priestore mala
aj ikonodúlia - úcta k svätým obrazom. Ikonoklastické zápasy trvali skoro
celé storočie.
Dôvody a argumenty na podporu boja proti svätým obrazom
sú rôznorodé, a to od teologických až po politické a ekonomické.
Tŕňom v oku pre cisára bolo majetkové zabezpečenie kláštorov, ako aj
množstvo prostriedkov, ktoré sa vynakladali na výzdobu kultových miest. Cisár
by rád tieto prostriedky videl v štátnej pokladnici, aby ich mohol použiť
v záujme svojho politického úsilia. Mnohí mnísi a patriarchovia, ale
tiež členovia nižšieho kléru sa bránili a zazlievali cisárskemu dvoru
snahy autoritatívne presadzovať panovnícku moc. Tá sa odzrkadlila aj
v umení, lebo namiesto ikon sa mali v chrámoch umiestňovať výjavy, ktoré
zobrazovali tematiku výnimočnej úlohy cisára v živote spoločnosti.
Tieto tendencie však napriek tomu nevystupujú do popredia.
Prioritu hrala predovšetkým teologická argumentácia. Cisár sa prvý raz
jednoznačne vyslovil proti uctievaniu ikon už v roku 726, no opatrenia na
to, aby uviedol tento postoj do zákonodarstva, urobil až o štyri roky
neskôr vydaním ikonoklastického ediktu. Reakcia nedala na seba dlho čakať
a zdvihla sa vlna odporu nielen vo vnútri ríše, ale i v zahraničí.
V Grécku a na ostrovoch v Egejskom mori dokonca vypuklo
povstanie a za cisára tam vyhlásili svojho kandidáta, istého Kozmu.
Povstanie však bolo v roku 727 potlačené.
Iný charakter a, samozrejme, i dosah mala reakcia
pápežského stolca. Najskôr pápež Gregor II. (715 - 731) vyjadril iba námietky
voči cisárovým názorom, no po vydaní ikonoklastického ediktu došlo
k otvorenému konfliktu medzi jeho nástupcom na pápežskom stolci, Gregorom
III. (731 - 741), a cisárom. Paralelne s pápežovou reakciou vypuklo
v Itálii protibyzantské povstanie, predovšetkým v severných
oblastiach. Ako odpoveď vyňal cisár Lev III. v roku 732 spod pápežskej
právomoci rozsiahle oblasti v južnej Itálii (najmä na Sicílii a
v Kalábrii), ako aj na Balkánskom polostrove a podriadil ich jurisdikcii Konštantínopolského
patriarchátu.
Edikt Leva III. vyvolal ostrú kritiku a odpor tiež
v kruhoch domácej cirkevnej hierarchie. Konštantínopolský patriarcha
Germanos (asi 633/640 - asi 733/740) sa ostro postavil proti ikonoklastickým
nariadeniam cisára, za čo bol donútený vzdať sa patriarchálneho stolca. Svoj
život dožil v ústraní, ale zato verný úcte svätých obrazov. Tento svätý
muž sa stal prvou obeťou ikonoklazmu.
Od začiatku ikonoklazmu sa začal formovať i teoretický
program proti úcte obrazov, ako aj v prospech tejto úcty. Odmietanie úcty
obrazov a zobrazovania božstva, prípadne svätých, nebolo ničím novým. Vieme, že
v Starom zákone bolo zakázané akékoľvek zobrazenie božstva, aby ľud
neupadol do modloslužby. Podobné názory nachádzame aj v prostredí ranej
cirkvi. Niektorí autori pripúšťajú aj to, že na ikonoklastické tendencie mali
zrejme vplyv i niektoré vtedajšie duchovné smery Blízkeho východu, ako
napríklad islam, ktorý znázornenie božstva jednoznačne odmietal ako
modloslužbu. Tieto názory nemôžeme ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Možné to je,
lebo v každej dobe na seba kultúrne vplývajú rôzne duchovné smery. Táto
teologická argumentácia vychádza zo starozákonného chápania kultového obrazu
ako modly.
Teologické názory však predkladali tiež zástancovia úcty
k svätým obrazom. Patriarcha Germanos poukazoval predovšetkým na výchovnú
funkciu ikony, ktorá mala viesť k úcte a nasledovaniu skutkov
svätých. Jeden z najvýznamnejších autorov, ktorí obhajovali úctu
k svätým obrazom, bol sv. Ján Damascénsky (650 - 754). Ikonu považoval za
skutočný obraz, za odraz nadprirodzenej skutočnosti. Nemožno ju považovať za
modlu, lebo nie je druhým Bohom, ale skutočným obrazom. Neplatí to iba
o obrazoch svätých, ale aj o obraze Krista. Ján posúva svoju obhajobu ikon
do oblasti kristológie. Tvrdí, že práve podobu Ježiša Krista možno zobraziť na
ikone vďaka jeho dvom prirodzenostiam - božskej a ľudskej. Ak niekto túto
možnosť neuznáva, popiera reálnu existenciu ľudskej prirodzenosti
v Kristovej osobe, čím upadá do monofyzitizmu.
Okrem antickej filozofie a kristológie vidíme
u Jána Damascénskeho ešte iný zdroj, z ktorého vo svojej argumentácii
vychádza - mimoriadne rozvinutú úctu k ikonám. Podľa neho sa samy osebe
stávajú zdrojom božskej milosti, prostredníkom medzi Bohom a človekom.
Preto im patrí úcta, ktorú im veriaci preukazujú.
Najväčší rozmach dosiahol ikonoklazmus vo svojom prvom
období, za vlády cisára Konštantína V. (741 - 765). Bol to inteligentný
a schopný muž a jeho vládu môžeme pokladať za úspešnú, najmä
v otázkach zahraničnej politiky. Avšak v otázke ikonoklazmu prešiel
k ráznejším krokom, ktoré mali napomôcť jeho dôsledné zachovávanie
v praxi. Za jeho vlády boli kruto prenasledovaní všetci, čo prejavovali
úctu k svätým ikonám. Cisárova pozornosť sa obrátila najmä proti mníchom,
pretože tí boli hlavnými tvorcami ikon. Represálie sa ešte zostrili po nevydarenom
sprisahaní v roku 765.
V ďalšej časti sa budeme bližšie venovať
teologicko-filozofickým otázkam ikonoklastického obdobia.
míľniky dvoch tisícročí: Ikonoklazmus (obrazoborectvo)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (2)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky a sekty v stredoveku (1)Bludné náuky a sekty v stredoveku (10)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (11)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (3)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (4)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (5)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (6)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (7)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (8)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (9)