Otázke ikonoklazmu (obrazoborectva) sa budeme venovať vo viacerých častiach našej rubriky, pretože ide o špecifické hnutie, ktoré veľmi silne ovplyvnilo nielen politické dianie v celej Byzantskej ríši, ale aj jej vzťahy so Západnou cirkvou, najmä s pápežským dvorom. Vo vzájomných vzťahoch cisárskeho dvora v Konštantínopole, tamojšieho patriarchu a pápežského dvora z tohto obdobia môžeme vidieť akúsi predohru toho, čo neskôr, na prelome 10. a 11. storočia, vyústilo do tzv. veľkej schizmy, čiže rozdelenia Východnej a Západnej cirkvi. To napriek viacerým snahám o zjednotenie trvá po stáročia dodnes. A hoci sú v posledné desaťročia nemalou nádejou novodobé ekumenické snahy, cesta týchto dvoch cirkví k sebe bude ešte náročná a vyžaduje veľa modlitieb, vzájomnej úcty, rešpektu a trpezlivosti.

Prelom 7. a 8. storočia bol pre Byzantskú ríšu veľmi kritickým obdobím anarchie. Časté povstania, palácové prevraty a intrigy, v dôsledku ktorých sa striedali cisári, zanechávali svoje stopy naprieč celou spoločnosťou vrátane náboženského života. Celú situáciu ešte zhoršovali neustále hrozby zo strany islamských vládcov najmä na východnej hranici ríše a vzbury Bulharov na jej západnej hranici s európskym svetom. Za vlády cisára Leva III. (717 - 741), ktorým sa začína vláda tzv. sýrskej dynastie, sa dosiahla pomerne dobrá stabilizácia hospodárskej situácie v ríši. Prispelo k nej posilnenie centrálnej cisárskej moci. Pre Cirkev však znamenal nový cisár aj nové teologicko-kultúrne smerovanie, ktoré zásadne a nešťastne poznačilo vnútorné pomery v cisárstve, ako aj vzťahy s Rímom, najmä s pápežským dvorom a so silnejúcou Franskou ríšou na Západe. V dôsledku vývoja cirkevnej politiky cisárskeho dvora v Konštantínopole nastali určité zásadné zmeny a posuny v Európe. Cisár Lev III. sa usiloval vo všetkých oblastiach politického aj spoločenského života o konsolidáciu pomerov v ríši. Takisto aj v otázkach zahraničnej politiky vynakladal patričné úsilie na zlepšenie vzťahov a získanie sfér vplyvu. Toto jeho úsilie však bolo vážne narušené ikonoklastickými bojmi.

Ikonoklazmus bol boj proti úcte k svätým obrazom. Hoci vychádzal od samého cisára, tento prúd mal podporu aj v širších vrstvách byzantskej spoločnosti, a to tak vo vysokých štátnych kruhoch a u predstaviteľov cirkevného života, ako aj medzi jednoduchým ľudom. Na druhej strane silnú podporu v tom istom sociálnom priestore mala aj ikonodúlia - úcta k svätým obrazom. Ikonoklastické zápasy trvali skoro celé storočie.

Dôvody a argumenty na podporu boja proti svätým obrazom sú rôznorodé, a to od teologických až po politické a ekonomické. Tŕňom v oku pre cisára bolo majetkové zabezpečenie kláštorov, ako aj množstvo prostriedkov, ktoré sa vynakladali na výzdobu kultových miest. Cisár by rád tieto prostriedky videl v štátnej pokladnici, aby ich mohol použiť v záujme svojho politického úsilia. Mnohí mnísi a patriarchovia, ale tiež členovia nižšieho kléru sa bránili a zazlievali cisárskemu dvoru snahy autoritatívne presadzovať panovnícku moc. Tá sa odzrkadlila aj v umení, lebo namiesto ikon sa mali v chrámoch umiestňovať výjavy, ktoré zobrazovali tematiku výnimočnej úlohy cisára v živote spoločnosti.

Tieto tendencie však napriek tomu nevystupujú do popredia. Prioritu hrala predovšetkým teologická argumentácia. Cisár sa prvý raz jednoznačne vyslovil proti uctievaniu ikon už v roku 726, no opatrenia na to, aby uviedol tento postoj do zákonodarstva, urobil až o štyri roky neskôr vydaním ikonoklastického ediktu. Reakcia nedala na seba dlho čakať a zdvihla sa vlna odporu nielen vo vnútri ríše, ale i v zahraničí. V Grécku a na ostrovoch v Egejskom mori dokonca vypuklo povstanie a za cisára tam vyhlásili svojho kandidáta, istého Kozmu. Povstanie však bolo v roku 727 potlačené.

Iný charakter a, samozrejme, i dosah mala reakcia pápežského stolca. Najskôr pápež Gregor II. (715 - 731) vyjadril iba námietky voči cisárovým názorom, no po vydaní ikonoklastického ediktu došlo k otvorenému konfliktu medzi jeho nástupcom na pápežskom stolci, Gregorom III. (731 - 741), a cisárom. Paralelne s pápežovou reakciou vypuklo v Itálii protibyzantské povstanie, predovšetkým v severných oblastiach. Ako odpoveď vyňal cisár Lev III. v roku 732 spod pápežskej právomoci rozsiahle oblasti v južnej Itálii (najmä na Sicílii a v Kalábrii), ako aj na Balkánskom polostrove a podriadil ich jurisdikcii Konštantínopolského patriarchátu.

Edikt Leva III. vyvolal ostrú kritiku a odpor tiež v kruhoch domácej cirkevnej hierarchie. Konštantínopolský patriarcha Germanos (asi 633/640 - asi 733/740) sa ostro postavil proti ikonoklastickým nariadeniam cisára, za čo bol donútený vzdať sa patriarchálneho stolca. Svoj život dožil v ústraní, ale zato verný úcte svätých obrazov. Tento svätý muž sa stal prvou obeťou ikonoklazmu.

Od začiatku ikonoklazmu sa začal formovať i teoretický program proti úcte obrazov, ako aj v prospech tejto úcty. Odmietanie úcty obrazov a zobrazovania božstva, prípadne svätých, nebolo ničím novým. Vieme, že v Starom zákone bolo zakázané akékoľvek zobrazenie božstva, aby ľud neupadol do modloslužby. Podobné názory nachádzame aj v prostredí ranej cirkvi. Niektorí autori pripúšťajú aj to, že na ikonoklastické tendencie mali zrejme vplyv i niektoré vtedajšie duchovné smery Blízkeho východu, ako napríklad islam, ktorý znázornenie božstva jednoznačne odmietal ako modloslužbu. Tieto názory nemôžeme ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Možné to je, lebo v každej dobe na seba kultúrne vplývajú rôzne duchovné smery. Táto teologická argumentácia vychádza zo starozákonného chápania kultového obrazu ako modly.

Teologické názory však predkladali tiež zástancovia úcty k svätým obrazom. Patriarcha Germanos poukazoval predovšetkým na výchovnú funkciu ikony, ktorá mala viesť k úcte a nasledovaniu skutkov svätých. Jeden z najvýznamnejších autorov, ktorí obhajovali úctu k svätým obrazom, bol sv. Ján Damascénsky (650 - 754). Ikonu považoval za skutočný obraz, za odraz nadprirodzenej skutočnosti. Nemožno ju považovať za modlu, lebo nie je druhým Bohom, ale skutočným obrazom. Neplatí to iba o obrazoch svätých, ale aj o obraze Krista. Ján posúva svoju obhajobu ikon do oblasti kristológie. Tvrdí, že práve podobu Ježiša Krista možno zobraziť na ikone vďaka jeho dvom prirodzenostiam - božskej a ľudskej. Ak niekto túto možnosť neuznáva, popiera reálnu existenciu ľudskej prirodzenosti v Kristovej osobe, čím upadá do monofyzitizmu.

Okrem antickej filozofie a kristológie vidíme u Jána Damascénskeho ešte iný zdroj, z ktorého vo svojej argumentácii vychádza - mimoriadne rozvinutú úctu k ikonám. Podľa neho sa samy osebe stávajú zdrojom božskej milosti, prostredníkom medzi Bohom a človekom. Preto im patrí úcta, ktorú im veriaci preukazujú.

Najväčší rozmach dosiahol ikonoklazmus vo svojom prvom období, za vlády cisára Konštantína V. (741 - 765). Bol to inteligentný a schopný muž a jeho vládu môžeme pokladať za úspešnú, najmä v otázkach zahraničnej politiky. Avšak v otázke ikonoklazmu prešiel k ráznejším krokom, ktoré mali napomôcť jeho dôsledné zachovávanie v praxi. Za jeho vlády boli kruto prenasledovaní všetci, čo prejavovali úctu k svätým ikonám. Cisárova pozornosť sa obrátila najmä proti mníchom, pretože tí boli hlavnými tvorcami ikon. Represálie sa ešte zostrili po nevydarenom sprisahaní v roku 765.

V ďalšej časti sa budeme bližšie venovať teologicko-filozofickým otázkam ikonoklastického obdobia.