Výzva na návrat k Otcovi je vždy plná nádeje, aj keď v celej sile odhaľuje našu veľkú vzdialenosť od Boha. Pripomína nám našu úbohosť, hriešnosť a priepasť, ktorou nás hriech oddelil od Stvoriteľa. Aj teraz o nej budeme uvažovať v súvislosti s azda najciteľnejším krížom našich dní. Už prešiel rok od ohlásenia prvých obmedzení v súvislosti s pandémiou, rok odvtedy, čo boli po prvý raz v našej novodobej histórii zatvorené kostoly. Neznáma choroba nám postupne začala rúcať svet, na aký sme boli zvyknutí, a pripomenula nám našu smrteľnosť a pýchu. Prorok Ozeáš nám do nášho sveta chaosu, straty dôvery k autoritám a všeobecnej nedôvery medzi ľuďmi adresuje posolstvo večnej nádeje a výzvu: Vráťte sa k Bohu, on vás uzdraví. Hoci dopustil to, čo prežívate, hoci vás udrel, on vaše rany ošetrí. Svätopisec pripomína, že Boh v minulosti svoj ľud okresával skrze prorokov, skrze ich napomenutia; možno aj nás chce dnes okresávať prostredníctvom všadeprítomnej choroby.

Túžba nás všetkých vrátiť sa k normálnosti každodenného života je prirodzená. Oprávnene už máme dosť obmedzení, často nezmyselných zákazov a príkazov, popretŕhaných priateľských či rodinných kontaktov. Životná úroveň mnohých prudko klesla a veľa rodín sa ocitlo bez práce pre živiteľa. Avšak s túžbou po návrate do strateného sveta zdanlivej slobody a istôt vyvstáva otázka: Nechce sa dnešný človek, skúšaný chorobou, vrátiť k predošlej „slobode" života bez Boha, k „slobode" neobmedzene hrešiť a urážať svojho Stvoriteľa?

Je zvláštne a možno to ani nie je náhoda, že zákerná choroba, ktorá zachvátila celý svet, prepukla plnou silou práve v čase, keď uplynulo sto rokov od prvej legalizácie zabíjania nenarodených detí na svete - od schválenia sovietskeho potratového zákona. Ochoreniu COVID-19 v roku 2020 podľahlo na celom svete takmer 1,8 milióna ľudí. Počet, ktorý desí. Naozaj je strašné, ak takmer dva milióny ľudí zomrú predčasne, neraz bez rozlúčenia s najbližšími, v bolestiach. Ale pri uvažovaní o smrti, o predčasných úmrtiach našich blízkych na novú, doposiaľ neznámu chorobu, nemožno obísť strašný fakt, že v tom istom roku zomrelo predčasne, bez rozlúčenia a v bolestiach 42,6 milióna nenarodených detí.

Starozákonný text nám pripomína, že naše milosrdenstvo „je ako ranný oblak alebo ako rosa, čo sa hneď stratí". Moderný človek demonštruje karikatúru milosrdenstva k prírode rozličnými neraz úplne absurdnými „zelenými projektmi", avšak je zároveň úplne nemilosrdný k najslabším členom ľudskej rodiny. Svätopisec jednoznačne uvádza, čo chce od nás Boh. Čo Boh chce od nášho sveta, aby ho „uzdravil a obviazal". Je to „milosrdenstvo, nie obeta". Boh chce väčšmi to, aby sme ho poznali. Poznali jeho vôľu vo vzťahu k našim životom. Aby jeho Slovo osvecovalo naše životné rozhodnutia a snaženia. Lebo „Božie právo vychádza ako svetlo..."