V ďalšej časti našej rubriky sa budeme venovať základným teologickým otázkam ikonoklastického obdobia. Na úvod však len stručná terminologická poznámka: pojem ikonoduli označuje tých, ktorí uctievali posvätné obrazy a ikonoklasti sú zasa tí, čo horlivo bojovali proti tejto úcte. Ešte je potrebné pripomenúť, že celý tento teologický a kultúrny zápas sa týkal nielen samotných obrazov Ježiša Krista, Panny Márie a svätých, ale aj prejavovania úcty k relikviám svätých.

Ako sme spomenuli v predošlom príspevku, v prvom období ikonoklazmus zaznamenal najväčší rozmach za vlády cisára Konštantína V. (vládol v rokoch 741 - 765). Prvé informácie o silnej vlne prenasledovania ikonodulov sa začínajú šíriť po roku 752. Toto prenasledovanie malo viacero podôb. Predovšetkým to bolo hromadné ničenie a pálenie ikon, krížov a tiež niektorých relikvií svätých. Ako to vyzeralo v praxi nám priblíži úryvok z diela Vita Stephani Junioris. Dielo opisuje život a smrť sv. Štefana Mladšieho (715 - 764), ktorý bol jednou z obetí prenasledovania ikonodulov. Čítame v ňom: „Po celej zemi a vo všetkých mestách bolo počuť vzlykanie, nárek a bedákanie nábožných (ľudí). V tých časoch totiž bezbožníci ničili svätyne, menili účel posvätných nádob, borili chrámy a bielili ich vápnom, pretože na nich boli namaľované sväté obrazy. Uctievané ikony Krista, Bohorodičky a svätých boli hádzané do ohňa, zoškrabávané alebo premaľúvané. Ak boli v chráme namaľované stromy, vtáci, zvieratá, najmä diabolské jazdecké, poľovnícke výjavy alebo scény z divadiel a hipodrómov (štadiónov slúžiacich na verejné hry, najmä konské dostihy - pozn. autora), boli šetrne zachované a dokonca starostlivo opravované." Keď sa na toto svedectvo pozrieme dnešnými očami, v podstate ide o sekularizáciu sakrálnych priestorov, hoci naďalej slúžili na vykonávanie bohoslužieb.

Ikonoklastické zásahy sa však netýkali iba kostolov. Ikony a biblické výjavy boli odstraňované aj z verejných budov a miest. Okrem kríža sa v chrámoch stali dominujúcimi motívmi rôzne svetské scény. Svedčia o tom mnohé archeologické výskumy a písomné pramene z tých čias. Ako sme už spomenuli, popri odstraňovaní svätých obrazov začalo ťaženie aj proti ostatkom svätých (relikviám). Argumentovalo sa tým, že svätí nie sú mŕtvi, keďže na ich príhovor sa deje mnoho zázrakov a sú vypočuté mnohé modlitby. Zázraky môžu robiť iba živí.

Cisár Konštantín V. zvolal v roku 754 do Hierie ikonoklastický koncil, čím chcel ešte väčšmi zvýrazniť opodstatnenosť obrazoborectva. Po tomto roku začína dosť kruté prenasledovanie mníchov, pretože oni boli najväčšími zástancami ikonodúlie a kláštory boli miesta, kde sa ikony písali. (V skutočnosti sa ikony nemaľujú, ale píšu - presne tak, ako sa písalo Sväté písmo, pretože ikona je podľa ikonopiscov obrazom zachytené Božie slovo, svedectvo o prítomnosti Boha a modlitba sama osebe - pozn. autora). Mnísi boli za písanie ikon trestaní odťatím ruky, dokonca až popravovaní. Mnohí preto ušli pred krutým prenasledovaním z Byzantskej ríše a útočisko hľadali v Itálii, ale tiež v niektorých islamských oblastiach ako Sýria či Palestína. Mnohé kláštory boli premenené a prebudované na profánne, väčšinou vojenské účely.

Tieto represálie boli sprevádzané živou polemikou medzi ikonoklastami a ikonodulmi. Z tohto obdobia sa nám zachovalo viacero spisov. Priblížime si jeden z nich, Napomenutie starca o svätých ikonách.

Dielo vzniklo na území Byzantskej ríše, zrejme ešte pred ikonoklastickým koncilom, čiže pred rokom 754. Je dôkladnou polemikou s ikonoklazmom. Jeho štylistika svedčí o tom, že pochádza z mníšskeho prostredia. Je to pochopiteľné, keďže práve kláštory a mnísi najviac trpeli pre svoje prejavy úcty k svätým obrazom. Spis však nie je akousi sťažnosťou či nárekom nad prenasledovaním, ktoré mnísi znášali, naopak, obsahuje dôležité teoretické tézy, ktoré podporujú opodstatnenosť prítomnosti ikon, najmä v liturgii.

Spis podrobne a z rôznych zorných uhlov pohľadu analyzuje tvrdenie, že ikona je modla. Ústami ikonoklastu Kozmu uvádza viac možných biblických argumentov, než sa bežne spomínali v iných polemických textoch. Nie je tu uvedený len tradičný biblický citát o zákaze modiel (Ex 20, 3-4), ale aj iné texty zo Starého zákona, napríklad siedmy verš 97. žalmu: „Zahanbia sa všetci, čo slúžia modlám a chvascú sa svojimi bôžikmi." Záver analýzy je taký, že biblický zákaz daný Mojžišovi sa netýka ikony. Týka sa stvorených a nestvorených vecí, ktoré boli v starozákonných časoch uctievané okolitými národmi ako modly. Autor rozširuje pojem modly a zahŕňa do neho aj antických bohov. Na viacerých miestach dosť podrobne dokladá, že medzi starozákonnou a novozákonnou dobou je významný medzník - vtelenie Ježiša Krista, Božieho Syna. Zároveň zdôrazňuje, že oprávnenosť najmä ikon znázorňujúcich Ježiša Krista je daná tradíciou. Takisto podáva argumenty vyvracajúce tvrdenie, že ikonu, keďže je dielom ľudských rúk, treba pokladať za modlu. Autor na to odpovedá, že taktiež kríž je dielom ľudských rúk, a predsa je hoden veľkej úcty. Dielo sa vo veľkej miere opiera o patristické názory a koncepcie. Čerpá najmä z diel sv. Bazila Veľkého (asi 330 - 379) a Dionýza Areopagitu.

Napomenutie starca je veľmi dôležitý spis. Poukazuje na to, že spis sv. Jána Damascénskeho Reči na obranu obrazov, ktorý bol reakciou na ikonoklastické kroky cisára Leva III., predchodcu Konštantína V., a vznikol mimo územia Byzantskej ríše, nebol iba nejakým ojedinelým „hlasom spoza hraníc". Aj vo vnútri samej Byzantskej ríše sa veľmi skoro objavilo teologické rozpracovanie konceptu, ktorý bol v prospech úcty k posvätným obrazom.

Na druhej strane, ak zameriame našu pozornosť na ikonoklastické (obrazoborecké) hnutie, rozoznávame v ňom dva prúdy: laický a teologický. Práve cisár Konštantín V. rozvinul teologický smer do dôsledkov. Niekedy medzi rokmi 741 - 754 vydal dielo Peusis, ktoré je prvou ucelenou koncepciou ikonoklazmu. Samotný spis sa nám nezachoval, poznáme ho len na základe neskorších úryvkov. Jeho zaujímavosťou je, že nebol polemického charakteru, ale podával filozofický a teologický systém. Cisár vychádzal z dvoch základných téz. Prvá z nich má pôvod v orientálnej mentalite. Tvrdí, že obraz môže byť skutočným obrazom iba vtedy, keď je zhodný so svojím archetypom. A keďže ikony také nie sú, tak nemôžu byť pravým obrazom, ale sú modlou. Vo svojej argumentácii cisár prechádza do dogmatickej roviny. Podobne ako zástancovia úcty k ikonám aj on využíva kristologickú argumentáciu, no pristupuje k nej presne z opačného zorného uhla. Tvrdí, že ak sú v Ježišovi Kristovi dve prirodzenosti, božská a ľudská, nie je možné zobraziť ho, lebo božstvo je nezobraziteľné. Kto sa o to pokúša, upadá do bludu nestorianizmu, pretože podobne ako jeho vyznávači aj on sa usiluje oddeliť obe prirodzenosti v Kristovej osobe, čím sa vlastne stavia proti chalcedónskemu vyznaniu viery. Jediným možným obrazom Ježiša Krista je preto podľa cisára Eucharistia podávaná veriacemu ako pravé Kristovo telo a krv.

Toto je základný náčrt filozoficko-teologických východísk ikonodulov a ikonoklastov. Ako sa celý spor vyvíjal ďalej, budeme sledovať v budúcich častiach našej rubriky.