V ďalšej časti našej rubriky sa budeme venovať
základným teologickým otázkam ikonoklastického obdobia. Na úvod však len
stručná terminologická poznámka: pojem ikonoduli označuje tých, ktorí uctievali
posvätné obrazy a ikonoklasti sú zasa tí, čo horlivo bojovali proti tejto
úcte. Ešte je potrebné pripomenúť, že celý tento teologický a kultúrny
zápas sa týkal nielen samotných obrazov Ježiša Krista, Panny Márie a svätých,
ale aj prejavovania úcty k relikviám svätých.
Ako sme spomenuli v predošlom príspevku, v prvom
období ikonoklazmus zaznamenal najväčší rozmach za vlády cisára Konštantína V.
(vládol v rokoch 741 - 765). Prvé informácie o silnej vlne
prenasledovania ikonodulov sa začínajú šíriť po roku 752. Toto prenasledovanie
malo viacero podôb. Predovšetkým to bolo hromadné ničenie a pálenie ikon,
krížov a tiež niektorých relikvií svätých. Ako to vyzeralo v praxi
nám priblíži úryvok z diela Vita Stephani Junioris. Dielo opisuje život
a smrť sv. Štefana Mladšieho (715 - 764), ktorý bol jednou z obetí
prenasledovania ikonodulov. Čítame v ňom: „Po celej zemi a vo
všetkých mestách bolo počuť vzlykanie, nárek a bedákanie nábožných (ľudí).
V tých časoch totiž bezbožníci ničili svätyne, menili účel posvätných
nádob, borili chrámy a bielili ich vápnom, pretože na nich boli namaľované
sväté obrazy. Uctievané ikony Krista, Bohorodičky a svätých boli hádzané
do ohňa, zoškrabávané alebo premaľúvané. Ak boli v chráme namaľované
stromy, vtáci, zvieratá, najmä diabolské jazdecké, poľovnícke výjavy alebo
scény z divadiel a hipodrómov (štadiónov slúžiacich na verejné hry,
najmä konské dostihy - pozn. autora), boli šetrne zachované a dokonca
starostlivo opravované." Keď sa na toto svedectvo pozrieme dnešnými očami,
v podstate ide o sekularizáciu sakrálnych priestorov, hoci naďalej
slúžili na vykonávanie bohoslužieb.
Ikonoklastické zásahy sa však netýkali iba kostolov. Ikony
a biblické výjavy boli odstraňované aj z verejných budov
a miest. Okrem kríža sa v chrámoch stali dominujúcimi motívmi rôzne
svetské scény. Svedčia o tom mnohé archeologické výskumy a písomné
pramene z tých čias. Ako sme už spomenuli, popri odstraňovaní svätých
obrazov začalo ťaženie aj proti ostatkom svätých (relikviám). Argumentovalo sa
tým, že svätí nie sú mŕtvi, keďže na ich príhovor sa deje mnoho zázrakov
a sú vypočuté mnohé modlitby. Zázraky môžu robiť iba živí.
Cisár Konštantín V. zvolal v roku 754 do Hierie
ikonoklastický koncil, čím chcel ešte väčšmi zvýrazniť opodstatnenosť
obrazoborectva. Po tomto roku začína dosť kruté prenasledovanie mníchov,
pretože oni boli najväčšími zástancami ikonodúlie a kláštory boli miesta,
kde sa ikony písali. (V skutočnosti sa ikony nemaľujú, ale píšu - presne
tak, ako sa písalo Sväté písmo, pretože ikona je podľa ikonopiscov obrazom
zachytené Božie slovo, svedectvo o prítomnosti Boha a modlitba sama osebe
- pozn. autora). Mnísi boli za písanie ikon trestaní odťatím ruky, dokonca až
popravovaní. Mnohí preto ušli pred krutým prenasledovaním z Byzantskej
ríše a útočisko hľadali v Itálii, ale tiež v niektorých
islamských oblastiach ako Sýria či Palestína. Mnohé kláštory boli premenené
a prebudované na profánne, väčšinou vojenské účely.
Tieto represálie boli sprevádzané živou polemikou medzi ikonoklastami
a ikonodulmi. Z tohto obdobia sa nám zachovalo viacero spisov.
Priblížime si jeden z nich, Napomenutie starca o svätých ikonách.
Dielo vzniklo na území Byzantskej ríše, zrejme ešte pred
ikonoklastickým koncilom, čiže pred rokom 754. Je dôkladnou polemikou
s ikonoklazmom. Jeho štylistika svedčí o tom, že pochádza
z mníšskeho prostredia. Je to pochopiteľné, keďže práve kláštory
a mnísi najviac trpeli pre svoje prejavy úcty k svätým obrazom. Spis
však nie je akousi sťažnosťou či nárekom nad prenasledovaním, ktoré mnísi
znášali, naopak, obsahuje dôležité teoretické tézy, ktoré podporujú
opodstatnenosť prítomnosti ikon, najmä v liturgii.
Spis podrobne a z rôznych zorných uhlov pohľadu
analyzuje tvrdenie, že ikona je modla. Ústami ikonoklastu Kozmu uvádza viac
možných biblických argumentov, než sa bežne spomínali v iných polemických
textoch. Nie je tu uvedený len tradičný biblický citát o zákaze modiel (Ex
20, 3-4), ale aj iné texty zo Starého zákona, napríklad siedmy verš 97. žalmu:
„Zahanbia sa všetci, čo slúžia modlám a chvascú sa svojimi bôžikmi." Záver
analýzy je taký, že biblický zákaz daný Mojžišovi sa netýka ikony. Týka sa
stvorených a nestvorených vecí, ktoré boli v starozákonných časoch
uctievané okolitými národmi ako modly. Autor rozširuje pojem modly
a zahŕňa do neho aj antických bohov. Na viacerých miestach dosť podrobne
dokladá, že medzi starozákonnou a novozákonnou dobou je významný medzník -
vtelenie Ježiša Krista, Božieho Syna. Zároveň zdôrazňuje, že oprávnenosť najmä
ikon znázorňujúcich Ježiša Krista je daná tradíciou. Takisto podáva argumenty
vyvracajúce tvrdenie, že ikonu, keďže je dielom ľudských rúk, treba pokladať za
modlu. Autor na to odpovedá, že taktiež kríž je dielom ľudských rúk,
a predsa je hoden veľkej úcty. Dielo sa vo veľkej miere opiera o
patristické názory a koncepcie. Čerpá najmä z diel sv. Bazila Veľkého
(asi 330 - 379) a Dionýza Areopagitu.
Napomenutie starca je veľmi dôležitý spis. Poukazuje na to,
že spis sv. Jána Damascénskeho Reči na obranu obrazov, ktorý bol reakciou na
ikonoklastické kroky cisára Leva III., predchodcu Konštantína V.,
a vznikol mimo územia Byzantskej ríše, nebol iba nejakým ojedinelým
„hlasom spoza hraníc". Aj vo vnútri samej Byzantskej ríše sa veľmi skoro
objavilo teologické rozpracovanie konceptu, ktorý bol v prospech úcty
k posvätným obrazom.
Na druhej strane, ak zameriame našu pozornosť na
ikonoklastické (obrazoborecké) hnutie, rozoznávame v ňom dva prúdy: laický
a teologický. Práve cisár Konštantín V. rozvinul teologický smer do
dôsledkov. Niekedy medzi rokmi 741 - 754 vydal dielo Peusis, ktoré je
prvou ucelenou koncepciou ikonoklazmu. Samotný spis sa nám nezachoval, poznáme
ho len na základe neskorších úryvkov. Jeho zaujímavosťou je, že nebol
polemického charakteru, ale podával filozofický a teologický systém. Cisár
vychádzal z dvoch základných téz. Prvá z nich má pôvod
v orientálnej mentalite. Tvrdí, že obraz môže byť skutočným obrazom iba
vtedy, keď je zhodný so svojím archetypom. A keďže ikony také nie sú, tak
nemôžu byť pravým obrazom, ale sú modlou. Vo svojej argumentácii cisár
prechádza do dogmatickej roviny. Podobne ako zástancovia úcty k ikonám aj
on využíva kristologickú argumentáciu, no pristupuje k nej presne
z opačného zorného uhla. Tvrdí, že ak sú v Ježišovi Kristovi dve
prirodzenosti, božská a ľudská, nie je možné zobraziť ho, lebo božstvo je
nezobraziteľné. Kto sa o to pokúša, upadá do bludu nestorianizmu, pretože
podobne ako jeho vyznávači aj on sa usiluje oddeliť obe prirodzenosti
v Kristovej osobe, čím sa vlastne stavia proti chalcedónskemu vyznaniu
viery. Jediným možným obrazom Ježiša Krista je preto podľa cisára Eucharistia
podávaná veriacemu ako pravé Kristovo telo a krv.
Toto je základný náčrt filozoficko-teologických východísk
ikonodulov a ikonoklastov. Ako sa celý spor vyvíjal ďalej, budeme sledovať
v budúcich častiach našej rubriky.
míľniky dvoch tisícročí: Ikonoklazmus (obrazoborectvo)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (3)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky a sekty v stredoveku (1)Bludné náuky a sekty v stredoveku (10)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (11)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (2)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (4)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (5)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (6)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (7)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (8)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (9)