Tento citát sa často využíva v náboženskej didaktike a pri výchove obzvlášť vtedy, keď v spoločenstve vzniká napätie a už-už sa schyľuje ku konfliktu. Cieľom je priviesť mladých k zamysleniu sa nad sebou a nad realitou, ktorá ich obklopuje, aby si uvedomili, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá. No prehnaná kritickosť na úkor vlastnej sebareflexie sa netýka len ich, ale nás všetkých, o čom svedčia aj vzrastajúce tlaky a stres v celej spoločnosti: od vysokej politiky až po každodenné susedské vzťahy. Nemálo je tých, čo pohotovo upozorňujú na chyby druhých, rozprávajú o nekalých praktikách oponentov alebo o neporiadku na susedovom dvore, no o svojom, možno oveľa horšom rozpoložení a skutkoch sa pritom ani slovkom nezmienia.

Čo nás vedie k tomu, aby sme nešetrili kritikou druhých, no prehliadali brvno vo vlastnom oku? Dôvodov môže byť viacero. Niekto si to môže zdôvodniť tým, že cíti zodpovednosť za blížneho, a preto ho musí vystríhať pred zlou cestou, po ktorej sa vydal. Iný si zase myslí, že hoci už brvno z jeho oka nevyberie, celé oko mu ešte zachrániť môže. Ďalší môže byť vypočítavý a v duchu si povie: ak upozorním na smietku v oku blížneho, nikto si nevšimne brvno v mojom vlastnom, a tak si budem naďalej nerušene žiť. Ale nájdu sa aj takí, čo malú smietku jednoducho považujú za morálne horšiu ako veľký trám a dokážu o tom presvedčiť aj ostatných. Akokoľvek, mnohí vystupujú ako jediní oprávnení poukazovať na nedostatky druhých, lebo, pochopiteľne, oni sami absolútne nič v oku nemajú, sú poslami pravdy a do spoločnosti vnášajú pokoj a spravodlivosť a zavedú v nej rázne potrebný poriadok. Žiaľ, nie vždy sa to končí iba siláckymi rečami. História si pamätá rôzne varovné prípady s tragickým koncom, nielen pre jednotlivcov, ale i pre celé skupiny, etniká či národy.

Hľadanie smietky v oku blížneho je príznačné aj pre zakladateľov nových náboženských hnutí, ktorí poukazujúc na zlyhania iných cirkví verbujú ľudí do svojich nezriedka sektárskych spoločenstiev. Tie síce môžu byť prejavom dynamického života, no táto ich dynamika nemusí vychádzať z autentického hľadania hlbšieho vzťahu s Bohom. Najmä ak sa zistí, že ich skutočná motivácia a zámery nezodpovedajú tomu, čo o sebe na verejnosti sami oduševnene prezentujú. Ateisti zase zvyknú kritizovať cirkev a všetko náboženské, aby si zdôvodnili odmietnutie viery. Avšak nemálo kritickí dokážu byť aj tí, čo sa svojej viery síce vzdať nechcú, no nedokážu či ju ani nemienia prežívať v spoločenstve cirkvi. A tak neraz hľadajú zámienku, aby z nej vystúpili a mohli praktizovať alternatívne spôsoby duchovného života v nových, ešte „neopozeraných" spoločenstvách a s novou vierou.

Pravda nie je relatívna, to len my nie sme schopní ju vidieť absolútne. Zameranie sa na smietky druhých prináša snahu chcieť meniť, reorganizovať, nesúhlasiť, opúšťať a zakladať niečo nové. Ak sa nájde dosť tých, čo budú spoločne tvrdiť, že v ich oku niet žiadnej smietky, a preto len oni vidia správne, potom dopadnú ako slepí, čo vedú slepých. Budú na nás kričať a nástojiť, aby sme si vybrali z očí smietku, pre ktorú nevidíme dobre na cestu, no budú to práve oni, ktorí do tej pomyselnej jamy osudu s hanbou spadnú.