Sloboda človeka
zohráva kľúčovú úlohu, a to nielen v európskom myslení, minimálne od
čias osvietenstva. Predpokladalo sa, že človek má byť slobodný, aby mohol
realizovať svoj vlastný projekt existencie. Aby sa mohol slobodne rozhodovať
pre svoje ciele a mohol ich aj dosahovať. Takisto sa predpokladalo, že je
rozumný a dokáže rozlíšiť medzi tým, čo je dobré a čo zlé
a uprednostní to, čo je dobré. Dejiny však ukázali, že nie vždy je to tak
a že modernému človeku je veľakrát milšie zlo. Postupne moderné myslenie
v mene slobody odmietlo akúkoľvek autoritu a akúkoľvek kontrolu nad
sebou. Dostalo sa do stavu, v ktorom nič nie je isté, nikto nemá pravdu,
každý je pánom sebe samému. Sloboda sa tak stala bezbrehou a naše konanie
stratilo kontrolu. A keďže integrálnou súčasťou ľudskej existencie je aj
jej duchovný rozmer, dotkli sa tieto zmeny tiež chápania a prežívania
spirituality a realizovania náboženského života. Spiritualita sa pre
mnohých stáva súkromnou záležitosťou, človek si volí nielen spôsoby, ktorými
bude uctievať Boha, ale dokonca jeho samého. Zmenil sa tak spôsob, no aj význam
toho, čo človek pokladá za náboženstvo a náboženský život.