Otázka úcty k obrazom Ježiša a svätých, ktorú sa
usilovala riešiť polemika ikonoklastov a ikonodulov a do ktorej
aktívne zasahovala i štátna moc cisárskeho dvora, nebola novým javom
v Cirkvi, ktorý by sa objavil až v 8. storočí. Ako prvého ikonoklastu
odmietajúceho úctu k posvätným obrazom historici označujú už Epifania zo
Salamíny (asi 310/320 - 403). Tento biskup dal odstrániť z chrámu záves,
na ktorom bol namaľovaný Ježišov portrét, pretože podľa neho je zobrazovanie
Ježiša, ako aj Matky Božej a svätých nová forma modloslužby, ktorú sa
diabol snaží infiltrovať do Cirkvi. Tieto jeho názory a postoje pravdepodobne
súviseli s náboženskou výchovou, ktorú dostal v detstve; Epifanius
bol totiž konvertita zo židovstva, takže starozákonné náboženské cítenie mal od
raného veku hlboko vštepené. Bolo preto pochopiteľné, že sa vo svojej
argumentácii proti posvätným obrazom obracal predovšetkým na Starý zákon prísne
zakazujúci zobrazovať Boha (Ex 20, 4), a preto aj o vyobrazovaní
podôb svätých či Ježiša Krista tvrdil, že sú v priamom rozpore
s učením Svätého písma. Ikonoklazmus a živé, niekedy až búrlivé
diskusie, ktorých obsahom bola vhodnosť či nevhodnosť úcty k svätým
obrazom, prebiehajúce v 8. a 9. storočí, boli v podstate ovocím
a výsledkom dlhodobého pretrvávania takýchto duchovných prúdov vo vnútri
Cirkvi, ktoré odmietali posvätné obrazy ako náklonnosť k modloslužbe.
Prvá, pomerne intenzívna vlna ikonoklazmu začala postupne
slabnúť po smrti cisára Konštantína V. (718 - 775). Za vlády jeho nástupcu Leva
IV. (okolo 750 - 780) bolo zastavené prenasledovanie mníchov - ikonodulov
šíriacich úctu k posvätným obrazom. Tento krok pomohol konsolidovať pomery
vo vnútri ríše. Hoci všeobecný zákaz ikon nebol zatiaľ zrušený, bol obnovený
kult Panny Márie. Táto rozporuplná skutočnosť svedčí o istej nerozhodnosti
cisárskeho dvora v otázke úcty k svätým obrazom, ako aj
o polovičatosti riešenia, ktoré pravdepodobne nemalo za cieľ úplný odklon
od ikonoklastického postoja. Išlo skôr o snahu nastaviť akési kompromisné
riešenie, ktoré malo viesť k spokojnosti oboch strán; tak ikonoklastov,
ako aj ikonodulov. Pokrok však môžeme vidieť v tom, že toto rozhodnutie
Leva IV. znamenalo upustenie od extrémneho, radikálneho ikonoklastického
programu. To pomaly pripravovalo cestu k obnove úcty k svätým
obrazom, na čo mala nemalý vplyv cisárova manželka Irena (752 - 803).
Cisárovo zmiernenie ikonoklazmu malo tiež iné príčiny
súvisiace s vývojom vnútropolitickej situácie v Byzantskej ríši.
Počas vlády jeho predchodcu Konštantína V. to nebol iba boj s ikonami
v úzkom zmysle slova. V mene zduchovnenia kresťanského života išlo
o akékoľvek zástupné symboly, ktoré by mohli rušiť vnútornú modlitbu
a rozptyľovať veriaceho v jeho duchovnej koncentrácii. Preto bol
každý symbol, ktorý by mohol slúžiť ako sprostredkovateľ medzi človekom
a Bohom, potláčaný. Aby mohol nový cisár dosiahnuť konsolidáciu
spoločnosti v ríši, musel vyjsť v ústrety ikonodulom, ktorí tvorili
jej veľkú časť. Urobil to aspoň čiastočne tým, že povolil uctievanie svätých
a Matky Božej. Prehnaný dôraz na takzvanú čistú duchovnosť, ktorá sa mala
zaobísť bez sprostredkovania pomocou svätých obrazov, totiž bola pre byzantskú
spoločnosť cudzia, a to z toho dôvodu, že už niekoľko stáročí
v nej bol silno zakorenený kult svätých obrazov a ostatkov svätých
(relikvií). Cesta k návratu tejto úcty tak bola pripravená. Cisár ešte
v roku 776 čelil povstaniu, ktoré viedol jeho brat Nikeforos v úsilí
získať cisársky trón, avšak tento pokus o prevrat stroskotal. Lev IV.
zomrel roku 780 ako tridsaťjedenročný na tuberkulózu. Ešte počas svojho
života určil svoju manželku Irenu za regentku pre svojho neplnoletého syna.
Na podnet cisárovnej Ireny bol v roku 784 do úradu
konštantínopolského patriarchu vymenovaný Tarasius, ktorý bol presvedčený
ctiteľ svätých obrazov. Irena začala postupne presadzovať úctu k ikonám,
bola však vystavená silnému tlaku ikonoklastickej opozície. Situáciu sa
usiloval využiť Nikeforos, ktorý sa znovu pokúsil o prevrat, ale ani
tentoraz mu to nevyšlo. Zápas o úctu ikon mal silno politický podtón, čo
sa prejavilo aj na zasadaní Druhého nicejského koncilu v roku 787.
Koncil bol zvolaný už rok predtým, no pre silnú opozíciu
ikonoklastov, ako aj niektorých vplyvných členov armády a cisárskych
úradníkov bola cisárovná nútená koncil o rok odložiť, kým sa pripravili
vhodné spoločenské podmienky. Najvážnejšia otázka, ktorú koncil riešil, bolo
jurisdické (právne) postupovanie voči kléru vychovávanému a vysvätenému
počas ikonoklastického obdobia. Vzhľadom na tento problém sa vytvorili dve
skupiny. Jedna bola radikálna a jej členovia požadovali, aby sa
postupovalo voči ikonoklastickým duchovným dôsledne a aby boli zbavení
cirkevnej služby. Tento radikálny smer zastávali predovšetkým mníšske kruhy,
hlavne osobnosti z prostredia najvýznamnejšieho konštantínopolského
kláštora Studion. Druhú skupinu tvorili umiernení, najmä diecézni kňazi, ktorí
boli za umiernené a kompromisné riešenie. Takýto postup zastával tiež
patriarcha Tarasios. Nakoniec sa presadil umiernený postup. Na koncile sa
zúčastnilo asi 250 biskupov a boli na ňom prítomní aj pápežskí legáti,
čiže koncilové zasadnutie bolo takisto záležitosťou Západnej cirkvi. Okrem
biskupov boli jeho účastníkmi aj zástupcovia cisárovnej a predstavení
viacerých významných kláštorov (igumeni a archimandriti).
Hoci jurisdické problémy boli dôležité, podstatnejšie boli
vieroučné otázky, ku ktorým sa koncil vyjadroval. Bolo potrebné podať
argumentáciu, prečo je nevyhnutné vrátiť sa k úcte svätých obrazov
a ostatkov svätých, ako aj obhájiť vierohodnosť tohto kroku na základe
cirkevnej tradície. Nebola to však jednoduchá téma, pretože rovnako ako
ikonoduli sa na tradíciu odvolávali aj ikonoklasti (na koncile v Hierii
roku 754). Biskupi naklonení potrebe úcty k posvätným obrazom
a relikviám svätých sa preto predovšetkým usilovali stanoviť, ktorá
tradícia je najbezpečnejšou zárukou pravovernosti a správnosti, nestačilo
im iba jednoduché prihlásenie sa k niektorej tradícii. Konciloví otcovia
vyjadrili tiež značné pochybnosti voči strohému odvolávaniu sa na niektorý
koncil, pretože v minulosti sa na ne odvolávali aj mnohí heretici, ako
napríklad Nestorius, Eutychios a iní. Verbálne odvolanie sa na koncil teda
pre nich vôbec nebolo rozhodujúce.
V tejto súvislosti je potrebné vedieť, že ikonoklasti
tradíciu chápali v oveľa užšom kontexte ako ikonoduli. Pre nich to bola
tradícia slova, naopak pre ikonodulov tradícia zahrnovala nielen explicitne
alebo implicitne zachované učenie, ale tiež dodržiavanie všetkých zvyklostí,
ktoré Cirkev vyznávala a ktoré sa doposiaľ nestretli s námietkami
predchádzajúcich cirkevných koncilov. Cirkevnú tradíciu teda tvorí nielen
teória, ale tiež cirkevná prax. Zobrazovanie ikon preto nie je podľa ikonodulov
iba výmysel maliarov, ale je to tradícia otcov, lepšie povedané Ježiša Krista
a otcov. Keby to tak nebolo, Cirkev by bojovala proti ikonám už dávno,
podobne ako bojovala proti iným dogmatickým bludom a odchýlkam.
V koncilovej argumentácii je dogmatické hľadisko zastúpené pomerne skúpo.
Zdôrazňuje sa v ňom predovšetkým fakt, že vtelením Božieho Slova
v osobe Bohočloveka Ježiša Krista je možné znázorňovať Ježišovu telesnú
podobu, ktorá je zároveň symbolom jeho božského majestátu, pretože
v Ježišovi je božstvo a človečenstvo zjednotené.
Nasledujúcu časť venujeme stanovisku Západnej cirkvi
k otázke ikonoklazmu.
míľniky dvoch tisícročí: Ikonoklazmus (obrazoborectvo)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (4)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky a sekty v stredoveku (1)Bludné náuky a sekty v stredoveku (10)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (11)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (2)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (3)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (5)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (6)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (7)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (8)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (9)