Otázka úcty k obrazom Ježiša a svätých, ktorú sa usilovala riešiť polemika ikonoklastov a ikonodulov a do ktorej aktívne zasahovala i štátna moc cisárskeho dvora, nebola novým javom v Cirkvi, ktorý by sa objavil až v 8. storočí. Ako prvého ikonoklastu odmietajúceho úctu k posvätným obrazom historici označujú už Epifania zo Salamíny (asi 310/320 - 403). Tento biskup dal odstrániť z chrámu záves, na ktorom bol namaľovaný Ježišov portrét, pretože podľa neho je zobrazovanie Ježiša, ako aj Matky Božej a svätých nová forma modloslužby, ktorú sa diabol snaží infiltrovať do Cirkvi. Tieto jeho názory a postoje pravdepodobne súviseli s náboženskou výchovou, ktorú dostal v detstve; Epifanius bol totiž konvertita zo židovstva, takže starozákonné náboženské cítenie mal od raného veku hlboko vštepené. Bolo preto pochopiteľné, že sa vo svojej argumentácii proti posvätným obrazom obracal predovšetkým na Starý zákon prísne zakazujúci zobrazovať Boha (Ex 20, 4), a preto aj o vyobrazovaní podôb svätých či Ježiša Krista tvrdil, že sú v priamom rozpore s učením Svätého písma. Ikonoklazmus a živé, niekedy až búrlivé diskusie, ktorých obsahom bola vhodnosť či nevhodnosť úcty k svätým obrazom, prebiehajúce v 8. a 9. storočí, boli v podstate ovocím a výsledkom dlhodobého pretrvávania takýchto duchovných prúdov vo vnútri Cirkvi, ktoré odmietali posvätné obrazy ako náklonnosť k modloslužbe.

Prvá, pomerne intenzívna vlna ikonoklazmu začala postupne slabnúť po smrti cisára Konštantína V. (718 - 775). Za vlády jeho nástupcu Leva IV. (okolo 750 - 780) bolo zastavené prenasledovanie mníchov - ikonodulov šíriacich úctu k posvätným obrazom. Tento krok pomohol konsolidovať pomery vo vnútri ríše. Hoci všeobecný zákaz ikon nebol zatiaľ zrušený, bol obnovený kult Panny Márie. Táto rozporuplná skutočnosť svedčí o istej nerozhodnosti cisárskeho dvora v otázke úcty k svätým obrazom, ako aj o polovičatosti riešenia, ktoré pravdepodobne nemalo za cieľ úplný odklon od ikonoklastického postoja. Išlo skôr o snahu nastaviť akési kompromisné riešenie, ktoré malo viesť k spokojnosti oboch strán; tak ikonoklastov, ako aj ikonodulov. Pokrok však môžeme vidieť v tom, že toto rozhodnutie Leva IV. znamenalo upustenie od extrémneho, radikálneho ikonoklastického programu. To pomaly pripravovalo cestu k obnove úcty k svätým obrazom, na čo mala nemalý vplyv cisárova manželka Irena (752 - 803).

Cisárovo zmiernenie ikonoklazmu malo tiež iné príčiny súvisiace s vývojom vnútropolitickej situácie v Byzantskej ríši. Počas vlády jeho predchodcu Konštantína V. to nebol iba boj s ikonami v úzkom zmysle slova. V mene zduchovnenia kresťanského života išlo o akékoľvek zástupné symboly, ktoré by mohli rušiť vnútornú modlitbu a rozptyľovať veriaceho v jeho duchovnej koncentrácii. Preto bol každý symbol, ktorý by mohol slúžiť ako sprostredkovateľ medzi človekom a Bohom, potláčaný. Aby mohol nový cisár dosiahnuť konsolidáciu spoločnosti v ríši, musel vyjsť v ústrety ikonodulom, ktorí tvorili jej veľkú časť. Urobil to aspoň čiastočne tým, že povolil uctievanie svätých a Matky Božej. Prehnaný dôraz na takzvanú čistú duchovnosť, ktorá sa mala zaobísť bez sprostredkovania pomocou svätých obrazov, totiž bola pre byzantskú spoločnosť cudzia, a to z toho dôvodu, že už niekoľko stáročí v nej bol silno zakorenený kult svätých obrazov a ostatkov svätých (relikvií). Cesta k návratu tejto úcty tak bola pripravená. Cisár ešte v roku 776 čelil povstaniu, ktoré viedol jeho brat Nikeforos v úsilí získať cisársky trón, avšak tento pokus o prevrat stroskotal. Lev IV. zomrel roku 780 ako tridsaťjedenročný na tuberkulózu. Ešte počas svojho života určil svoju manželku Irenu za regentku pre svojho neplnoletého syna.

Na podnet cisárovnej Ireny bol v roku 784 do úradu konštantínopolského patriarchu vymenovaný Tarasius, ktorý bol presvedčený ctiteľ svätých obrazov. Irena začala postupne presadzovať úctu k ikonám, bola však vystavená silnému tlaku ikonoklastickej opozície. Situáciu sa usiloval využiť Nikeforos, ktorý sa znovu pokúsil o prevrat, ale ani tentoraz mu to nevyšlo. Zápas o úctu ikon mal silno politický podtón, čo sa prejavilo aj na zasadaní Druhého nicejského koncilu v roku 787.

Koncil bol zvolaný už rok predtým, no pre silnú opozíciu ikonoklastov, ako aj niektorých vplyvných členov armády a cisárskych úradníkov bola cisárovná nútená koncil o rok odložiť, kým sa pripravili vhodné spoločenské podmienky. Najvážnejšia otázka, ktorú koncil riešil, bolo jurisdické (právne) postupovanie voči kléru vychovávanému a vysvätenému počas ikonoklastického obdobia. Vzhľadom na tento problém sa vytvorili dve skupiny. Jedna bola radikálna a jej členovia požadovali, aby sa postupovalo voči ikonoklastickým duchovným dôsledne a aby boli zbavení cirkevnej služby. Tento radikálny smer zastávali predovšetkým mníšske kruhy, hlavne osobnosti z prostredia najvýznamnejšieho konštantínopolského kláštora Studion. Druhú skupinu tvorili umiernení, najmä diecézni kňazi, ktorí boli za umiernené a kompromisné riešenie. Takýto postup zastával tiež patriarcha Tarasios. Nakoniec sa presadil umiernený postup. Na koncile sa zúčastnilo asi 250 biskupov a boli na ňom prítomní aj pápežskí legáti, čiže koncilové zasadnutie bolo takisto záležitosťou Západnej cirkvi. Okrem biskupov boli jeho účastníkmi aj zástupcovia cisárovnej a predstavení viacerých významných kláštorov (igumeni a archimandriti).

Hoci jurisdické problémy boli dôležité, podstatnejšie boli vieroučné otázky, ku ktorým sa koncil vyjadroval. Bolo potrebné podať argumentáciu, prečo je nevyhnutné vrátiť sa k úcte svätých obrazov a ostatkov svätých, ako aj obhájiť vierohodnosť tohto kroku na základe cirkevnej tradície. Nebola to však jednoduchá téma, pretože rovnako ako ikonoduli sa na tradíciu odvolávali aj ikonoklasti (na koncile v Hierii roku 754). Biskupi naklonení potrebe úcty k posvätným obrazom a relikviám svätých sa preto predovšetkým usilovali stanoviť, ktorá tradícia je najbezpečnejšou zárukou pravovernosti a správnosti, nestačilo im iba jednoduché prihlásenie sa k niektorej tradícii. Konciloví otcovia vyjadrili tiež značné pochybnosti voči strohému odvolávaniu sa na niektorý koncil, pretože v minulosti sa na ne odvolávali aj mnohí heretici, ako napríklad Nestorius, Eutychios a iní. Verbálne odvolanie sa na koncil teda pre nich vôbec nebolo rozhodujúce.

V tejto súvislosti je potrebné vedieť, že ikonoklasti tradíciu chápali v oveľa užšom kontexte ako ikonoduli. Pre nich to bola tradícia slova, naopak pre ikonodulov tradícia zahrnovala nielen explicitne alebo implicitne zachované učenie, ale tiež dodržiavanie všetkých zvyklostí, ktoré Cirkev vyznávala a ktoré sa doposiaľ nestretli s námietkami predchádzajúcich cirkevných koncilov. Cirkevnú tradíciu teda tvorí nielen teória, ale tiež cirkevná prax. Zobrazovanie ikon preto nie je podľa ikonodulov iba výmysel maliarov, ale je to tradícia otcov, lepšie povedané Ježiša Krista a otcov. Keby to tak nebolo, Cirkev by bojovala proti ikonám už dávno, podobne ako bojovala proti iným dogmatickým bludom a odchýlkam. V koncilovej argumentácii je dogmatické hľadisko zastúpené pomerne skúpo. Zdôrazňuje sa v ňom predovšetkým fakt, že vtelením Božieho Slova v osobe Bohočloveka Ježiša Krista je možné znázorňovať Ježišovu telesnú podobu, ktorá je zároveň symbolom jeho božského majestátu, pretože v Ježišovi je božstvo a človečenstvo zjednotené.

Nasledujúcu časť venujeme stanovisku Západnej cirkvi k otázke ikonoklazmu.