V prvých storočiach vytvorili najvýznamnejší
predstavitelia ortodoxného kresťanstva z duchovného impulzu apoštolov
univerzálny svetonázorový systém. Aj vďaka tomu kresťanstvo nestratilo spojenie
s antickým dedičstvom a zahrnulo do seba najvyššiu intelektuálnu
skúsenosť helénskej kultúry. Nie však v zmysle nekritickej synkretizácie,
ale v duchu tzv. oikonómie, čiže budovania priestoru spásy človeka. Inými
slovami kresťanstvo malo schopnosť, inšpirovanú zhora, oddeliť zrno od pliev.
Teda to, čo bolo dobré v starom odumierajúcom kmetskom svete, odčleniť od
omylu a zablúdenia. Tento stav, napriek rôznym excesom, pretrval celé
stáročia, a to až do súčasnosti, či ako sa zvykne vravieť do doby
postmodernej, keď sa kultúra planetarizovala a vznikol nový typ nekritického
a scestného synkretizmu.
Výsledok je ten, že dnešný človek pohltený konzumným
spôsobom života, hľadaním rozptýlenia a rýchlym životným tempom
s obrovským nárastom nepreberného množstva hodnotovo nevyvážených
informácií len ťažko dokáže prenikať do sveta pôvodného kresťanstva či
autentickej duchovnej skúsenosti. Takto sa formuje civilizácia, ktorou sa síce
súčasné ľudstvo pýši, no prehliada fakt, že má čoraz väčší antikresťanský
charakter. Jej lídri a tvorcovia toho, čo sa dnes nazýva kultúrou, sa
usilujú zameniť náboženstvo ako vieru v osobného a živého Boha kultom
človeka, pričom pozemský život predstavujú ako jedinú hodnotu. Spôsoby, akými
to chcú dosiahnuť, nie sú čiernobiele, práve naopak, sú rozmanité, avšak
napriek tomu majú jedného spoločného menovateľa, ktorým je náboženstvo človeka.
Či sa na tento cieľ použije hrubá a vulgárna ateizácia, alebo zdanlivý
liberalizmus, potláčanie religiozity či naopak jej preferovanie spájaním
všetkých náboženstiev do akejsi nadinštitúcie, cieľ zostáva stále rovnaký:
odstrániť vieru v Ježiša Krista ako Božieho Syna.
Toto je skrytý, a zároveň zjavný zámer súčasného religiózneho
blúznenia. Predstavitelia terajšej civilizácie: filozofi, vedci, učenci, umelci
či politickí reprezentanti sú v drvivej väčšine ľudia so silne utlmenou,
v lepšom prípade zníženou duchovnou intuíciou, hoci súčasne s jemnými
a vycibrenými duševnými dispozíciami. Dnešný svet stratil schopnosť
odlišovať vlastnosti ducha od vlastností duše, a preto považuje týchto
„mudrcov" za autority a sudcov, a to nielen v oblasti, ktorá sa
ich bezprostredne dotýka, ale aj vo sfére duchovna a náboženstva. Bežní
ľudia sú následne presvedčení, že ich názor je správny a pravdivejší, než
dogmatizmom spútané kresťanské náboženské vedomie. Lenže to, že títo novodobí
učitelia života a sprievodcovia v labyrinte pravdy sa aj sami
tvrdeniami, ktoré vydávajú za vedeckú a objektívnu pravdu, stávajú takými
istými, ba neraz ešte väčšími dogmatikmi, navyše dogmatizujúcimi i „vlastné"
pravdy, si už povšimne len málokto.
Je
možné, že taktiež na to myslel apoštol Pavol, keď napísal tie povestné slová
o „inom evanjeliu". Súčasný duchovný a mravný relativizmus spolu so
závratnými ideologickými metamorfózami pripravili totiž vhodnú pôdu pre všetky
variácie duchovného „zdivočenia", keď sa ľudia, včera ešte úplne bezúhonní,
stávajú udavačmi, teroristami, stúpencami novej moci, ale i autormi
najpodlejších historických koncepcií a zakladateľmi podivných, nezriedka
zhubných a scestných ezotericko-okultných zoskupení.
biblické slovo
Postmoderný svet duchovného zdivočenia
JÁN ŠAFIN
Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal Kristovou
milosťou, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu. Iného evanjelia však
niet. To iba niektorí vás znepokojujú a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium.
Ale keby sme my alebo aj anjel z neba zvestovali iné evanjelium namiesto
toho, ktoré sme vám zvestovali – nech je prekliaty! (Gal 1, 6–8)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 14896x