V prvých storočiach vytvorili najvýznamnejší predstavitelia ortodoxného kresťanstva z duchovného impulzu apoštolov univerzálny svetonázorový systém. Aj vďaka tomu kresťanstvo nestratilo spojenie s antickým dedičstvom a zahrnulo do seba najvyššiu intelektuálnu skúsenosť helénskej kultúry. Nie však v zmysle nekritickej synkretizácie, ale v duchu tzv. oikonómie, čiže budovania priestoru spásy človeka. Inými slovami kresťanstvo malo schopnosť, inšpirovanú zhora, oddeliť zrno od pliev. Teda to, čo bolo dobré v starom odumierajúcom kmetskom svete, odčleniť od omylu a zablúdenia. Tento stav, napriek rôznym excesom, pretrval celé stáročia, a to až do súčasnosti, či ako sa zvykne vravieť do doby postmodernej, keď sa kultúra planetarizovala a vznikol nový typ nekritického a scestného synkretizmu.

Výsledok je ten, že dnešný človek pohltený konzumným spôsobom života, hľadaním rozptýlenia a rýchlym životným tempom s obrovským nárastom nepreberného množstva hodnotovo nevyvážených informácií len ťažko dokáže prenikať do sveta pôvodného kresťanstva či autentickej duchovnej skúsenosti. Takto sa formuje civilizácia, ktorou sa síce súčasné ľudstvo pýši, no prehliada fakt, že má čoraz väčší antikresťanský charakter. Jej lídri a tvorcovia toho, čo sa dnes nazýva kultúrou, sa usilujú zameniť náboženstvo ako vieru v osobného a živého Boha kultom človeka, pričom pozemský život predstavujú ako jedinú hodnotu. Spôsoby, akými to chcú dosiahnuť, nie sú čiernobiele, práve naopak, sú rozmanité, avšak napriek tomu majú jedného spoločného menovateľa, ktorým je náboženstvo človeka. Či sa na tento cieľ použije hrubá a vulgárna ateizácia, alebo zdanlivý liberalizmus, potláčanie religiozity či naopak jej preferovanie spájaním všetkých náboženstiev do akejsi nadinštitúcie, cieľ zostáva stále rovnaký: odstrániť vieru v Ježiša Krista ako Božieho Syna.

Toto je skrytý, a zároveň zjavný zámer súčasného religiózneho blúznenia. Predstavitelia terajšej civilizácie: filozofi, vedci, učenci, umelci či politickí reprezentanti sú v drvivej väčšine ľudia so silne utlmenou, v lepšom prípade zníženou duchovnou intuíciou, hoci súčasne s jemnými a vycibrenými duševnými dispozíciami. Dnešný svet stratil schopnosť odlišovať vlastnosti ducha od vlastností duše, a preto považuje týchto „mudrcov" za autority a sudcov, a to nielen v oblasti, ktorá sa ich bezprostredne dotýka, ale aj vo sfére duchovna a náboženstva. Bežní ľudia sú následne presvedčení, že ich názor je správny a pravdivejší, než dogmatizmom spútané kresťanské náboženské vedomie. Lenže to, že títo novodobí učitelia života a sprievodcovia v labyrinte pravdy sa aj sami tvrdeniami, ktoré vydávajú za vedeckú a objektívnu pravdu, stávajú takými istými, ba neraz ešte väčšími dogmatikmi, navyše dogmatizujúcimi i „vlastné" pravdy, si už povšimne len málokto.

Je možné, že taktiež na to myslel apoštol Pavol, keď napísal tie povestné slová o „inom evanjeliu". Súčasný duchovný a mravný relativizmus spolu so závratnými ideologickými metamorfózami pripravili totiž vhodnú pôdu pre všetky variácie duchovného „zdivočenia", keď sa ľudia, včera ešte úplne bezúhonní, stávajú udavačmi, teroristami, stúpencami novej moci, ale i autormi najpodlejších historických koncepcií a zakladateľmi podivných, nezriedka zhubných a scestných ezotericko-okultných zoskupení.