Spory o úctu k ikonám, ktoré prebiehali
v Byzantskej ríši, západná cirkev sledovala s nemalým záujmom, hoci
spočiatku tejto otázke nevenovala až takú veľkú pozornosť. Pápež Gregor II.
(669 - 731; pontifikát 715 - 731) odsúdil ikonoklazmus hneď na začiatku, ako sa
začali tieto tendencie šíriť a propagovať. Pápež Hadrián I. († 795,
pontifikát 772 - 795) zas privítal a podporil rozhodnutie byzantskej
cisárovnej Ireny (752 - 803) znovu obnoviť úctu k posvätným obrazom
a prejavil tiež plnú podporu Druhému nicejskému koncilu (787), na ktorý
poslal dvoch vyslancov a dogmatický list. V ňom však venoval väčšiu
pozornosť juristickým otázkam, ako samej otázke úcty k ikonám,
a povzbudzoval, aby byzantskí cisári nasledovali príklad cisára Konštantína
I. (272/273 - 337) a jeho matky Heleny (asi 249 - asi 329), ktorí uznávali
rímsku cirkev a ctili si ju ako hlavu všetkých cirkví. Vyjadril nesúhlas
s tým, aby si konštantínopolskí patriarchovia privlastňovali titul
„ekumenický" (oikumenikos - všeobecný), pretože tento titul prislúcha iba
pápežovi. Ďalej dal v liste najavo svoje znepokojenie nad tým, že nový
konštantínopolský patriarcha Tarasios (730 - 806) bol zvolený do svojho úradu
ako laik, čiže nemal ešte kňazské svätenia. Takisto predložil požiadavku, aby
bol vrátený do pápežskej správy majetok, ktorý skonfiškoval cisár Lev III. (asi
675 - 741).
Skutočnosť, že pápež Hadrián I. poslal na Druhý nicejský
koncil iba dvoch legátov a nie väčší počet duchovenstva ako zástupcov
Západu naznačuje, že otázku ikonoklazmu na Západe nevnímali tak vážne, ako ju
pociťovala byzantská cirkev. Bolo to podmienené tým, že na Západe sa
ikonoklastické nálady a tendencie takmer neobjavovali, a preto nemali
taký silný vplyv, ako na Východe, kde navyše dostali politickú podporu
cisárskeho dvora, čiže štátnej moci. Treba tiež pripomenúť, že závery koncilu
boli na Západe nie celkom správne interpretované, a to v dôsledku
chybného prekladu niektorých koncilových dokumentov z gréčtiny do latinčiny.
Druhý nicejský koncil označil vzhľadom na kristológiu ikonoklazmus
za bludné učenie. Vo vieroučnom dekréte argumentoval, že na základe vtelenia
Božieho Slova v osobe Bohočloveka Ježiša Krista je možné znázorňovať
Ježišovu telesnú podobu, lebo obraz a skutočnosť, ktorú znázorňuje, na
seba navzájom odkazujú a jasne sa odrážajú jeden v druhom.
Z toho dôvodu má v cirkevnej tradícii svoje miesto posvätný obraz
a čím viac budú veriaci hľadieť na zobrazenie Pána Ježiša, Matky Božej,
anjelov a svätých, tým väčšmi ich to bude povzbudzovať, aby si ich
pamätali, milovali ich a stávali sa im podobnými. Obraz tak nie je iba
ilustráciou Písma svätého, ale je taktiež rečou, ktorej prostredníctvom sa
završuje poučenie vo viere.
Treba na tomto mieste poznamenať, že obrazom sa nepriznáva
ten istý stupeň úcty ako Bohu, ktorému sa klaniame. Z koncilových
formulácií vyplýva, že vo vzdávaní úcty k posvätným obrazom je taktiež
prítomná hierarchia, a to podľa toho, kto je na obraze znázornený.
Najvyššia úcta patrí, prirodzene, obrazom Ježiša Krista, potom jeho Presvätej Matky
Panny Márie a napokon je to úcta k obrazom anjelov a svätých, no
koncil nezabudol zdôrazniť, že poklona patrí jedine Bohu.
Po Druhom nicejskom koncile sa na Západe zmenila situácia,
a to v dôsledku iniciatívy franského panovníka Karola Veľkého
(747/748 - 814). Tento vplyvný kráľ (od roku 800 mal titul rímskeho cisára) dal
ako reakciu na latinský preklad záverov koncilu vyhotoviť spis známy pod názvom
Libri Carolini. Znamená to, že k problematike úcty k svätým obrazom
na Západe nevyjadril stanovisko cirkevný hodnostár, ale celá franská cirkev.
V spise nájdeme celkové odsúdenie ikonoklazmu, pričom obsahuje úplne iné
teologické chápanie svätého obrazu, ako mala východná cirkev. Jasne rozlišuje
medzi ikonou a modlou. Tento rozdiel spočíva v tom, že kým sväté
obrazy sú určené na výzdobu chrámov a zobrazujú biblické výjavy alebo
udalosti z cirkevného života, modla zvádza k povere a bezbožným
rituálom. Avšak táto argumentácia sa vôbec nedotýka podstaty problematiky úcty
k obrazom, ako ju chápala byzantská cirkev. Franské prostredie tak obrazom
s náboženskou tematikou pripisuje ako prioritné určenie poúčať Boží ľud
o biblických udalostiach a dejinách Cirkvi, z čoho sa implicitne
odvíja výchovný význam svätého obrazu. Libri Carolini však vyjadril kritiku voči
ikonodúlii; vyjadril síce súhlas so svätými obrazmi ako výchovnou
a vzdelávacou pomôckou, avšak postavil sa proti ich uctievaniu.
Toto neporozumenie medzi závermi Druhého nicejského koncilu
a Libri Carolini má pôvod v chybnom a nedokonalom preklade
koncilových dokumentov z gréckeho originálu do latinčiny. Latinská verzia
textu totiž nerozlišuje medzi poklonou, ktorá prináleží iba Bohu, a úctou,
ktorá sa preukazuje svätým obrazom, pričom koncil to rozlišuje veľmi jasne.
Hlavná námietka Libri Carolini takto vychádza z nepresného prekladu,
a z toho dôvodu i z nepresného chápania koncilových formulácií
a vyčíta ikonodulom to, čo im v skutočnosti nemožno vytýkať -
adorujúcu úctu k obrazom. Jazykové chyby tak, bohužiaľ, skreslili správny
zmysel uznesení prijatých na Druhom nicejskom koncile. Doktrína týkajúca sa
úcty k obrazom v Libri Carolini jednoducho vychádzala z pohľadov
pápeža sv. Gregora I. Veľkého (asi 540 - 604, pontifikát 590 - 604), ktorý
v liste marseillskému biskupovi Sereniovi píše, že v chráme sa
používajú obrazy a maľby preto, aby tí, ktorí nevedia čítať, prinajmenšom
pri pohľade na steny čítali to, čo si nedokážu prečítať z kníh.
Podľa franských biskupov obrazy nie sú postavené na jednu
úroveň s ostatnými sakrálnymi predmetmi, ani s pozostatkami svätých;
tie totiž budú vzkriesené, kým obraz ostáva natrvalo ľudským dielom, aj keď
umeleckým. Karol Veľký zvolal roku 794 do Frankfurtu nad Mohanom synodu, ktorá
mala byť odpoveďou na Druhý nicejský koncil. Vnímal to ako svoju povinnosť
vzhľadom na to, že cisárovná Irena na nicejský koncil nepozvala v roku 787
žiadneho predstaviteľa franskej cirkvi. Ako najmocnejší kresťanský vládca
Západu sa tak cítil ignorovaný. Z toho je vidno, že svoju úlohu tu zohral
aj cirkevno-politický aspekt.
Postoj k svätým obrazom prezentovaný v Libri
Carolini mal značný vplyv na chápanie miesta a úlohy obrazu
v sakrálnom umení na Západe. Bol to pohľad, ktorý sprevádzal sakrálne
umenie Západu niekoľko ďalších storočí. Na otázke úcty k obrazom môžeme
pozorovať, ako sú od seba vzdialené mentality Východu a Západu, čo malo vplyv
na teologické koncepcie a východiská týchto cirkví. Tento fakt postupne
prispieval k vzájomnému vzďaľovaniu sa oboch cirkevných spoločenstiev,
ktoré začiatkom 11. storočia vyústilo do ich vzájomného rozkolu (1054).
míľniky dvoch tisícročí: Ikonoklazmus (obrazoborectvo)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (5)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky a sekty v stredoveku (1)Bludné náuky a sekty v stredoveku (10)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (11)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (2)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (3)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (4)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (6)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (7)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (8)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (9)