Spory o úctu k ikonám, ktoré prebiehali v Byzantskej ríši, západná cirkev sledovala s nemalým záujmom, hoci spočiatku tejto otázke nevenovala až takú veľkú pozornosť. Pápež Gregor II. (669 - 731; pontifikát 715 - 731) odsúdil ikonoklazmus hneď na začiatku, ako sa začali tieto tendencie šíriť a propagovať. Pápež Hadrián I. († 795, pontifikát 772 - 795) zas privítal a podporil rozhodnutie byzantskej cisárovnej Ireny (752 - 803) znovu obnoviť úctu k posvätným obrazom a prejavil tiež plnú podporu Druhému nicejskému koncilu (787), na ktorý poslal dvoch vyslancov a dogmatický list. V ňom však venoval väčšiu pozornosť juristickým otázkam, ako samej otázke úcty k ikonám, a povzbudzoval, aby byzantskí cisári nasledovali príklad cisára Konštantína I. (272/273 - 337) a jeho matky Heleny (asi 249 - asi 329), ktorí uznávali rímsku cirkev a ctili si ju ako hlavu všetkých cirkví. Vyjadril nesúhlas s tým, aby si konštantínopolskí patriarchovia privlastňovali titul „ekumenický" (oikumenikos - všeobecný), pretože tento titul prislúcha iba pápežovi. Ďalej dal v liste najavo svoje znepokojenie nad tým, že nový konštantínopolský patriarcha Tarasios (730 - 806) bol zvolený do svojho úradu ako laik, čiže nemal ešte kňazské svätenia. Takisto predložil požiadavku, aby bol vrátený do pápežskej správy majetok, ktorý skonfiškoval cisár Lev III. (asi 675 - 741).

Skutočnosť, že pápež Hadrián I. poslal na Druhý nicejský koncil iba dvoch legátov a nie väčší počet duchovenstva ako zástupcov Západu naznačuje, že otázku ikonoklazmu na Západe nevnímali tak vážne, ako ju pociťovala byzantská cirkev. Bolo to podmienené tým, že na Západe sa ikonoklastické nálady a tendencie takmer neobjavovali, a preto nemali taký silný vplyv, ako na Východe, kde navyše dostali politickú podporu cisárskeho dvora, čiže štátnej moci. Treba tiež pripomenúť, že závery koncilu boli na Západe nie celkom správne interpretované, a to v dôsledku chybného prekladu niektorých koncilových dokumentov z gréčtiny do latinčiny.

Druhý nicejský koncil označil vzhľadom na kristológiu ikonoklazmus za bludné učenie. Vo vieroučnom dekréte argumentoval, že na základe vtelenia Božieho Slova v osobe Bohočloveka Ježiša Krista je možné znázorňovať Ježišovu telesnú podobu, lebo obraz a skutočnosť, ktorú znázorňuje, na seba navzájom odkazujú a jasne sa odrážajú jeden v druhom. Z toho dôvodu má v cirkevnej tradícii svoje miesto posvätný obraz a čím viac budú veriaci hľadieť na zobrazenie Pána Ježiša, Matky Božej, anjelov a svätých, tým väčšmi ich to bude povzbudzovať, aby si ich pamätali, milovali ich a stávali sa im podobnými. Obraz tak nie je iba ilustráciou Písma svätého, ale je taktiež rečou, ktorej prostredníctvom sa završuje poučenie vo viere.

Treba na tomto mieste poznamenať, že obrazom sa nepriznáva ten istý stupeň úcty ako Bohu, ktorému sa klaniame. Z koncilových formulácií vyplýva, že vo vzdávaní úcty k posvätným obrazom je taktiež prítomná hierarchia, a to podľa toho, kto je na obraze znázornený. Najvyššia úcta patrí, prirodzene, obrazom Ježiša Krista, potom jeho Presvätej Matky Panny Márie a napokon je to úcta k obrazom anjelov a svätých, no koncil nezabudol zdôrazniť, že poklona patrí jedine Bohu.

Po Druhom nicejskom koncile sa na Západe zmenila situácia, a to v dôsledku iniciatívy franského panovníka Karola Veľkého (747/748 - 814). Tento vplyvný kráľ (od roku 800 mal titul rímskeho cisára) dal ako reakciu na latinský preklad záverov koncilu vyhotoviť spis známy pod názvom Libri Carolini. Znamená to, že k problematike úcty k svätým obrazom na Západe nevyjadril stanovisko cirkevný hodnostár, ale celá franská cirkev. V spise nájdeme celkové odsúdenie ikonoklazmu, pričom obsahuje úplne iné teologické chápanie svätého obrazu, ako mala východná cirkev. Jasne rozlišuje medzi ikonou a modlou. Tento rozdiel spočíva v tom, že kým sväté obrazy sú určené na výzdobu chrámov a zobrazujú biblické výjavy alebo udalosti z cirkevného života, modla zvádza k povere a bezbožným rituálom. Avšak táto argumentácia sa vôbec nedotýka podstaty problematiky úcty k obrazom, ako ju chápala byzantská cirkev. Franské prostredie tak obrazom s náboženskou tematikou pripisuje ako prioritné určenie poúčať Boží ľud o biblických udalostiach a dejinách Cirkvi, z čoho sa implicitne odvíja výchovný význam svätého obrazu. Libri Carolini však vyjadril kritiku voči ikonodúlii; vyjadril síce súhlas so svätými obrazmi ako výchovnou a vzdelávacou pomôckou, avšak postavil sa proti ich uctievaniu.

Toto neporozumenie medzi závermi Druhého nicejského koncilu a Libri Carolini má pôvod v chybnom a nedokonalom preklade koncilových dokumentov z gréckeho originálu do latinčiny. Latinská verzia textu totiž nerozlišuje medzi poklonou, ktorá prináleží iba Bohu, a úctou, ktorá sa preukazuje svätým obrazom, pričom koncil to rozlišuje veľmi jasne. Hlavná námietka Libri Carolini takto vychádza z nepresného prekladu, a z toho dôvodu i z nepresného chápania koncilových formulácií a vyčíta ikonodulom to, čo im v skutočnosti nemožno vytýkať - adorujúcu úctu k obrazom. Jazykové chyby tak, bohužiaľ, skreslili správny zmysel uznesení prijatých na Druhom nicejskom koncile. Doktrína týkajúca sa úcty k obrazom v Libri Carolini jednoducho vychádzala z pohľadov pápeža sv. Gregora I. Veľkého (asi 540 - 604, pontifikát 590 - 604), ktorý v liste marseillskému biskupovi Sereniovi píše, že v chráme sa používajú obrazy a maľby preto, aby tí, ktorí nevedia čítať, prinajmenšom pri pohľade na steny čítali to, čo si nedokážu prečítať z kníh.

Podľa franských biskupov obrazy nie sú postavené na jednu úroveň s ostatnými sakrálnymi predmetmi, ani s pozostatkami svätých; tie totiž budú vzkriesené, kým obraz ostáva natrvalo ľudským dielom, aj keď umeleckým. Karol Veľký zvolal roku 794 do Frankfurtu nad Mohanom synodu, ktorá mala byť odpoveďou na Druhý nicejský koncil. Vnímal to ako svoju povinnosť vzhľadom na to, že cisárovná Irena na nicejský koncil nepozvala v roku 787 žiadneho predstaviteľa franskej cirkvi. Ako najmocnejší kresťanský vládca Západu sa tak cítil ignorovaný. Z toho je vidno, že svoju úlohu tu zohral aj cirkevno-politický aspekt.

Postoj k svätým obrazom prezentovaný v Libri Carolini mal značný vplyv na chápanie miesta a úlohy obrazu v sakrálnom umení na Západe. Bol to pohľad, ktorý sprevádzal sakrálne umenie Západu niekoľko ďalších storočí. Na otázke úcty k obrazom môžeme pozorovať, ako sú od seba vzdialené mentality Východu a Západu, čo malo vplyv na teologické koncepcie a východiská týchto cirkví. Tento fakt postupne prispieval k vzájomnému vzďaľovaniu sa oboch cirkevných spoločenstiev, ktoré začiatkom 11. storočia vyústilo do ich vzájomného rozkolu (1054).