Mnohí teológovia, religionisti či slobodní myslitelia si dávnejšie povšimli, že od čias, keď náš Pán Ježiš Kristus založil na zemi svoju Cirkev, sú naše dejiny sprevádzané nielen šírením evanjeliovej pravdy, ale aj opačne, jej deformáciou a naším postupným odklonom od nej. Nehľadiac na pokusy rôznych reformátorov obnoviť kresťanskú vierouku a kresťanský život v ich pôvodnej čistote, hovoriť o skutočnej hĺbke preniknutia do transcendentna môžeme len ťažko. Skôr je, žiaľ, namieste konštatovať, že ide o neustály prehlbujúci sa úpadok viery.

Výsledkom tohto úpadku je aj degradácia morálna. Kristovo evanjelium nás vystríha, že na konci sveta sa „mnohí pohoršia, budú sa navzájom udávať a nenávidieť. Povstane aj mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska." (Mt 24, 10-12). Mnohí hĺbavejšie premýšľajúci kresťania si v kontexte súčasných napätých udalostí kladú nástojčivú otázku, či už naša generácia nežije v oných predpovedaných posledných časoch, keďže mnohé príznaky to veľavravne naznačujú. Hoci tento stav nie je v kresťanských dejinách ničím novým, nájdeme v nich početné príklady podobných apokalyptických obáv, dnes je však umocnený obzvlášť rozšíreným fenoménom, ktorý v celej ľudskej histórii nikdy nedosahoval také obludné rozmery. Väčšina kresťanov totiž vedie život, ktorý je sústredený výlučne na seba, na vlastné ego, sebapotvrdzovanie a sebauspokojenie. Toto mentálne a antiduchovné nastavenie ich robí ľahkým terčom pre nepriateľa, ktorý disponuje najrôznorodejším spektrom duchovných zvodov - od otvoreného satanizmu až po navonok presvedčivé falzifikáty pôsobenia a prejavu Ducha Svätého. V časoch odmietania Ježiša Krista ako Syna Božieho sa jedným z možných dôsledkov tohto žalostného javu stal tiež rozmach záujmu o okultné poznatky a šírenie povier prerastajúcich do akejsi novej mytológie. Svoj neodškriepiteľný podiel na tomto marazme majú aj početné falošné denominácie a náboženstvá, ktoré sa podľa proroctiev stanú fundamentom pre jedno univerzálne celosvetové náboženstvo Antikrista. Ich úloha nespočíva iba v tom, aby duchovne zviedli človeka, ale predovšetkým v tom, aby pripravili srdcia ľudí pre prevzatie moci falošného mesiáša - šelmy, o ktorej je v Zjavení napísané, že „sa jej budú klaňať všetci obyvatelia zeme, ktorých meno nie je zapísané v knihe života Baránka zabitého od založenia sveta." (Zj 13, 8). Aktuálne je preto dnes Kristovo varovanie: „Dajte si pozor, aby vás nikto nezviedol. Lebo mnohí prídu v mojom mene a povedia: »Ja som Kristus!« A mnohých zvedú." (Mt 24, 4-5)

Odmietnutie idey Boha-Stvoriteľa už v renesančnej kultúre vyvolalo rôzne vlny iracionalizmu a strachu, ako aj prudký nárast záujmu o okultizmus, ezoterizmus a mágiu. Ďalší z fatálnych omylov, tentoraz príznačný pre epochu osvietenstva, spočíval v tom, že nadprirodzené veci ľudia vnímali ako výsledok nevzdelanosti a spiatočníctva. Napriek tomu viera v nadprirodzeno nielen pretrvala, ale naďalej zostáva jedným z najsilnejších modusov ľudského života. Dokonca aj ateistickí učenci sú nútení priznať, že „predpoklady k religióznej viere sú najmocnejšou schopnosťou ľudského vedomia a podľa všetkého najnevykoreniteľnejším elementom ľudskej prirodzenosti". Usilujme sa preto, aby sme sa tejto danosti nespreneverili a aby Kristova pravda čoraz jasnejšie osvecovala a viedla náš každodenný život.