Vnútropolitická situácia v Byzantskej ríši bola po roku 811 veľmi búrlivá. Cisár Nikefor I. (802 - 811) v dôsledku strategických chýb velenia armády nezvládol výpravu proti Bulharom a utrpel porážku. V bitke sám cisár padol a jeho syn bol ťažko ranený. Hoci sa ujal vlády a mal smelé plány, predčasná smrť, ktorá prišla v dôsledku utrpených zranení z bitky, ukončila všetko jeho úsilie o reformu. Krátke dva roky bol cisárom Michal I. Rangabe (811 - 813), ktorý bol zosadený v dôsledku vojenských neúspechov a na trón nastúpil Lev V. (813 - 820). Za jeho vlády došlo k obnoveniu ikonoklazmu. Tentoraz to boli skôr politické, ako dogmatické motivácie. Úcta k ikonám sa považovala za sprievodný znak slabosti byzantských cisárov. Lev V. sa usiloval predovšetkým obnoviť a upevniť politickú a mocenskú integritu, ktorá bola značne narušená.

Lev V. bol zavraždený Michalom II. (820 - 829), ktorý po ňom nastúpil na cisársky trón. Jeho vzťah k otázke ikonoklazmu môžeme charakterizovať ako indiferentný. V podstate sa o túto problematiku nezaujímal. Avšak jeho nástupca Teofil (829 - 843) nastolil tvrdý boj proti ikonodulom, ktorí boli často vystavení mučeniu a vyhnanstvu. Za všetko hovorí trest, ktorý cisár vyniesol nad bratmi Teodorom a Teofanom, ktorí horlivo zastávali a obraňovali uctievanie ikon. Na tvár im dal vytetovať hanlivé verše proti ikonám. Za vlády Teodory, ktorá po Teofilovej smrti v rokoch 840 - 842 vládla ako poručníčka namiesto neplnoletého Michala III. (840 - 867), sa v podstate v byzantskej cirkvi i v celej spoločnosti otvorila cesta obnovy úcty k posvätným obrazom.

V otázkach hodnotenia obdobia druhého ikonoklazmu sa medzi odborníkmi vyskytujú dva názory. Jedni tvrdia, že to bolo v podstate len akési napodobnenie, predĺženie prvého ikonoklazmu, ktoré v porovnaní s tým prvým nemalo takú presvedčivú silu a vitalitu. Druhá skupina historikov poukazuje na iné názory a ideológiu, ktoré súvisia s celkovou historickou situáciou a nevychádzajú tak z teologického učenia ikonodulov a ikonoklastov. Cisár Lev V. krátko po nastúpení na trón poveril skupinu mníchov a vzdelaných laikov, aby preskúmali opodstatnenosť úcty k svätým obrazom, ako aj závery Druhého nicejského koncilu (787). Cisár vyzval túto skupinu poradcov, aby preskúmali, či sa v Novom zákone nachádza výslovný príkaz o uctievaní obrazov. V opačnom prípade nie je ochotný trpieť nijakú ikonodúliu. Z tohto rozhodnutia je evidentné, že podcenil nepísanú tradíciu Cirkvi, čo je v rozpore s jej učením a praxou. Ikonoklasti tohto druhého obdobia používali tiež názor, rozšírený počas prvého ikonoklazmu, ktorý sa týkal modlitebnej praxe: človek sa musí k Bohu obracať priamo, bez prostredníctva nejakých ľudských výtvorov. Takáto argumentácia, hoci vyzerá zaujímavo a lákavo, je však v rozpore s historickou tradíciou, o čom svedčí umenie katakomb z ranokresťanských čias. Najstaršie sakrálne maľby s postavami pochádzajú už z 2. storočia.

Závery tohto koncilu - podobne ako v prípade prvého ikonoklastického koncilu z roku 754 - sa zachovali iba útržkovite, ale zároveň vo viacerých písomných prameňoch. Na základe rekonštrukcie z týchto správ môžeme definovať niektoré témy, ktorými sa koncil zaoberal. V prvom rade zdôrazňuje svoju kontinuitu a preberá odkaz koncilu konaného v meste Hiereia (dnes súčasť tureckého Istanbulu) v roku 754. Ikony sa tu chápu ako modloslužba a pripomína sa, že úcta Bohu sa má vzdávať v pravde a duchovnosti. Do popredia sa tiež dostáva myšlienka angažovanosti svetskej moci v cirkevných otázkach, pričom sa vyzdvihuje zásah „Bohom poslaných cisárov". Teologická argumentácia odvolávajúca sa na učenie cirkevných Otcov je typickým príkladom vytrhnutia konkrétnych výrokov z celkového kontextu; tie sa potom dajú ohýbať, ako je komu práve potrebné.

Ikonoklasti sa odvolávajú na jednu z básní sv. Gregora Naziánskeho (329 - 390), ktorú adresoval svojmu priateľovi sv. Bazilovi Veľkému (330 - 379). Píše v nej, že diabol nevymeškal žiadnu príležitosť, aby v rôznych podobách a obdobiach nabádal kresťanov uctievať ľudské výtvory (stvorené alebo vytvorené veci). Tieto slová však sv. Gregor použil v aplikácii na pozostatky pohanských kultov, ktoré sa objavovali v niektorých kresťanských komunitách. Nehovorí teda nič o kresťanskom umení, ale o nezlučiteľnom miešaní kresťanskej viery a prvkov pohanských kultov. Ikonoklasti tento vytrhnutý výrok vzťahovali na kresťanské umenie až do svojich čias (9. storočie).

Ďalej sa tu uvádza tradičný ikonoklastický argument, že ikonoduli sa klaňajú mŕtvej a nehodnej hmote obrazu. Ikona je tak podľa nich celkovo bezbožný výtvor, produkt zlého umenia. Ježiš Kristus ako Boh nemôže byť zobraziteľný v nehodnej hmote, lebo jeho božstvo sa nedá zobraziť. Farebné a podvodné zobrazenie podobnosti podľa ikonoklastov odpútava človeka od Boha a nábožnú úctu znižuje na uctievanie hmotného diela. Pri pohľade na argumentáciu ikonoklastov druhého obdobia ikonoklazmu je zrejmé, že sledujú teologické myslenie a argumenty z čias prvého ikonoklazmu. Nadviazanie na prvé obdobie ikonoklazmu však nie je úplné. V tomto druhom období chýba učenie o vzťahu obrazu so svojím originálom. A práve to je bod, v ktorom historici vidia istú diskontinuitu medzi oboma obdobiami.

Ďalšou charakteristickou črtou ikonoklazmu 9. storočia je zápas medzi cisárskym dvorom a cirkevnými kruhmi. V polemikách Teodora Studitu (759 - 826) sa objavujú výhrady proti zasahovaniu cisára a civilnej moci do vnútorných a vieroučných otázok Cirkvi. Na druhej strane cisár Lev V. rázne vyžadoval poslušnosť Cirkvi voči autorite cisára a štátnej moci.

Na strane ikonodulov tiež vidíme určitý posun v porovnaní s prvou vlnou ikonoklazmu. Popri tradičných argumentoch, ktoré zaznievali počas ikonoklazmu v ôsmom storočí, je tu dielo dvoch významných mysliteľov: patriarchu Nikefora a predstaveného kláštora Studion, Teodora. V riešení otázky rozdielu medzi modlou a ikonou sa popri tradičnej argumentácii objavuje nová téma: zdôrazňoval sa rozdiel medzi ikonou a modlou nielen podľa prirodzenosti, ale i na základe vôle, slávy a úcty. Inkarnácia (tajomstvo vtelenia Božieho Syna) umožňuje zobraziť Ježiša Krista. Tento argument nájdeme v diele Teodora aj Nikefora. Obaja títo myslitelia využívali platónsku filozofiu, ale hlbšie rozpracovali filozofický a teologický aspekt problematiky zobrazenia. Prekračujú klasické platónske chápanie a hľadajú vzťah obrazu k originálu. Uvedený vzťah je možné podložiť dvojakým spôsobom: Prvým je substanciálny (podstatný), to je vzťah obrazu k originálu. Druhým je gnozeologický, ktorý hovorí o tom, že obraz je cestou k poznaniu božského. Nikeforos a Teodor sa nezaoberali didaktickou funkciou obrazu, ani nekládli dôraz na kristológiu a históriu, ako to bolo v prípade autorov prvej vlny ikonoklazmu. V období druhého ikonoklazmu nie je možné hovoriť o ucelenom ikonodulskom postoji, ktorý by bol jednotný u všetkých zástancov úcty svätých obrazov. Môžeme však hovoriť o jasnej vývojovej línii, ktorá smeruje od pôvodného symbolizmu k zdôrazneniu vzájomných väzieb medzi originálom a jeho obrazom.

Synoda, ktorá bola zvolaná roku 843 do Konštantínopolu, definitívne skoncovala s ikonoklazmom ako dogmatickým učením i ako oficiálnou cirkevno-politickou doktrínou. Tento deň sa vo východných cirkvách dodnes zvykne sláviť ako „deň triumfu ortodoxie".