Zjavenie Jána je exponovaným biblickým textom, a to
najmä v čase, keď je človeku ťažko, keď sa spoločnosť ocitá v kríze,
na pokraji skazy. Slová Zjavenia znejú v niektorých pasážach ako
katastrofické scenáre či vízie o konci sveta. Exegéti nás však varujú pred
ich mylnou interpretáciou, lebo slová Písma nie sú napísané preto, aby sme pri
ich čítaní popúšťali uzdu fantázii a vykresľovali si v hlavách
fantazmagorické obrazy podobné maliarskym výtvorom Hieronyma Boscha. Obdobia
kríz sú živnou pôdou pre samozvaných prorokov, tých, čo odhaľujú tajomné odkazy
a šifry, tých, ktorí jediní „dokážu" správne vysvetliť posolstvo Písma
a hľadať paralely s našou dobou a situáciou. Dnes mnohí takíto
„proroci" hľadajú šelmy v politických vodcoch, hovoria, že už nastal čas
apokalypsy, „čítajú" znamenia a v ťažkých časoch i mnohých
zvedú. Kritické časy akoby sa v ostatných mesiacoch a rokoch
nakumulovali, jedna pohroma strieda druhú, beznádej a zúfalstvo sa
natrvalo usídľujú v našich životoch. Spomeňme si však na prvých kresťanov,
ktorí prežívali vyčíňanie jednej šelmy za druhou v podobe ich masového
prenasledovania a vraždenia. Neočakávali, že zem sa stane rajom, lebo
vedeli, že šelma sa znovu objaví v inej podobe, s inými atribútmi.
Hoci dočasné víťazstvo nevnímali ako definitívne, verili, že aj ich utrpenie má
svoj koniec. Nechceli poraziť šelmu na tróne, ale v sebe. Šelmu
produkujúcu nenávisť, bezbrehú túžbu po pomste a násilí, ale aj pochybnosti,
nevernosti či beznádeje.
Ježišove slová nás viackrát upozorňujú na to, že nemáme
hľadať nebeské kráľovstvo na zemi, ani nemáme dôverovať pozemskej
spravodlivosti. No my napriek tomu chceme riadiť, rozhodovať, určovať, kto je
dobrý a kto zlý. Chceme rozhodovať, kto je vinný, kto je šelma a koho
treba potrestať. Pritom sme maloverní, Ježišove prisľúbenia nám nestačia,
chceme spravodlivosť tu a teraz, zabúdame na večný život a bojíme sa
o život pozemský. Hľadáme šelmu, odhaľujeme zlo, usvedčujeme tých, čo sa
jej klaňajú. Opisujeme zlo, ktoré šelma pácha, hľadáme znamenia, hovoríme
v mene Boha. Avšak zabúdame na to, že sa nemáme báť tých, ktorí môžu zabiť
telo, ale dušu zabiť nemôžu. Strach máme mať pred tým, kto môže dušu aj telo
zahubiť v pekle. To je skutočná šelma.
Šelmy
sa striedajú neustále. Taktiež dnes majú snahy o ovládnutie človeka rôzne
mená a prívlastky a vždy sa nájdu mnohí, čo uveria. Šelmy hovoria slová,
ponúkajú zázračné a rýchle riešenia, neraz aj kruté, a iných používajú ako
prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Tak ako sa šelmy menia, menia sa
taktiež znamenia a my sme v pokušení, že tým znameniam rozumieme
a chceme sa podľa nich riadiť. Kresťan je však povolaný na to, aby sa
riadil Božím slovom a nie znameniami šeliem. Prví kresťania nehľadali
alternatívne interpretácie posvätných textov, nechceli odhaľovať tajomné
pravdy, ktoré nikto iný nevidí a nechápe, nevyhrážali sa, ani nesľubovali
pomstu. Menili svet svojím životom a svojimi skutkami. Princípom
kresťanského povolania nebolo a nie je odhaľovať šelmy, sprisahania či
miesta temných síl, ani súdiť. Povolaním raných kresťanov, rovnako ako tých
dnešných, je konať dobro a týmto konaním napĺňať základné prikázanie lásky
k Bohu a blížnemu.
biblické slovo
Strach o dušu
PETER KONDRLA
Potom som videl inú šelmu vystupovať zo zeme. Mala dva rohy
podobné Baránkovým, ale hovorila ako drak. Vykonáva všetku moc prvej šelmy pred
jej očami a pôsobí, aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme,
ktorej smrteľná rana sa zahojila. Robí veľké znamenia, takže aj oheň zostupuje
z neba na zem pred zrakmi ľudí. (Zj 13, 11–13)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 9336x