Zjavenie Jána je exponovaným biblickým textom, a to najmä v čase, keď je človeku ťažko, keď sa spoločnosť ocitá v kríze, na pokraji skazy. Slová Zjavenia znejú v niektorých pasážach ako katastrofické scenáre či vízie o konci sveta. Exegéti nás však varujú pred ich mylnou interpretáciou, lebo slová Písma nie sú napísané preto, aby sme pri ich čítaní popúšťali uzdu fantázii a vykresľovali si v hlavách fantazmagorické obrazy podobné maliarskym výtvorom Hieronyma Boscha. Obdobia kríz sú živnou pôdou pre samozvaných prorokov, tých, čo odhaľujú tajomné odkazy a šifry, tých, ktorí jediní „dokážu" správne vysvetliť posolstvo Písma a hľadať paralely s našou dobou a situáciou. Dnes mnohí takíto „proroci" hľadajú šelmy v politických vodcoch, hovoria, že už nastal čas apokalypsy, „čítajú" znamenia a v ťažkých časoch i mnohých zvedú. Kritické časy akoby sa v ostatných mesiacoch a rokoch nakumulovali, jedna pohroma strieda druhú, beznádej a zúfalstvo sa natrvalo usídľujú v našich životoch. Spomeňme si však na prvých kresťanov, ktorí prežívali vyčíňanie jednej šelmy za druhou v podobe ich masového prenasledovania a vraždenia. Neočakávali, že zem sa stane rajom, lebo vedeli, že šelma sa znovu objaví v inej podobe, s inými atribútmi. Hoci dočasné víťazstvo nevnímali ako definitívne, verili, že aj ich utrpenie má svoj koniec. Nechceli poraziť šelmu na tróne, ale v sebe. Šelmu produkujúcu nenávisť, bezbrehú túžbu po pomste a násilí, ale aj pochybnosti, nevernosti či beznádeje.

Ježišove slová nás viackrát upozorňujú na to, že nemáme hľadať nebeské kráľovstvo na zemi, ani nemáme dôverovať pozemskej spravodlivosti. No my napriek tomu chceme riadiť, rozhodovať, určovať, kto je dobrý a kto zlý. Chceme rozhodovať, kto je vinný, kto je šelma a koho treba potrestať. Pritom sme maloverní, Ježišove prisľúbenia nám nestačia, chceme spravodlivosť tu a teraz, zabúdame na večný život a bojíme sa o život pozemský. Hľadáme šelmu, odhaľujeme zlo, usvedčujeme tých, čo sa jej klaňajú. Opisujeme zlo, ktoré šelma pácha, hľadáme znamenia, hovoríme v mene Boha. Avšak zabúdame na to, že sa nemáme báť tých, ktorí môžu zabiť telo, ale dušu zabiť nemôžu. Strach máme mať pred tým, kto môže dušu aj telo zahubiť v pekle. To je skutočná šelma.

Šelmy sa striedajú neustále. Taktiež dnes majú snahy o ovládnutie človeka rôzne mená a prívlastky a vždy sa nájdu mnohí, čo uveria. Šelmy hovoria slová, ponúkajú zázračné a rýchle riešenia, neraz aj kruté, a iných používajú ako prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Tak ako sa šelmy menia, menia sa taktiež znamenia a my sme v pokušení, že tým znameniam rozumieme a chceme sa podľa nich riadiť. Kresťan je však povolaný na to, aby sa riadil Božím slovom a nie znameniami šeliem. Prví kresťania nehľadali alternatívne interpretácie posvätných textov, nechceli odhaľovať tajomné pravdy, ktoré nikto iný nevidí a nechápe, nevyhrážali sa, ani nesľubovali pomstu. Menili svet svojím životom a svojimi skutkami. Princípom kresťanského povolania nebolo a nie je odhaľovať šelmy, sprisahania či miesta temných síl, ani súdiť. Povolaním raných kresťanov, rovnako ako tých dnešných, je konať dobro a týmto konaním napĺňať základné prikázanie lásky k Bohu a blížnemu.