Štúdium stredovekých siekt nám názorne demonštruje fakt, ako
jedno spoločenstvo ovplyvňovalo vznik iných neortodoxných
filozoficko-teologických smerov. Jednotlivé heretické náuky boli často zdrojom
ďalších, ktoré sa od nich odvíjali, pričom k pôvodnej teologickej náuke
pridávali nové pohľady, samozrejme, tiež bludné (heretické). Stredoveké sekty
tak nepredstavovali fenomén, ktorý by sa objavil „ad hoc" v danej dejinnej
dobe, ale boli ovocím pretrvávania rôznych bludných teologických
a filozofických koncepcií z čias neskorej antiky. Tieto sa postupne
rozvíjali a šírili ďalej prostredníctvom stredovekých mysliteľov, až
nadobudli podobu nového náboženského spoločenstva, novej sekty. Jednou
z takýchto siekt, pôsobiacich v západnom svete, boli bogomili. Ich sekta je pre nás zaujímavá
aj tým, že sa s jej prívržencami stretávame na území stredovekého Uhorska.
Odpoveď na otázku, kto boli bogomili a kde hľadať ich
pôvod, je už komplikovanejšia; pokúsime sa preto uchopiť danú problematiku
v širšom kontexte. Sekta vznikla v Bulharsku v 10. storočí.
Najstarším textom, v ktorom sa konštantínopolský patriarcha Teofilakt (933
- 956) o nej zmieňuje, je jeho list z roku 954 bulharskému cárovi Petrovi
I. (927 - 969). Prvý komplexnejší opis náuky bogomilov zase nájdeme
v diele bulharského kňaza Kozmu, ktoré vzniklo niekedy medzi rokmi 969 až
972. Za vlády byzantského cisára Bazila II. (976 - 1025), ktorý porazil
Bulharov, sa sekta začala šíriť za hranice Bulharska. Súviselo to
s presídľovaním obyvateľstva z tejto podmanenej krajiny do iných
častí byzantského cisárstva. Mních Euthymius Zigabenus spomína prítomnosť
členov sekty na území Frýgie v Malej Ázii v roku 1050 a Anna,
najstaršia dcéra cisára Alexia I. Komnéna (1081 - 1118), vo svojom historickom
diele Alexiáda píše o prítomnosti bogomilov v Konštantínopole, pričom
uvádza istého Bazila, vodcu konštantínopolskej skupiny bogomilov. Cisár Alexios
predstieral, že má záujem o učenie sekty, v dôsledku čoho Bazil
nabral odvahu a podrobne mu vyložil jej učenie. Informácie získané od
Bazila sa stali podkladom neskoršieho diela byzantského teológa Euthymia
Zigabenusa Panoplia dogmatica. Bazil bol následne odsúdený ako heretik
a verejne upálený v konštantínopolskom hipodróme.
Bogomilské hnutie sa vďaka misijnej aktivite jeho
prívržencov dostalo za hranice byzantského cisárstva a stretávame sa
s ním aj v západnej Európe. Tu značne napomohli vznik katarizmu
(ďalšej sekty, ktorej sa budeme venovať v ďalších častiach našej rubriky).
Nebola to teda iba záležitosť Bulharska či Byzantskej ríše, ale bogomili
zohrali dôležitú úlohu aj v kontexte duchovných dejín stredovekej západnej
Európy. Taliansky dominikán a inkvizítor Rainerius Saccho (asi 1200 - 1264)
v polovici 13. storočia vo svojom diele venovanom otázke katarov
v závere uvádza aj bogomilské cirkevné spoločenstvá. Avšak viacerí
stredovekí autori, ktorí opisovali herézy svojich čias, spomínali najprv
bogomilov, až potom katarov, ktorí od nich prevzali svoje učenie.
Vo viacerých prameňoch nájdeme spájanie bogomilov
s manichejcami. Do akej miery však môžeme dávať do súvisu tieto dve
náboženské spoločenstvá, ktoré od seba delia storočia? Treba tu poznamenať, že
teologické učenie bogomilov nebolo jednotné. Tvorilo ho niekoľko odnoží, ktoré
sa od seba líšili svojím učením. A nebolo ovplyvnené iba manicheizmom, ale
aj inými neortodoxnými teologickými prúdmi.
Charakteristickým a zároveň najheterodoxnejším prvkom
bogomilov bola ich dualistická teológia. Väčšina súčasných vedcov nepochybuje
o tom, že na vznik a formovanie bogomilizmu mala vplyv staršia sekta
paulikiánov, no niektorí tvrdia, že tento vplyv bol minimálny. O istej
kontinuite medzi paulikiánmi a bogomilizmom svedčia dôležité dobové byzantské
a arménske pramene. Tieto texty poukazujú taktiež na to, že práve
paulikiáni sú tým ohnivkom, ktorý spája manicheizmus s dualizmom
stredovekých siekt. Závislosť od paulikiánov a prostredníctvom nich od
manicheizmu však nezodpovedá úplne na otázku pôvodu bogomilizmu. Dochádza tu
k stretu historických prameňov a teologického učenia bogomilizmu, ako
ho poznáme.
Byzantská autorka Anna Komnéna v Alexiáde opisuje bogomilizmus ako
syntézu manichejského paulikianizmu - mesalianizmu. Toto tvrdenie nie je
ojedinelé, pretože aj iné byzantské pramene dávajú do súvislosti bogomilizmus
s mesalianizmom. Pripomeňme si, že táto sekta, odmietnutá na Efezskom
koncile (431), učila, že duša človeka je v dôsledku prvotného hriechu
natrvalo spojená s diablom, ktorého môžeme vyhnať len prostredníctvom
dlhotrvajúcej modlitby. Nepatrné skupinky mesaliánov stretávame ešte v 9.
storočí v Bulharsku. Grécky kánon, ktorý bol napísaný na počesť Klementa,
Nauma a Angelára, žiakov sv. Konštantína-Cyrila a Metoda, uvádza, že títo
svätci mali zásluhu na vykorenení mesaliánskeho bludu zo sŕdc Bulharov.
Významné je svedectvo presbytera Kozmu, bulharského kňaza,
ktorý vo svojej Reči proti heretikom (druhá polovica 10. stor.) píše
o tom, ako bogomili tvrdili, že diabol je stvoriteľom človečenstva
a celého stvorenia. Jedni diabla nazývajú padlým anjelom, iní nečestným
správcom. Sú aj takí, čo na neho vzťahujú obsah podobenstva o márnotratnom
synovi (Lk 15, 11-32); podľa nich starším Božím synom je Ježiš, mladším je
Satan, ktorý opustil Otcov dom. S najväčšou pravdepodobnosťou tu máme dve
teologické koncepcie. Kozmovo svedectvo poukazuje na to, že v jeho časoch
teológia bogomilov nebola ešte úplne skoncipovaná, ale bola v procese
formovania.
Byzantský mních Euthymios Zigabenos († okolo 1118)
v spise Panoplia dogmatica, v ktorom sa zaoberá problematikou siekt
a bludných učení od apoštolských čias až po jeho súčasnosť, spomína aj
bogomilov. Podľa jeho svedectva bogomili verili, že Satanael bol Božím Synom,
starším ako Slovo (Logos) a dôstojnejším, pretože bol prvorodený. Ako
správca nebeských zástupov bol druhý po Otcovi a zasadal po jeho pravici.
Nebol však spokojný so svojím postavením a vyvolal vzburu proti Otcovi, do
ktorej vtiahol časť anjelov. Boh Otec ho preto zvrhol z neba spolu so
vzbúrenými anjelmi. Tú istú teologickú koncepciu uvádza aj byzantský mních
a mysliteľ Michael Psellos (1018 - okolo 1080), pričom dodáva, že podľa
bogomilov mladší syn je vládcom v nebi, starší (Satanael) zase vládne
Zemi. Jedni heretici uctievali oboch synov, pretože pochádzajú od toho istého
Otca, niektorí iba mladšieho a iní zase staršieho, lebo je vládcom Zeme.
Druhá koncepcia teologickej náuky, ktorú spomína Kozmas,
bola rozšírená najmä v Bulharsku. Máme k dispozícii iba jeden prameň,
v ktorom nachádzame náčrt tejto vetvy bogomilskej teológie - bogomilský
apokryf Interrogatio Iohannis (asi z roku 1190). Podľa tejto koncepcie bol
Satan padlým anjelom. Kristus bol prvorodeným a s najväčšou
pravdepodobnosťou iba jediným Božím Synom. Satan (už nie Satanael) bol iba
stvorením. Motívom jeho vzbury bola pýcha. Keď hľadel na Božiu slávu, túžil sa
mu vyrovnať, byť mu podobný. Boh odňal Satanovi jeho pôvodnú nebeskú slávu, čo
sa odzrkadlilo na jeho tvári; podobne to bolo aj s anjelmi, ktorí sa
k nemu pridali. Táto odnož bogomilizmu v podstate čerpala
eschatologickú teológiu do značnej miery z ortodoxnej (pravovernej) náuky
a pomiešala ju s prvkami mytologických predstáv.
míľniky dvoch tisícročí: Bogomili
Bludné náuky a sekty v stredoveku (7)
BRANISLAV DADO
Súvisiace články:
Bludné náuky a sekty v stredoveku (1)Bludné náuky a sekty v stredoveku (10)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (11)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (2)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (3)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (4)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (5)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (6)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (8)
Bludné náuky a sekty v stredoveku (9)