Štúdium stredovekých siekt nám názorne demonštruje fakt, ako jedno spoločenstvo ovplyvňovalo vznik iných neortodoxných filozoficko-teologických smerov. Jednotlivé heretické náuky boli často zdrojom ďalších, ktoré sa od nich odvíjali, pričom k pôvodnej teologickej náuke pridávali nové pohľady, samozrejme, tiež bludné (heretické). Stredoveké sekty tak nepredstavovali fenomén, ktorý by sa objavil „ad hoc" v danej dejinnej dobe, ale boli ovocím pretrvávania rôznych bludných teologických a filozofických koncepcií z čias neskorej antiky. Tieto sa postupne rozvíjali a šírili ďalej prostredníctvom stredovekých mysliteľov, až nadobudli podobu nového náboženského spoločenstva, novej sekty. Jednou z takýchto siekt, pôsobiacich v západnom svete, boli bogomili. Ich sekta je pre nás zaujímavá aj tým, že sa s jej prívržencami stretávame na území stredovekého Uhorska.

Odpoveď na otázku, kto boli bogomili a kde hľadať ich pôvod, je už komplikovanejšia; pokúsime sa preto uchopiť danú problematiku v širšom kontexte. Sekta vznikla v Bulharsku v 10. storočí. Najstarším textom, v ktorom sa konštantínopolský patriarcha Teofilakt (933 - 956) o nej zmieňuje, je jeho list z roku 954 bulharskému cárovi Petrovi I. (927 - 969). Prvý komplexnejší opis náuky bogomilov zase nájdeme v diele bulharského kňaza Kozmu, ktoré vzniklo niekedy medzi rokmi 969 až 972. Za vlády byzantského cisára Bazila II. (976 - 1025), ktorý porazil Bulharov, sa sekta začala šíriť za hranice Bulharska. Súviselo to s presídľovaním obyvateľstva z tejto podmanenej krajiny do iných častí byzantského cisárstva. Mních Euthymius Zigabenus spomína prítomnosť členov sekty na území Frýgie v Malej Ázii v roku 1050 a Anna, najstaršia dcéra cisára Alexia I. Komnéna (1081 - 1118), vo svojom historickom diele Alexiáda píše o prítomnosti bogomilov v Konštantínopole, pričom uvádza istého Bazila, vodcu konštantínopolskej skupiny bogomilov. Cisár Alexios predstieral, že má záujem o učenie sekty, v dôsledku čoho Bazil nabral odvahu a podrobne mu vyložil jej učenie. Informácie získané od Bazila sa stali podkladom neskoršieho diela byzantského teológa Euthymia Zigabenusa Panoplia dogmatica. Bazil bol následne odsúdený ako heretik a verejne upálený v konštantínopolskom hipodróme.

Bogomilské hnutie sa vďaka misijnej aktivite jeho prívržencov dostalo za hranice byzantského cisárstva a stretávame sa s ním aj v západnej Európe. Tu značne napomohli vznik katarizmu (ďalšej sekty, ktorej sa budeme venovať v ďalších častiach našej rubriky). Nebola to teda iba záležitosť Bulharska či Byzantskej ríše, ale bogomili zohrali dôležitú úlohu aj v kontexte duchovných dejín stredovekej západnej Európy. Taliansky dominikán a inkvizítor Rainerius Saccho (asi 1200 - 1264) v polovici 13. storočia vo svojom diele venovanom otázke katarov v závere uvádza aj bogomilské cirkevné spoločenstvá. Avšak viacerí stredovekí autori, ktorí opisovali herézy svojich čias, spomínali najprv bogomilov, až potom katarov, ktorí od nich prevzali svoje učenie.

Vo viacerých prameňoch nájdeme spájanie bogomilov s manichejcami. Do akej miery však môžeme dávať do súvisu tieto dve náboženské spoločenstvá, ktoré od seba delia storočia? Treba tu poznamenať, že teologické učenie bogomilov nebolo jednotné. Tvorilo ho niekoľko odnoží, ktoré sa od seba líšili svojím učením. A nebolo ovplyvnené iba manicheizmom, ale aj inými neortodoxnými teologickými prúdmi.

Charakteristickým a zároveň najheterodoxnejším prvkom bogomilov bola ich dualistická teológia. Väčšina súčasných vedcov nepochybuje o tom, že na vznik a formovanie bogomilizmu mala vplyv staršia sekta paulikiánov, no niektorí tvrdia, že tento vplyv bol minimálny. O istej kontinuite medzi paulikiánmi a bogomilizmom svedčia dôležité dobové byzantské a arménske pramene. Tieto texty poukazujú taktiež na to, že práve paulikiáni sú tým ohnivkom, ktorý spája manicheizmus s dualizmom stredovekých siekt. Závislosť od paulikiánov a prostredníctvom nich od manicheizmu však nezodpovedá úplne na otázku pôvodu bogomilizmu. Dochádza tu k stretu historických prameňov a teologického učenia bogomilizmu, ako ho poznáme.

Byzantská autorka Anna Komnéna v Alexiáde opisuje bogomilizmus ako syntézu manichejského paulikianizmu - mesalianizmu. Toto tvrdenie nie je ojedinelé, pretože aj iné byzantské pramene dávajú do súvislosti bogomilizmus s mesalianizmom. Pripomeňme si, že táto sekta, odmietnutá na Efezskom koncile (431), učila, že duša človeka je v dôsledku prvotného hriechu natrvalo spojená s diablom, ktorého môžeme vyhnať len prostredníctvom dlhotrvajúcej modlitby. Nepatrné skupinky mesaliánov stretávame ešte v 9. storočí v Bulharsku. Grécky kánon, ktorý bol napísaný na počesť Klementa, Nauma a Angelára, žiakov sv. Konštantína-Cyrila a Metoda, uvádza, že títo svätci mali zásluhu na vykorenení mesaliánskeho bludu zo sŕdc Bulharov.

Významné je svedectvo presbytera Kozmu, bulharského kňaza, ktorý vo svojej Reči proti heretikom (druhá polovica 10. stor.) píše o tom, ako bogomili tvrdili, že diabol je stvoriteľom človečenstva a celého stvorenia. Jedni diabla nazývajú padlým anjelom, iní nečestným správcom. Sú aj takí, čo na neho vzťahujú obsah podobenstva o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32); podľa nich starším Božím synom je Ježiš, mladším je Satan, ktorý opustil Otcov dom. S najväčšou pravdepodobnosťou tu máme dve teologické koncepcie. Kozmovo svedectvo poukazuje na to, že v jeho časoch teológia bogomilov nebola ešte úplne skoncipovaná, ale bola v procese formovania.

Byzantský mních Euthymios Zigabenos († okolo 1118) v spise Panoplia dogmatica, v ktorom sa zaoberá problematikou siekt a bludných učení od apoštolských čias až po jeho súčasnosť, spomína aj bogomilov. Podľa jeho svedectva bogomili verili, že Satanael bol Božím Synom, starším ako Slovo (Logos) a dôstojnejším, pretože bol prvorodený. Ako správca nebeských zástupov bol druhý po Otcovi a zasadal po jeho pravici. Nebol však spokojný so svojím postavením a vyvolal vzburu proti Otcovi, do ktorej vtiahol časť anjelov. Boh Otec ho preto zvrhol z neba spolu so vzbúrenými anjelmi. Tú istú teologickú koncepciu uvádza aj byzantský mních a mysliteľ Michael Psellos (1018 - okolo 1080), pričom dodáva, že podľa bogomilov mladší syn je vládcom v nebi, starší (Satanael) zase vládne Zemi. Jedni heretici uctievali oboch synov, pretože pochádzajú od toho istého Otca, niektorí iba mladšieho a iní zase staršieho, lebo je vládcom Zeme.

Druhá koncepcia teologickej náuky, ktorú spomína Kozmas, bola rozšírená najmä v Bulharsku. Máme k dispozícii iba jeden prameň, v ktorom nachádzame náčrt tejto vetvy bogomilskej teológie - bogomilský apokryf Interrogatio Iohannis (asi z roku 1190). Podľa tejto koncepcie bol Satan padlým anjelom. Kristus bol prvorodeným a s najväčšou pravdepodobnosťou iba jediným Božím Synom. Satan (už nie Satanael) bol iba stvorením. Motívom jeho vzbury bola pýcha. Keď hľadel na Božiu slávu, túžil sa mu vyrovnať, byť mu podobný. Boh odňal Satanovi jeho pôvodnú nebeskú slávu, čo sa odzrkadlilo na jeho tvári; podobne to bolo aj s anjelmi, ktorí sa k nemu pridali. Táto odnož bogomilizmu v podstate čerpala eschatologickú teológiu do značnej miery z ortodoxnej (pravovernej) náuky a pomiešala ju s prvkami mytologických predstáv.