Metropolita Anthony Bloom kedysi povedal, že problémom súčasného človeka ani tak nie je otázka, či Boh existuje, ako skôr predstava o tom, kým je. No s otázkou Boha a predstavami o ňom je spojená aj otázka slobody človeka. Okrem uvedeného biblického citátu sa v evanjeliu dočítame, že práve Ježiš Kristus je „cesta, pravda a život" (Jn 14, 6). Potom z toho vyplýva, že slobodní môžeme byť, ako to napokon vyjadril už apoštol Pavol v Liste Galaťanom (Gal 3, 28), jedine v Kristovi. Nie náboženstvo ako ópium ľudstva v duchu Fridricha Engelsa, ale sloboda v Kristovi je to, čo nám Boh ponúka.

Ako však dnešný človek - a je jedno, či je to filozof, vedec, umelec, politik alebo náboženský predstaviteľ - chápe slobodu? Vo filozofických slovníkoch sa spravidla môžeme dočítať, že termín sloboda, ktorý sa niekedy zvykne tiež zamieňať za učenejší pojem liberalizmus, nie je jednoznačný a jeho ponímanie sa líši podľa toho, či ho vzťahujeme do oblasti politického zriadenia, alebo do ekonomickej sféry. V prvom prípade hovoríme o doktríne, ktorá napríklad podľa filozofov Johna Locka či Jean-Jacquesa Rousseaua vyznáva toleranciu, hlása rešpekt k individuálnej slobode, predovšetkým k slobode myslenia, a je pripravená ju chrániť obmedzovaním štátnej moci. Ak máme na mysli ekonomický liberalizmus, ktorého najznámejšími predstaviteľmi boli Adam Smith a John Stuart Mill, vtedy hovoríme o koncepcii, ktorá naopak odmieta zasahovanie štátu do ekonomického diania a predpokladá, že existujú prírodné zákony schopné zabezpečovať rovnováhu ponuky a dopytu, za predpokladu, že sa rešpektujú podmienky voľnej súťaže a súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Inými slovami povedané, zmyslom liberalizmu by malo byť chrániť ekonomicko-politickú slobodu jednotlivca, aby sa nestal rukojemníkom spoločnosti či nejakých záujmových skupín oligarchov, ako sa to v súčasnom neoliberalizme veľmi okázalo deje. To je ono typické vonkajšie chápanie, ktoré nechcem nazývať ani povrchným, ani umelým, a ktoré má svoj význam, historické príčiny, ale, ako to často ukazujú dejiny, i úskalia.

Tak či onak, v centre liberalizmu stojí človek, osobnosť so svojimi záujmami, právami i povinnosťami. Avšak túto charakterovú črtu má, nech by to vyzeralo akokoľvek paradoxne, vďaka kresťanstvu. Veď jedným z najdôležitejších prejavov, ktorý odlišuje kresťanskú kultúru od iných kultúr, je práve vzťah k osobe. Otázka osoby, jej práv, ale i dôstojnosti vzbudzuje z pohľadu kresťanskej filozofickej antropológie a psychológie nebývalý záujem. Impersonalizmus starých pohanských relígií bol definitívne zlomený kresťanskou náukou o človeku, zmysle jeho života a o jeho konečnom určení. Toto jeho personalistické učenie svojimi koreňmi siaha hlboko do čias Starého zákona. Nachádzame ho už v správe o stvorení človeka, jeho páde, vyhnaní z raja a živote plnom strádania. Zlo, hriech a smrť sú neľútostným dôsledkom jeho pádu, no zároveň človek dostal prísľub vykúpenia v Ježišovi Kristovi.

Ježiš však tiež povedal, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, že toto nie je ten pravý svet a toto nie je ten pravý život, a v Jánovom Zjavení stojí, že Boh stvorí „nové nebo a novú zem". Pochopiteľne to neznamená, že tento svet a ľudský život sú iba ilúziou. No je tu ešte iná, vyššia realita, ktorá ukazuje, že akékoľvek nádejanie sa na raj na zemi je nielen zbytočné, ale i škodlivé, čím bol daný výkričník nad každým utopickým úsilím o ľudskú realizáciu Božieho kráľovstva na zemi. Napriek tomu - ako to opäť história potvrdzuje - ľudstvo bolo a stále je nepoučiteľné a naďalej sa usiluje o utopické dejinné zavŕšenie, čoho svedkami, žiaľ, v dnešných časoch sme.