Metropolita Anthony Bloom kedysi povedal, že problémom
súčasného človeka ani tak nie je otázka, či Boh existuje, ako skôr predstava
o tom, kým je. No s otázkou Boha a predstavami o ňom je
spojená aj otázka slobody človeka. Okrem uvedeného biblického citátu sa
v evanjeliu dočítame, že práve Ježiš Kristus je „cesta, pravda
a život" (Jn 14, 6). Potom z toho vyplýva, že slobodní môžeme byť,
ako to napokon vyjadril už apoštol Pavol v Liste Galaťanom (Gal 3, 28),
jedine v Kristovi. Nie náboženstvo ako ópium ľudstva v duchu
Fridricha Engelsa, ale sloboda v Kristovi je to, čo nám Boh ponúka.
Ako však dnešný človek - a je jedno, či je to filozof,
vedec, umelec, politik alebo náboženský predstaviteľ - chápe slobodu? Vo
filozofických slovníkoch sa spravidla môžeme dočítať, že termín sloboda, ktorý
sa niekedy zvykne tiež zamieňať za učenejší pojem liberalizmus, nie je
jednoznačný a jeho ponímanie sa líši podľa toho, či ho vzťahujeme do
oblasti politického zriadenia, alebo do ekonomickej sféry. V prvom prípade
hovoríme o doktríne, ktorá napríklad podľa filozofov Johna Locka či
Jean-Jacquesa Rousseaua vyznáva toleranciu, hlása rešpekt k individuálnej
slobode, predovšetkým k slobode myslenia, a je pripravená ju chrániť
obmedzovaním štátnej moci. Ak máme na mysli ekonomický liberalizmus, ktorého
najznámejšími predstaviteľmi boli Adam Smith a John Stuart Mill, vtedy
hovoríme o koncepcii, ktorá naopak odmieta zasahovanie štátu do
ekonomického diania a predpokladá, že existujú prírodné zákony schopné
zabezpečovať rovnováhu ponuky a dopytu, za predpokladu, že sa rešpektujú
podmienky voľnej súťaže a súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov.
Inými slovami povedané, zmyslom liberalizmu by malo byť chrániť
ekonomicko-politickú slobodu jednotlivca, aby sa nestal rukojemníkom
spoločnosti či nejakých záujmových skupín oligarchov, ako sa to v súčasnom
neoliberalizme veľmi okázalo deje. To je ono typické vonkajšie chápanie, ktoré
nechcem nazývať ani povrchným, ani umelým, a ktoré má svoj význam,
historické príčiny, ale, ako to často ukazujú dejiny, i úskalia.
Tak či onak, v centre liberalizmu stojí človek,
osobnosť so svojimi záujmami, právami i povinnosťami. Avšak túto
charakterovú črtu má, nech by to vyzeralo akokoľvek paradoxne, vďaka
kresťanstvu. Veď jedným z najdôležitejších prejavov, ktorý odlišuje
kresťanskú kultúru od iných kultúr, je práve vzťah k osobe. Otázka osoby,
jej práv, ale i dôstojnosti vzbudzuje z pohľadu kresťanskej
filozofickej antropológie a psychológie nebývalý záujem. Impersonalizmus
starých pohanských relígií bol definitívne zlomený kresťanskou náukou
o človeku, zmysle jeho života a o jeho konečnom určení. Toto
jeho personalistické učenie svojimi koreňmi siaha hlboko do čias Starého
zákona. Nachádzame ho už v správe o stvorení človeka, jeho páde,
vyhnaní z raja a živote plnom strádania. Zlo, hriech a smrť sú
neľútostným dôsledkom jeho pádu, no zároveň človek dostal prísľub vykúpenia
v Ježišovi Kristovi.
Ježiš však tiež povedal, že jeho kráľovstvo nie je
z tohto sveta, že toto nie je ten pravý svet a toto nie je ten pravý
život, a v Jánovom Zjavení stojí, že Boh stvorí „nové nebo a novú
zem". Pochopiteľne to neznamená, že tento svet a ľudský život sú iba
ilúziou. No je tu ešte iná, vyššia realita, ktorá ukazuje, že akékoľvek
nádejanie sa na raj na zemi je nielen zbytočné, ale i škodlivé, čím bol daný
výkričník nad každým utopickým úsilím o ľudskú realizáciu Božieho
kráľovstva na zemi. Napriek tomu - ako to opäť história potvrdzuje - ľudstvo
bolo a stále je nepoučiteľné a naďalej sa usiluje o utopické
dejinné zavŕšenie, čoho svedkami, žiaľ, v dnešných časoch sme.
biblické slovo
Pravda oslobodzuje
JÁN ŠAFIN
Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí (Jn 8, 32)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 5778x