V minulosti, obzvlášť od čias osvietenstva, sa objavoval názor, že Boh existuje, no do diania sveta nezasahuje, a človek si preto musí poradiť sám. Tento modernistický názor si nezriedka osvojujeme aj my, keď sa pozeráme do budúcnosti a sledujeme správy o dianí vo svete, o katastrofách a problémoch, ktoré nás čakajú. Nezriedka si zúfame a cítime sa Bohom opustení. Radi hovoríme o negatívnych scenároch a naše rozhovory vedieme v pesimistickom duchu, vraj už lepšie ani nebude. Občas si kladieme otázku, prečo to Boh vlastne dopustil, či je to naozaj jeho vôľa? Niekedy dokonca aktívne vyhľadávame proroctvá Nostradama, Baby Vangy či jednoducho čítame obyčajné horoskopy, len aby sme sa dozvedeli, aká pohroma nás neminie. Aj napriek tomu, že nám Boží Syn zreteľne povedal, že o tých veciach vie iba Otec. A neplatí to len pre dianie v ďalekej budúcnosti, pre eschatologické udalosti, ale aj pre tie, ktoré sa majú stať zajtra. Naše hľadanie nápadne pripomína ľudí, ktorí nemajú dostatok viery v Boha a za každú cenu sa snažia odhaliť to, čo pred našimi očami ukrýva. Nechceme tvoriť vlastnú budúcnosť, chceme iba vedieť, čo sa stane a pasívne na to čakáme.

Nejasná budúcnosť našej existencie spojená s nedostatkom viery v Božiu prozreteľnosť je dôsledkom aj vzniku mnohých siekt, ktoré si privlastnili patent na poznanie budúcnosti a odhaľovanie Božej vôle. Tie môžu byť natoľko radikálne, že svojich členov vedú k rozhodnutiu ukončiť vlastný život, lebo podľa nich už žijeme v záverečných časoch. V umiernenejšej podobe stúpencov oberajú o možnosť slobodne rozhodovať o svojej budúcnosti. Ich vodcovia im pod rúškom vyššieho poznania diktujú, čo majú robiť, aby naplnili plán, ktorý má s nimi Boh. Atraktívnosť takýchto zoskupení stúpa v čase, keď sme konfrontovaní s problémami, obavami z budúcnosti, spoločenskou nestabilitou či osobnými problémami. Strach z neistoty okolo nás spôsobuje, že veriaci hľadajú alternatívy vo forme rôznych, často len prednedávnom založených hnutí, ktoré sa vedia účelovo prispôsobovať súčasným trendom a potrebám. Riešenia, ktoré ponúkajú, majú spoločného menovateľa - umožňujú človeku postaviť sa do pozície obete a zbaviť sa zodpovednosti za svoje rozhodnutia, za vlastnú budúcnosť. No upadnutie do pasivity, ku ktorej ho sekty vedú, je v priamom rozpore s evanjeliovým posolstvom - to od nás naopak požaduje aktivitu v rozhodovaní a konaní.

Plnenie Božej vôle je aktívna činnosť, nie pasívne vyčkávanie. Vieme, že na konci nášho úsilia je nebeské kráľovstvo, ktoré máme prisľúbené, a vieme aj to, aká cesta k nemu vedie. Každý človek je jedinečná bytosť a ako taká má vlastnú cestu k poslednému cieľu. Čiastkové ciele, cez ktoré k nemu prichádzame, sú výzvami pre naše rozhodovanie. Ani radosť a ani smútok nie sú cieľovými stanicami nášho života, sú len prestupnými zastávkami, na ktorých si môžeme na okamih uvedomiť, že sme na ceste, ktorá má jasne stanovené pravidlá pohybu v podobe základného prikázania lásky k Bohu a blížnemu. Zároveň nás to vedie k pochopeniu, že Božie plány s človekom sú otvorené a my máme pred sebou možnosť voľby. K dispozícii máme viaceré cesty, na ktorých môžeme plniť Božiu vôľu a súčasne realizovať svoje schopnosti a túžby tak, aby sme sa posúvali čoraz bližšie k večnému cieľu.