Štúdium problematiky stredovekých heréz prináša zaujímavé poznatky. Objavujeme veľkú heterogénnosť rôznych duchovných prúdov. V mnohom sa navzájom ovplyvňovali a mali viaceré spoločné prvky, ale nachádzame aj veľa rozdielov. Medzi najvplyvnejšie heretické duchovné smery stredoveku patrilo katarstvo. Avšak toto duchovné hnutie nevzniklo takpovediac z večera do rána, ale malo svoj postupný vývoj. Cirkev bola v 10. a 11. storočí poznačená krízou. Značné problémy spôsobovalo najmä zasahovanie panovníkov, kniežat a vplyvných šľachticov do jej vnútorných záležitostí, najmä v súvislosti s obsadzovaním biskupských stolcov a funkcie opáta vo významných kláštoroch. Šľachtici, ktorí boli donátormi jednotlivých biskupstiev a kláštorov, zároveň často vnímali vzťah daných subjektov voči sebe v duchu feudálneho vazalského práva. Do popredných funkcií v cirkevnej hierarchii sa takto neraz dostávali ľudia, ktorí vôbec neboli vhodní na daný post. Praktizuje sa simonia (kupovanie cirkevných hodností), čo bolo veľakrát sprevádzané morálnym úpadkom kléru. Cirkev v tých časoch však mala aj mnohé veľké osobnosti a svätcov, takže situáciu nemôžeme vnímať čiernobielo a zjednodušene.

O reformu Cirkvi a duchovného života sa usilovali i viacerí pápeži. Najvýznamnejším bol sv. Gregor VII. (1020 - 1085), podľa ktorého dostali reformné úsilia aj svoje pomenovanie ako gregoriánska reforma Cirkvi. Táto reforma bola podporovaná významnými duchovnými centrami tých čias, ako boli benediktínske opátstva v Reichenau a Cluny. Vznikali nové rády, ktoré sa pod vedením svätých osobností usilovali o hlboký duchovný život opretý o evanjeliové hodnoty a vernosť cirkevnej tradícii. Za všetkých spomeňme len sv. Bruna z Kolína (1027-1030 - 1101) a rád kartuziánov, či sv. Bernarda z Clairvaux (1090 - 1153) a jeho reformu cistercitov; v nasledujúcom storočí to boli najmä sv. František z Assisi (1181 - 1226) a sv. Dominik Guzmán (asi 1170 - 1221) a s nimi spojené rehoľné spoločenstvá františkánov a dominikánov. Tieto a mnohé iné súdobé osobnosti Cirkvi sa usilovali reagovať na krízové prvky cirkevného života a snažili sa o vnútornú reformu, ktorú však vždy začínali od seba.

Okrem reformátorov, ktorí stavali na vernosti Katolíckej cirkvi, boli tu aj iní, ktorí sa jednoznačne rozchádzali s oficiálnou Cirkvou. Odmietali jej hierarchiu a nejeden raz vystupovali kriticky až antagonisticky voči kléru a zasväteným osobám ako takým. Popierali teologické učenie Cirkvi a prinášali svoje vlastné interpretácie náboženských právd, ktoré sa výrazne odlišovali od oficiálneho teologického učenia Katolíckej cirkvi. Tieto rozdiely sa často dotýkali aj otázok kresťanskej morálky.

Pochopiť duchovné hnutie katarov môžeme iba vtedy, ak si uvedomíme historické pozadie, na ktorom vyrástlo. Jedným z fenoménov reformných snáh boli putovní (potulní) kazatelia, ktorí vyzývali predovšetkým k pokániu. Mnohí z nich pranierovali reálne, ale aj nafúknuté problémy v Cirkvi. Mali pomerne veľkú popularitu u ľudí. Nájdeme medzi nimi širokú škálu rozličných postáv. Niektorí sa sčasti pridŕžali gregoriánskej línie, avšak väčšina z nich učila teologické herézy (bludy). Jedným z príkladov takéhoto protestu boli začiatkom 12. storočia Henrich z Lausanne (zvaný taktiež Henrich Mních) a Peter z Bruys (Pierre de Bruis).

O Henrichovom detstve a mladosti nevieme nič konkrétne. Bol odpadlíckym mníchom (zrejme benediktín). Zdá sa, že mal kňazské svätenie. Popularitu si získal svojimi homíliami predovšetkým vo francúzskom jazykovom prostredí. Vystupoval ako kazateľ pokánia. Prvé vážnejšie problémy spôsobil vo francúzskom meste Le Mans. Prišiel sem v roku 1116 a miestny biskup ho najskôr prijal ako horlivého kazateľa. Avšak keď sa biskup vrátil zo svojej cesty do Ríma, našiel pomery v meste úplne rozvrátené. Ľud verejne napádal kňazov, čo bol výsledok Henrichovho kazateľského umenia.

On sám vystupoval ako jeden z gregoriánskych reformátorov, ktorý opovrhoval slabosťami a hriechmi kléru. Postupne sa však ukázali jasné rozpory s katolíckym učením a morálkou a Henrich sa stal nebezpečným heretikom. Tvrdil, že na uzatvorenie manželstva stačí už samotný súhlas muža a ženy. Podporoval praktiky zvláštnych úkonov kajúcnosti padlých žien, ako napríklad verejné pálenie ich ostrihaných vlasov a šiat, ktoré nosili pred obrátením, ako symbol toho, že odmietajú svoj predchádzajúci život. Potom si ich mali vybrať počestní mládenci za manželky. Odmietal tiež úlohu kňazov ako sprostredkovateľov Božej milosti a rovnako tiež náuku o prvotnom hriechu, pretože pád človeka pokladal za individuálnu záležitosť každého jednotlivca. V dôsledku toho zastával aj odlišné chápanie krstu, úplne iné, ako bolo definované v katolíckej náuke. Podľa Henricha bol krst detí neúčinný, lebo dieťa ešte nevie užívať svoj rozum. A nijakú hodnotu nemajú ani modlitby za zosnulých. Henrich tiež popieral náuku o Eucharistii, odmietal svätú omšu a moc kňazov zväzovať a rozväzovať vo sviatosti zmierenia. Tú nahradil verejným vyznaním hriechov v zhromaždení spoločenstva veriacich.

Henrich bol v podstate individualista. Nekládol dôraz na askézu, ako to robili ostatní kazatelia. Na rozdiel od katolíckych pravoverných reformátorov, ktorí zdôrazňovali potrebu reformy morálneho života kňazov, Henrich tento problém vyriešil jednoducho tým, že poprel akúkoľvek funkciu kňazov. Čerpal z náuky Petra z Bruys, ale medzi Petrovým a Henrichovým učením boli aj dôležité rozdiely. Svojím kázaním pohýnal početné zástupy ľudí v Lausanne, Poitiers a Bordeaux, podobne ako to bolo v Le Mans. Henrich bol nakoniec postavený pred súd biskupa z Toulouse, ktorý ho odsúdil na doživotné väzenie, kde okolo roku 1146 zomrel. Jeho nasledovníci sú známi ako henriciáni.

Druhým podobným heretickým kazateľom bol Peter z Bruys, jednoduchý dedinský kňaz, ktorý pôvodne pôsobil v hornatých obciach. Podľa neho dostalo heretické hnutie jeho nasledovníkov pomenovanie petrobrusiáni. Petrova teologická náuka sa len veľmi málo podobala bežným ideálom, ktoré prevládali v 12. storočí. Náuka sekty bola veľmi radikálna a násilnícka. Základom jeho učenia bolo odmietanie všetkých vonkajších náboženských foriem. Zavrhoval krst detí, učenie o Eucharistii a obetovanie svätých omší a modlitieb za zosnulých. Odmietal dokonca používanie cirkevných budov a spev pri bohoslužbách. Čo sa týkalo Eucharistie tvrdil, že evanjeliá svedčia iba o jednorazovej transubstanciácii pri Poslednej večeri. Tento zázrak podľa neho už viac nikto iný odvtedy neopakoval. Kristus vraj nemal v úmysle ustanoviť obrad. Spolu so svojimi prívržencami násilne vyvádzali mníchov z kláštorov a nútili ich, aby sa oženili. Peter odmietal Starý zákon a prechovával odpor voči uctievaniu kríža. Táto radikálnosť sa mu napokon stala osudnou. Keď podnecoval obyvateľov v Saint Giles, aby spálili svoje kríže, rozhorčený dav ho chytil a upálil na hranici.

Potulnými kazateľmi sa nezriedka stávali taktiež laici, ako napríklad Kliment a Ebrard z obce Bucy-le-Long, ktorí pôsobili asi okolo roku 1114. Tí sami seba vyhlásili za nasledovníkov apoštolského života a žili v duchu prísnej askézy. Oboch heretikov odsúdili a uväznili. Avšak rozvášnený dav násilne prenikol do väzenia a oboch vyvliekol von, kde ich upálili.

Podobní putovní kazatelia pôsobili v rôznych oblastiach Európy a tvorili tak predvoj katarov a valdéncov, najsilnejších a najvplyvnejších stredovekých siekt.