Ruský historik Viačeslav Manjagin, ktorý, pravda, nemal Chazarov príliš v láske, svojho času napísal, že Chazarský kaganát bol počas dvoch storočí úhlavným nepriateľom Rusi. Nepriateľa však treba poznať takého, akým je, bez ohľadu na to, že prešlo už dobrých tisíc rokov od čias, keď bola táto štátnosť rozdrvená ruskými kniežatami „Veščim" Olegom, Sviatoslavom Chrabrým a Vladimírom Svätým. Avšak ako ukazuje príklad Izraela, národy môžu znovu povstať i po tisícročiach. Tým skôr, keď hovoríme o takom tajuplnom štáte, ako je Chazária, ktorá po toľkých stáročiach istým spôsobom aj dnes pokračuje v ovplyvňovaní našich životov.²

Čitateľom prvého ruského letopisca Nestora, jeho nezabudnuteľnej Povesti dávnych čias (Повести временных лет), je dobre známe meno Chazarov, ktorí sa od tých čias neraz spomínajú v ruskej historickej, ale i prozaickej literatúre. Avšak to, kto boli títo Chazari a čo predstavovala ich ríša, akoby nikto dostatočne vysvetliť nevedel. Údajne je to tak preto, lebo na rozdiel od iných národov, ktoré mali svojich predkov a potomkov, u Chazarov akoby ani jedných ani druhých nebolo. Aspoň nie sú priamo a jednoznačne identifikovateľní. Navyše Chazari, ktorí počas takmer celého tisícročia pobývali v takom prebádanom priestore, ako je medziriečie Volgy, Dona a Tereka, kde sa podľa všetkých letopisných prameňov Chazarský kaganát nachádzal, z akýchsi nám doposiaľ neznámych príčin nezanechali po sebe nijaké archeologické pamätníky. Kde sú lebky ich predkov, veď ich tam žilo množstvo? Kde sú ruiny ich miest, predovšetkým dvoch najväčších: Itilu na Volge a Semenderu na Tereku, a kde tieto mestá možno presne lokalizovať? Aj Chazari ako všetci iní ľudia zomierali - no kde sú ich mohyly? Aj oni sa rozmnožovali, kde sú ich potomkovia? S kým splynuli? Kde sa rozprestierali ich „polia a nivy", ktoré kyjevské knieža Oleg, podľa Puškinových slov, „predurčil meču a požiarom"? Kde sa Chazari rozptýlili a kde našli svoje nové domovy? Toto všetko dlho-predlho zostávalo a do istej miery i dodnes stále zostáva veľkou neznámou.

Obvykle to býva tak, že teritórium, kde kedysi prebýval dajaký národ a bol podrobený archeologickému skúmaniu, bez zvláštnej námahy lokalizujú. Niekedy síce bývajú spory o určení hraníc oblasti osídlenia a časového úseku obsadenia jednotlivých území, no toto sú detaily stále toho istého problému. Zato znovuustanovenie dejín národa naráža na rôznorodé a nie vždy prekonateľné ťažkosti. Pri riešení chazarskej otázky sa však všetko dialo práve naopak.

Susedné národy zanechali o Chazaroch početné svedectvá, niekedy sa zhodujúce, inokedy navzájom vylučujúce. Byzantskí Gréci s nimi uzatvárali spojenectvá a posielali k nim pravoslávnych misionárov; Peržania a Arabi s nimi bojovali a moslimskí kupci mali v ich mestách, minimálne v tých najväčších, vlastné štvrte. Rusi z Kyjeva a Černigova Chazarom platili daň v podobe obojstranne zaostrených mečov, presne takých, akými keď spojili svoje sily v roku 965 a prešli skrz-naskrz celou Chazáriou, stínali Chazarom ich hlavy.

O Chazaroch písali tiež Arméni a Gruzínci, ktorí zažívali biedu z dôvodu ich početných nájazdov. Avšak pravdepodobne najvyčerpávajúcejším svedectvom o chazarskom národe bol list chazarského kráľa Jozefa približne z polovice 10. storočia. Adresovaný bol Chasdajovi ibn Šaprutovi, poprednému predstaviteľovi vtedajšej administratívy arabského emíra z dynastie Umajjovcov kalifa Abd-ar-Rahmána III.

Na základe týchto dokumentov učiteľ a priateľ Manjagina, profesor Michail Illarionovič Artamonov (1898 - 1972), pripravil a po veľkých ťažkostiach vlečúcich sa niekoľko desaťročí nakoniec i publikoval kapitálnu prácu Dejiny Chazarov³. Napriek jej nemalému rozsahu (523 strán) a na informácie bohatému obsahu geografia tejto krajiny zostávala rovnako ako predtým bez zmien. Takýmto spôsobom sa ešte prehĺbila podivná disproporcia: ľahko si môžeme prečítať, aké víťazstvá Chazari získavali a aké porážky museli pretrpieť, avšak kde žili, aká bola ich kultúra, životný štýl a pod., o tom sme dlho nemali ani najmenšiu predstavu.

Avšak predsa len sa čosi, a vonkoncom nie bezvýznamné, podarilo dosiahnuť, a to spojiť dejepisné poznatky a geografické údaje. Tým sa naplnila vážna požiadavka jedného z ruských osvietencov 18. storočia, filozofa Ivana Nikitiča Boltina (1735 - 1792), ktorý napísal, že „pri každom (...) kroku historika, ktorý nemá v rukách zemepis, sa objavujú prekážky". A známe sú aj jeho slová: „Je nespochybniteľné, že história a geografia sú jedna druhej podporou, to jest jedna druhej nejasnosti a nedostatky objasňuje a dopĺňa."⁴ Pre politickú históriu je to priam axióma.

Aby sme pochopili priebeh konkrétnej bitky, je potrebné v niektorých prípadoch vziať do úvahy také zdanlivo druhoradé detaily, ako je napríklad terén a ročné obdobie (lebo existujú prípady, keď bahno oneskorilo útočnú formáciu), absencia vodných zdrojov nútiaca meniť pozície, ako aj prítomnosť kopcov či roklín brániacich formovaniu vojsk. Ešte dôležitejšie je predstaviť si celú oblasť, cez ktorú jednotky postupujú alebo ustupujú. Poznanie mapy terénu je nedostatočné. Ak sú púšť alebo údolie rieky zaplavené vodou, potom na mape nemôžete určiť jej skutočný charakter a na teréne pri pohľade z určitého uhla, ktorý nás zaujíma, tak bijú všetky detaily do očí.

Obraz krajiny vždy určuje aj typ a metódy poľnohospodárstva. Dlhý spor o to, či boli Chazari nomádi alebo poľnohospodári, by sa vyriešil, keby sa zistilo, kde sa nachádzali ich usadlosti - či v suchých stepiach obklopujúcich dolný tok Volgy, alebo v údoliach riek. Pri riešení tohto problému by sa však malo vziať do úvahy aj to, že krajina sa počas dvoch tisícročí zmenila. Povaha zvlhčovania sa postupne menila a následne sa posúvala pobrežná línia severného Kaspického mora, kde sa krajina plynulo mení na plytké more. Podobne sa v období sucha stepi zmenili na piesočné púšte s vysokými dunami a hlbokými kotlinami, vyfúkanými dutinami, ktoré vytvárali výrazné duny a ktoré boli počas vlhkých období naopak zarastené stepnými trávami a tamariškovými húštinami, ktoré sa zmenili na raj pre pastierov a ich ovce. Rovnováha síl medzi obyvateľmi stepí a obyvateľmi riečnych údolí sa zmenila a citlivo sa odrazila v histórii regiónu Dolného Povolžia.

Z opisov niektorých cestovateľov je tiež známe, že Chazária aktívne obchodovala s Perziou, Chorezmom a Byzantskou ríšou na juhu a s Rusou, Veľkým Bulharskom a Veľkým Permom (Biarmou škandinávskych ság) na severe. Kadiaľ však prechádzali perzskí kupci, ktorí vymieňali striebro za drahocenné kožušiny, z juhu na sever? Prechádzali neúrodnými púšťami oblastí okolo Aralského mora, alebo sa plavili cez búrlivé Kaspické vody, aby sa dostali hore po Volge? V oboch prípadoch existujú výhody aj nevýhody a nie je jasné, či sa trasy menili počas dlhých rokov existencie Chazarského kaganátu, počas rokov jeho veľkoleposti a tiež v časoch jeho hlbokého rozpadu a rozkladu. A kde sa nachádzali prekladiská, miesta, kde sa vymieňal tovar, kde sa zastavovali obrovské i menšie karavány, kde boli prekvitajúce mestá Itil a Semender, kde obchodníci a cestujúci odpočívali v zelených záhradách a zásobovali sa jedlom na druhú polovicu náročnej cesty?

Napokon, prečo odvážni Rusi na ľahkých člnoch neprišli do kontaktu s Chazáriou a nebrázdili po zelených vlnách Kaspického mora až do začiatku 10. storočia? Veď v Čiernom, Severnom a Stredozemnom mori sa objavili už o sto rokov skôr. A ako sa tiež mohlo stať, že od 13. storočia, keď Chazarov ešte videl taliansky mních Johannes Plano Carpini, sa Chazária stala na dlhý čas neznámou krajinou? Načrtli sme mnohé otázky, ktoré história zatiaľ nedokáže uspokojivo zodpovedať, čím sa dostala do oblasti historickej geografie.

Hoci sú historické pramene o Chazaroch a Chazárii známe už pomerne dlho a veľmi starostlivo študované, názory vedcov na kultúru, jazyk, územie a životný štýl Chazarov zďaleka neboli a ani dnes nie sú jednomyseľné. Protipólne uhly pohľadu boli sformulované znamenitým orientalistom z polovice 19. storočia Vasilym Vasiljevičom Grigorievom (1816 - 1881) a takmer naším súčasníkom akademikom Borisom Alexandrovičom Rybakovom (1908 - 2001). Prvý koncept, Grigorievov, vyjadrený v roku 1834 a založený na informáciách z arabských zdrojov 8. - 10. storočia, ktoré boli v tom čase uprednostňované, Chazarský kaganát idealizuje. Grigoriev píše: „Chazarský ľud bol v stredoveku mimoriadnym fenoménom. Obklopený divokými a kočovnými kmeňmi mal všetky výhody vzdelaných krajín: organizovanú vládu, rozsiahly, prekvitajúci obchod a stálu armádu. Keď sa najväčší nedostatok vodcovstva, fanatizmus a hlboká nevedomosť navzájom spochybňovali v snahe o nadvládu nad západnou Európou, chazarská moc bola známa svojou spravodlivosťou a náboženskou toleranciou a tí, čo boli za svoju vieru prenasledovaní, sa k nej utiekali odkiaľkoľvek. Ako jasný meteor (kaganát) žiaril na ponurom horizonte Európy a vyšiel von, pričom nezanechal žiadne stopy po svojej existencii."⁵ Avšak absencia týchto „stôp existencie" nás skutočne núti pochybovať o takýchto záveroch.

Diametrálne opačné bolo hľadisko akademika Rybakova. Ten Chazáriu nazýval „neveľkým polokočovným štátom parazitickej povahy", ktorý fungoval vďaka tranzitnému obchodu. Podľa neho sa Chazária nachádzala v Kalmyckej stepi, južne od Sarpinských jazier a Rybakov z toho vyvodil jednoznačný záver, že Chazari boli kočovníci.⁶

Ako sme už spomenuli, posledné historické zmienky o Chazaroch sú ešte z 13. storočia, keď sa spomínajú medzi národmi, ktoré sa podrobili Batuchánovi. Táto éra je už pomerne dobre preskúmaná. Nielen arabskí obchodníci a ruskí kronikári, ale aj talianski misionári, pozorní a vzdelaní, opísali z rôznych hľadísk povahu populácie kaspických stepí vrátane Chazarov. Vždy sa však nejako vyhýbali otázke chazarského územia, kde sa mali zachovať pamiatky ich materiálnej kultúry. Kultúrny rozvoj je navyše vždy spojený s písomnosťou. Všetci susedia Chazarov - Gréci, Arméni, Peržania, Arabi a Rusi - mali rozvinutú literatúru, no po Chazaroch zostali iba tri listy napísané v hebrejčine. A či naozaj bola vláda Chazarov tak dobre usporiadaná, ako o tom píše Grigoriev, ak sa ukázalo, že jedno vojenské ťaženie ruského kniežaťa stačilo na úplnú porážku ich veľkej dŕžavy? A kam by mohli zmiznúť ľudia, ktorí si užívali výhody obchodu a udržiavali stálu armádu? Nie, niečo tu zrejme nie je v poriadku.

Aj to je jedna z príčin, prečo niektorí bádatelia, a vôbec nie bezdôvodne, tvrdia, že sa Chazari stávajú stále módnejšími, alebo, ako sa vraví, ocitajú sa v centre pozornosti. Konkrétnejšie povedané, populárnou sa stáva medzi verejnosťou šíriaca sa predstava, ktorá podľa veľkej časti kriticky naladených akademických historikov absolútne nezodpovedá chazarskej realite. No okrem nich tu je i mnoho iných autorov píšucich neraz na pomedzi historického faktu a čítania medzi riadkami (čo, žiaľ, občas prerastá do fantazírovania). Tí sa zväčša snažia na celú problematiku chazarskej otázky pozerať z pohľadu tzv. konšpirácie, celosvetového sprisahania, pre ktorú sa téma tajomnej Chazárie náramne hodí. Veď napriek rozmanitosti prameňov, z ktorých máme možnosť čerpať rozličné informácie o Chazarskom kaganáte, je tu čoraz viac otázok a menej odpovedí.

A tak môžeme naďalej smelo konštatovať, že o tomto záhadnom národe je iba máločo skutočne známe a že názory rôznych učencov si neraz protirečia. Ba dodnes nepanuje zhoda dokonca ani len v tom, ktože sú vlastne títo Chazari, koho môžeme nazývať týmto pomenovaním. Sú to Turkiti, zmes stepných národov, alebo pôvodne perzskí a neskôr byzantskí Židia? Ale hlavne panuje veľký nesúlad medzi tým, čo sme už naznačili: ako Chazarov prijíma oficiálna historická veda a ako na nich nazerajú ostatní, tzn. širšia, no pritom nie vždy laická verejnosť.

Jedným z tých autorov, ktorí dosť výrazne čítajú medzi riadkami a na dávnu históriu sa snažia nazerať cez prizmu súčasnosti, nachádzajúc pritom rozličné súvislosti, je aj ruský spisovateľ, publicista a zakladateľ vydavateľstva Ruská idea Michail Viktorovič Nazarov (nar. 1948 v dnes ťažko skúšanej Makejevke v Donecku, teda na teritóriu, ktoré kedysi spadalo pod Chazarský kaganát). Ten žil dlhý čas v západnom Nemecku, kde spolu s manželkou emigroval v roku 1975. Pretože jeho dedo, dôstojník, a pradedo, pravoslávny kňaz, boli v roku 1920 rozstrieľaní boľševikmi, Nazarov sa počas celého svojho života usiloval nájsť odpoveď na otázku, prečo vlastne bola možná ruská revolúcia, kto ju tak dokonale zosnoval a kto tak zmanipuloval ruský národ a usiloval sa zniesť zo sveta staré Rusko? No nielen kto, ale predovšetkým prečo?

Tieto úvahy priviedli Nazarova k napísaniu knihy Tajomstvo Ruska. Historiozofia 20. storočia. V piatej kapitole s názvom Pokrstenie Rusi a tatárske jarmo okrem iného píše približne toto (veľmi jemne to parafrázujeme): Mnohí historici zdôrazňujú vplyv surovej kontinentálnej prírody a bezhraničnej roviny, otvorenej a ľahko prístupnej pre zničujúce nepriateľské útoky, na východných Slovanov. Odtiaľto pochádza ich schopnosť veľa vytrpieť, ale tiež umenie zmieriť sa so stratami. Ruskej rozľahlosti a rozmachu však pritom nevadilo úsilie o centrálnu vládu, ktorú diktuje už samotný inštinkt sebazáchovy. Práve toto spojenie voľnosti a národného inštinktu vytvára fenomén ruského kozáctva, ktoré rozšírilo ruské hranice od Čierneho mora až po Tichý oceán.⁷

Avšak aj tak by bolo zbytočné hľadať zmysel ruskej civilizácie v eurázijských teóriách, ktoré sa zrodili z očarovania ruským priestorom. Naopak, ohromné priestory Ruska sú dôsledkom jeho osobitného duchovného povolania, ba až predurčenia. A toto môže byť pochopené len v intenciách pravoslávnej historiozofie. Preto sa nebudeme dotýkať pomerne málo známych tajomstiev a nejasných dohadov minulosti ruského národa v starobylom teritóriu árijskej civilizácie. Ohraničíme sa na Rus kresťanskej éry, v ktorej sa odkrývajú odpovede na záhady dejín. Tie, čo sme schopní pochopiť, ale i tie, ktoré síce nechápeme, no dakde v podvedomí vplývali a dodnes vplývajú na celosvetové dianie.

Veď keď čítame v ruských letopisoch o epizódach, ktoré predchádzali pokrsteniu Rusi, môžeme nadobudnúť pocit - pokiaľ tomu uveríme -, že ide o zázračnú harmonizáciu celej reťaze prozreteľných udalostí: územie obývané slovanskými kmeňmi navštívil ešte v 1. storočí apoštol Ondrej, ktorý údajne predpovedal veľkoleposť budúceho pravoslávneho mesta Kyjev; podľa legendy zachránila Božia Matka roku 860 zázračne Konštantínopol pred útokom ruských kniežat Askoľda a Dyra pochádzajúcich práve z Kyjeva, čo bolo podnetom pre prvé pokrstenie Rusi, kde bol vyslaný prvý pravoslávny biskup; Neskôr solúnski bratia sv. Cyril a Metod našli v Chersone Evanjelium a Žaltár, ktoré boli napísané „ruskými písmenami", teda v ruskom jazyku; roku 946 sa dala pokrstiť veľkňažná sv. Oľga a po roku 960 sa Rus vymanila spod jarma židovského Chazarského kaganátu.

No ešte predtým, v 8. storočí, cisárske úrady v Konštantínopole, vychádzajúc zo spoločného záujmu s Chazarským kaganátom o udržanie spojeneckých vzťahov, úspešne požiadali o zlepšenie situácie svojich spoluveriacich, ortodoxných kresťanov žijúcich v Chazárii. V tom čase, keď sa judaizmus stáva súčasťou vládnej moci v kaganáte, sa tamojší kresťania dočkali vlastnej cirkevnej organizácie, ktorá sa postupne rozšírila na celú krajinu. Biskupská stolica v Dore a na Rodose sa zmenila na metropoliu pozostávajúcu z ôsmich diecéz: Dorskej, Kastílskej, Chocirskej, Chvalskej, Onogurskej, Retegskej, Hunskej a Tamatarchskej. Itil bolo hlavné mesto kaganátu. Lokalizácia oddelení troch katedier či diecéz, ktoré majú rovnako ako Onogurská a Hunská etnické názvy, predstavuje síce určité ťažkosti, ale keďže majú centrum v Dore (pevnosť v Bachčisarajskom regióne Krymu), hlavnom meste kniežatstva Theodora (Krymské Gótsko), metropola rozšírila svoju jurisdikciu na celé územie Chazarského kaganátu.

V tretej časti tohto seriálu (Rozmer 2/2022) sme bližšie opísali proces judaizácie Chazarskej ríše zavŕšený štátnym prevratom. Ten vykonal Bulanov vnuk Obadia, ktorý ohraničil moc chazarského kagana a urobil judaizmus dominujúcim náboženstvom Chazárie. Všetky štátne hodnosti boli rozdelené medzi Židov.⁸ Lev Nikolajevič Gumiljov (1912 - 1992), sovietsky historik a antropológ, napísal, že v Chazárii sa sami Chazari „zmenili na pokorených, bezprávnych poddaných vlády (...) im cudzieho etnika, cudzieho relígiou aj úlohami. (...) V štáte nazývanom Chazarský kaganát boli sami Chazari v 9. a 10. storočí menšinou, ktorá bola najväčšmi utláčaná. V porovnaní s nimi boli Alani, Burtasi, Savirovia a Guzovia⁹ takmer slobodnými kmeňmi."¹⁰

Možno aj preto sa Chazária stala akousi baštou „tajomnej nezákonnosti," ktorá pokorila Rus na začiatku 9. storočia a snažila sa ju poštvať proti ortodoxnej Východorímskej ríši (Byzancii), keď 18. júna 860 ruská armáda obkľúčila Konštantínopol (informácie o predchádzajúcich podobných útokoch sú nespoľahlivé). Najnovší výskum ukázal, že táto kampaň sa uskutočnila pod priamym diktátom Chazarského kaganátu. Nepochybne je to zrejmé najmä zo skutočnosti, že v tom istom roku Byzancia vyslala posolstvo na čele so svätými solúnskymi bratmi Cyrilom a Metodom nie do Kyjeva, ale do vtedajšieho hlavného mesta Chazárie, do Semenderu na Severnom Kaukaze. Existujú však vážne dôvody domnievať sa, že na spiatočnej ceste solúnski vierozvestovia navštívili predsa len aj Kyjev.

Avšak v konečnom dôsledku bol tento nečakaný desivý útok na Konštantínopol Božou Prozreteľnosťou obrátený na presný opak a poslúžil na to, aby Rus videla v Židoch-judaistoch reprezentovaných Chazarmi svojho úhlavného nepriateľa, čo sa koniec koncov odrazilo v národných bylinách, inak znovuobjavených a publikovaných jedným zo zakladateľov slavianofilstva, paradoxne vo Varšave narodeným pokrsteným saským Židom Alexandrom Fjodorovičom Hilferdingom (1831 - 1872),¹¹ a tiež v neprijatí ich relígie. A v neposlednom rade sa to prejavilo i na charaktere a obsahu ranej kresťanskej literatúry na Rusi. Slovo o Zákone a Milosti od sv. Hilariona Kyjevského prečítané na sviatok Paschy, Veľkej noci, v roku 1054, Nestorov letopis Povesť dávnych čias, Tolkovaja Paleja a Život sv. Feodosija Pečerského sú iba niektoré z početných diel, ktoré obsahujú závažné informácie o polemike s judaizmom, ktorý vyznávalo práve horných desaťtisíc v Chazárii, respektíve následne ich potomkovia.

V spomínanom letopise Povesť dávnych čias čítame tiež o uvedomelom výbere viery kniežacími poslami, ktorí boli doslova očarovaní nádherou ortodoxnej bohoslužby. Tiež sa tam opisuje vyliečenie veľkniežaťa Vladimíra zo slepoty pri krste na Kryme, ktorého mravná premena a duchovné prebudenie mali obrovský vplyv na celý národ. A taktiež na masový dobrovoľný krst Rusov v roku 988, pričom v tých časoch v západnej Rímskej ríši najčastejšie krstili „ohňom a mečom". Spomeňme len násilný krst Sasov približne 150 rokov skôr za Karola Veľkého a jeho surové zákony týkajúce sa prijatia krstu.

Je zrejmé, píše ďalej Michail Nazarov, že pravoslávie tiež preto tak úplne prirodzene a hlboko zapustilo korene v dušiach našich predkov, lebo už pohanstvo týchto Slovanov akoby ich na to vopred pripravovalo. Na rozdiel od Rimanov a Grékov, ktorých rozvinutá filozofia prejavovala odpor voči novému náboženstvu - kresťanstvu, bola Rus v tejto veci detsky čistá a prijímala pravoslávie ako zrejmú, harmonickú a všetko obopínajúcu Pravdu o zmysle bytia, ktorej primitívne pohanské religiózne názory a filozofické a mytologické predstavy nemohli konkurovať.

Rus však nebola pokrstená z dôvodu pozemského šťastia, ale pre spásu, večný život v nebeskom kráľovstve. V ňom, a nie vo vrtkavom pozemskom bytí, uvidel ruský človek odmenu za svoj ťažký a nebezpečný život. Práve Božie kráľovstvo získavané v spravodlivých skutkoch nadeľovalo blahodarným zmyslom neraz surový asketický život v pozemskom svete. Tým bola meraná povinnosť nielen poddaného, ale aj cára, ktorého moc, na rozdiel od západného absolutizmu, bola ohraničená podmienkou slúžiť Bohu (jedine takéhoto cára vyzýval počúvať napríklad ctihodný Jozef Volokolamský na prelome 15. a 16. storočia).

Čo nás však na spomínanej práci Nazarova najväčšmi zaujalo je to, že on vidí v onom súperení medzi Chazarským kaganátom a Starou, ale neskôr i Novou Rusou čosi, čo doposiaľ neskončilo. Čosi, čo sa ako Ariadnina niť tiahne kdesi hlboko v tektonických zlomoch dejín a čo hovorí o súperení medzi dvomi rôznymi historickými koncepciami: medzi pohľadom na dejiny ako na neustály progres, a teda na utópiu, alebo na druhej strane v nazeraní na ne v ich eschatologickom rozmere. Ten prvý pohľad (progresívny) vykladá dejiny ideologickým spôsobom jednoduchého zozbierania hodiacich sa faktov, druhý (eschatologický) ich však vidí v oveľa širšom kontexte. Chazarská ríša ponúkala pozemský blahobyt, no za každú cenu. Byzantský svetonáhľad oproti tomu videl ideál úplne inde. Pozemské bytie je pre neho len predprípravou na skutočný, večný život, lebo tento svet sa jedného dňa skončí a namiesto neho bude „nové nebo a nová zem".

Žiaľ, tento ideologický konflikt dvoch celkom odlišných vnímaní histórie, ako ho môžeme pozorovať vo vrcholnom období Chazarského kaganátu, Byzancie a Kyjevskej Rusi, doposiaľ neskončil, preto si podľa rôznych kritikov zaslúži našu zvýšenú pozornosť. Ak už pre nič iné, tak aspoň pre to, aby sme pochopili problematiku Chazarského kaganátu vo vzťahu k východnému slovanskému svetu, k ruskej kultúre a pravoslávnemu kresťanstvu.

Podľa Georgija Vasiljeviča Florovského (1893 - 1979), pravoslávneho kňaza a teológa, náboženského mysliteľa a historika, sa dejiny ruskej kultúry začínajú pokrstením Rusi počas vlády kniežaťa Vladimíra I. (960 - 1015), ktorý odmietol ponuku chazarského posla, aby prijal judaizmus. Rovnako vládca odmietol aj islam, na ktorý ho nahováral islamský derviš, a do tretice neprijal ani ponuku misionára obhajujúceho západné kresťanstvo. Avšak Povesti dávnych čias umožňujú pochopiť, že pokrstenie Rusi bolo zložitým a veľmi rôznorodým procesom, dlhým a prerušovaným, vlečúcim sa nie desaťročia, ale celé stáročia. Preto Dmitrij E. Furman (1943 - 2011) tvrdí, že „okolnosti pokrstenia Rusi sú obklopené legendou".

Z letopisu sa tiež dozvedáme, že v ôsmom roku vlády kniežaťa Vladimíra Sviatoslaviča, roku 986, k nemu prišli štyri posolstvá z rozličných krajín, z ktorých každé vychvaľovalo náboženstvo svojej krajiny a presviedčalo Vladimíra, aby prijal práve to ich. Boli to volžskí Bulhari - moslimovia ponúkajúci islam, chazarskí Židia vychvaľujúci judaizmus a poslovia z Ríma a tiež z Nového Ríma - Konštantínopolu, ktorí kniežaťu prezentovali kresťanstvo. Letopisec Nestor o tom okrem iného píše:

„Počujúc to chazarskí Židia, prišli (k Vladimírovi) hovoriac: »Dopočuli sme sa, že prišli Bulhari a kresťania, každý ťa učiac svojej viere; kresťania totiž veria v toho, koho sme my ukrižovali; a my veríme v jediného Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho.« I povedal Vladimír: »Aké je vaše prikázanie?« A oni odpovedali: »Obrezať sa, nejesť bravčové ani zajačie a svätiť sobotu.« A on im na to riekol: »Kde je potom vaša krajina?« A oni odpovedali: »V Jeruzaleme.« On na to: »Či je tam i teraz?« A oni mu odvetili: »Rozhneval sa Boh na našich otcov a rozptýlil nás po krajinách za naše hriechy a našu zem odovzdali kresťanom.« On potom povedal: »A akože vy iných učíte, sami súc odvrhnutí od Boha a v rozptýlení? Keby Boh miloval vás i váš zákon, neboli by ste rozptýlení po cudzích krajinách; či aj nám chcete toto priať?«

Je celkom možné, že Vladimír tu narážal nielen na zničenie Jeruzalema a Judey v 1. storočí, medzi rokmi 66 - 73, a neskôr v prvej polovici 2. storočia, po neúspešnom povstaní falošného mesiáša Bar Kochbu v rokoch 132 - 135, ale najmä na zničenie Chazarského kaganátu jeho otcom, kyjevským kniežaťom Sviatoslavom I. Igorevičom okolo roku 965.

Rozprávanie Povesti dávnych čias ďalej pokračuje ďalšou závažnou informáciou, z ktorej sa dozvedáme, že následne poslali Gréci (východní Rimania, čiže Byzantínci) k Vladimírovi mudrcov, ktorí mu riekli: »Počuli sme, že prišli k tebe (moslimskí) Bulhari, učiac ťa, aby si prijal ich vieru; no ich viera poškvrňuje nebo i zem, lebo sú prekliati všetkými ľuďmi, pripodobniac sa Sodome a Gomore, na ktoré zoslal Hospodin žeravé kamene a potopil ich, i prepadli sa. Rovnako aj týchto očakáva deň ich záhuby, keď príde Boh súdiť zem i zahubí všetkých, ktorí činia bezprávie a páchajú nečistotu.« Počujúc to Vladimír, pľuvol na zem hovoriac: »Škaredá je to vec!« Mudrc ďalej vravel: »Počuli sme i o tom, ako prišli poslovia z Ríma, aby vás poučili o svojej viere a viera ich sa od našej len málo odlišuje; lebo užívajú pri službách Bohu nekvasený chlieb, totiž oplátky, čo Boh neustanovil, ale poručil slúžiť chlebom, i apoštolom ustanovil, zoberúc chlieb a povedal: Toto je moje telo lámané za vás. Taktiež aj čašu vezmúc povedal: Toto je krv moja nového zákona. (Mt 26, 26-28; 1 Kor 11, 24-25) Títo však toto nečinia, nezachovali vieru.« I povedal Vladimír: »Prišli ku mne i Židia hovoriac: V koho Nemci a Gréci veria, toho sme my ukrižovali.« A mudrc mu na to riekol: »Je pravda, že v toho veríme, pretože to ich proroci prorokovali, že sa Boh narodí, a iní, že bude ukrižovaný a pochovaný a na tretí deň vstane z mŕtvych a vystúpi na nebesia. Oni potom tých prorokov zabíjali a iných vyháňali. Keď sa potom naplnilo ich proroctvo, zostúpil na zem a dal sa ukrižovať, i vstal z mŕtvych a na nebesia vystúpil. A potom štyridsaťšesť rokov očakával ich pokánie, avšak tí sa nekajali, a tak poslal na nich Rimanov. Tí ich mestá zborili a oni sami boli rozptýlení po cudzích krajinách i slúžia v nich.«

A tak napokon v roku 988 bolo na Rusi definitívne zavedené východné kresťanstvo ako nové štátne náboženstvo. Historické dopady na osud nielen východného slovanstva a konkrétne staroruského gosudarstva, jeho národa a kultúry, boli mimoriadne. Stanúc sa plnoprávnou európskou kresťanskou dŕžavou posilnila Rus svoju štátnosť, dostala mocný stimul pre rozvoj svojej vzdelanosti a písomnosti a pripojila sa k bohatému kultúrnemu dedičstvu antiky a Byzancie.

Už počas prvých desaťročí svojej kresťanskej histórie sa Kyjevská Rus stáva veľmi rozvinutou krajinou, nielen z vojensko-hospodárskej, ale aj kultúrnej a teologickej stránky. Avšak napriek všetkému optimizmu taký významný bádateľ v tejto otázke, akým bol Georgij Florovskij, vidí v pokrstení Rusi taktiež prvý kultúrny rozkol. Paralelne sa totiž vytvárajú dva protichodné kultúrne typy: pohanský a kresťanský, „denný" a „nočný". Kresťanský typ Florovskij charakterizuje ako dennú kultúru, kultúru ducha a umu, rozumnú kultúru, kultúru triezvosti. Zatiaľ čo pohanská kultúra je nočnou, spojenou s blúznením, snívaním, fantáziou a predstavivosťou. To len svedčí o tom, že zápas o pravdu dodnes neskončil. A dáva taktiež tušiť, že ustavične tu boli ľudia, ktorí sa veľmi usilovali vrátiť Rus k starej pohanskej viere, a to formou vnútorného rozvratu. Ale rovnako to svedčí o tom, že s podobnými otázkami sa budú musieť Rusi vyrovnávať už po polstoročí od prijatia krstu, čoho dokladom je dielo Hilariona Kyjevského, vynikajúceho cirkevného predstaviteľa 11. storočia, prvého kyjevského metropolitu pochádzajúceho spomedzi Slovanov.

 

Poznámky

 
¹ „Ako prorocký Oleg zbiera svoje sily, aby sa pomstil nerozumným Chazarom, divokým nájazdom do ich dedín a polí vydal ich za pokrm mečom a požiarom." - Puškin, Alexander Sergejevič: Pieseň o prorockom Olegovi (1822)

² Gumiljov, Lev Nikolajevič; Manjagin, Vjačelav Gennadevič; Pletneva, Svetlana Alexandrovna: Chazari - tajomná stopa v ruských dejinách, Algoritm, Moskva 2010

³ Artamonov, Michail Illarionovič: Dejiny Chazarov, Leningrad 1962

⁴ Jacunskij, Viktor Kornelijevič: Historická geografia, Moskva 1955, s. 274-275

⁵ Grigoriev, Vasily Vasiljevič: Rusko v Ázii, Sankt Peterburg 1876, s. 66

⁶ Rybakov, Boris Alexandrovič: K otázke úlohy Chazarského kaganátu v dejinách Rusi. In: Sovietska archeológia, zv. XVIII., 1953, s. 131

⁷ Nazarov, Мichail Viktorovič: Tajomstvo Ruska. Historiozofia 20. storočia, Moskva 1999 (732 strán)

⁸ Tamže, s. 160-175

⁹ Burtasi boli kmeňom poľnohospodárov a poľovníkov, ktorí žili v 8. a 9. storočí na pravom brehu strednej Volgy a platili daň Chazarom; Savirovia, kmene príbuzné Chazarom, žili v 7. a 8. storočí na dolnom toku rieky Kuma a na severe Dagestanu; Guzovia boli kmene z oblasti severného Aralského mora.

¹⁰ Gumiljov, Lev Nikolajevič: Stará Rus a Veľká step, Moskva 1997, s. 169-175

¹¹ Alexander Fjodorovič Hilferding bol skvelý ruský filozof-slavianofil a historik, jeden z najlepších zberateľov a hodnotiteľov staroruských eposov, ktoré poznáme ako tzv. byliny. Jeho názory sa formovali pod vplyvom veľkých slavianofilov Alexeja Stepanoviča Chomjakova (1804 - 1860) a Dmitrija Alexandroviča Valujeva (1820 - 1845). Niektoré Hilferdingove diela sa po prvýkrát publikovali až po roku 1917, medzi nimi vyniká najmä práca Rusko a slovanstvo. V dielach venovaných slovanským dejinám Hilferding poukazuje na charakter vzťahov medzi Slovanmi a západnými kolonizátormi. Vo svojom výskume vyvrátil mýtus o vzdelávacích aktivitách nemeckých katolíckych rádov a vykreslil objektívny obraz germanizácie a zotročovania slovanských národov. Podľa neho v tragickom strete Slovanov a Západu patrí záchranná úloha Rusku, ktoré zachránilo slovanské národy pred ich zničením kultúrnymi národmi Západu. Väčšina Hilferdingových spisov rozvíja myšlienky slavianofilskej doktríny.