So zaujímavou situáciou sa stretávame v ranokresťanskom korintskom zbore, kde apoštol Pavol napomína prvých kresťanov pred modlárstvom. Napriek tomu, že tamojší kresťania sa vo svojej viere cítia byť dostatočne silní (čo je vždy nebezpečné), upadajú do sektárstva. A to práve v situácii, keď sa mu chcú za každú cenu vyhnúť. Usilujú sa byť múdri, ale hrozí im, paradoxne, nemúdrosť. Ich pokušenie spočívalo v klamlivom presvedčení, že rozdiel medzi múdrosťou Božou a múdrosťou pohanskou dokážu veľmi ľahko, bez akejkoľvek námahy rozoznať, že je to úloha, s ktorou sa ani priveľmi nemusia namáhať.

Apoštolovo napomenutie je aktuálne i dnes, pretože aj my často do nášho života „vpúšťame" zvyky a názory pohanskej modloslužby. Dnes, keď ako kresťania žijeme v tomto pluralitnom svete často protichodných tvrdení v určitej diaspóre, nie vždy dokážeme rozlíšiť podstatu kresťanskej bohoslužby od pohanskej modloslužby, ktorá spočíva práve v prastarej túžbe človeka stať sa bohom. Človek totiž už od Adamových čias žije v pokušení „uchmatnúť" si čosi z božskej moci pre seba, privlastniť si jej nadprirodzenú silu, aby mohol ovládať božské sily a byť ako Boh. Plynové komory s miliónmi mŕtvych etnických nepriateľov, súostrovia Gulag s ďalšími miliónmi politických protivníkov, ale i masové samovraždy sfanatizovaných členov niektorých siekt, ktoré z času na čas vzrušia verejnosť, nie sú totiž ničím iným, ako výsledkom túžby človeka rozhodovať ako Boh.

Múdrosť a dobrotivosť Božia viedla u Ježiša Krista až k sebaobeti. Avšak božstvá pohanské, ľudské, si vyberajú svoju daň vždy len u tých druhých. Či už ide o politické alebo o religiózne kulty, človek v nich nenachádza uspokojenie a naplnenie, ale mnohokrát iba zúfalstvo a klam. Bohatstvo života, ktorým Stvoriteľ ľudstvo obdaril, tieto skupiny nielenže nepodporujú a nerozvíjajú, ale naopak, ochudobňujú a zužujú.

Sekty svojim členom nahovárajú, že len na ich strane je pravda a že všetci ostatní sa mýlia, že len oni sú blízko k Bohu, tak blízko, že sú skoro „ako Boh". V tom korení podstata ich nebezpečenstva, a to ich odlišuje od skutočných kresťanov, ktorí spolu s Pavlom vyznávajú, že aj keď tu na zemi „vidíme len nejasne, akoby v zrkadle" (porov. 1 Kor 13, 12), predsa môžeme mať pokojnú a skromnú istotu viery a žiť v nádeji.