Šamanka si upravuje rolničkový čepiec, sadá si na bielu lavičku a berie do rúk svoj hudobný nástroj, hrkálku. Ako ňou rytmicky zvoní, zdĺhavo prežúva zelinky, ktoré otvárajú cestu pomocným duchom. Oproti v spacom vaku leží chorý. Šamanku obklopujú ľudia z dediny. Onedlho spustí lamentáciu popretkávanú čudnými slovami. Z jej úst teraz vychádza reč duchov. Prehovoril cez ňu jej pomocný duch, asheyu. Takto sa začína rituálny liečebný alebo prorocký obrad u indiánov kmeňa Goajiro žijúcich na hraniciach medzi Venezuelou a Kolumbiou.

Oči spoločenstva sú upreté na šamanku. Každý načúva, zatiaľ čo ona hovorí a vyjadruje posunkami svoje návštevy druhého sveta. Vymenúva možné príčiny pohrôm, ktoré postihujú komunitu, znova a znova prežíva mýty, prepožičiava materiálne telo symbolom, ktoré tvoria základy skupiny. Obnovuje poriadok sveta, ktorý bol načas narušený činnosťou zlomocných síl...

 

Viery

Je šamanizmus náboženstvo, duchovná cesta, alebo iba súbor magických praktík určených na odvrátenie pohrôm od skupiny a jednotlivcov? Takto sformulovaná otázka prináša iba nedostatočné odpovede, pretože šamanizmus je predovšetkým ucelený systém, ktorý ľudia vytvorili na vysvetlenie sveta, na určenie jeho zmyslu, ale predovšetkým nato, aby mali možnosť do neho zasahovať.

Šamanizmus sa zakladá na bipolárnej koncepcii sveta a jednotlivcov. Podľa tejto koncepcie viditeľné a neviditeľné sa neustále stretávajú, sú v stálej interakcii. Oddeliť svetské od posvätného, všedné od nadprirodzeného je často nemožné, lebo nič nie je jednoznačne profánne, nič nie je jednoznačne banálne: žiaden čin, žiaden sen, žiadna reč, žiadny vánok, žiaden zber úrody, žiaden lov. Zmysel „viditeľného" sveta, ktorý sa ponúka nám obyčajným ľuďom, je daný „druhým svetom", neviditeľným, svetom bohov s ich nespočítateľnými vyslancami. Tí zasa môžu byť pre nás viditeľní. Tento druhý svet, zostavený podľa predstáv ľudí, ktorí ho vytvorili, je naozajstným pánom vesmíru, vrátane nerastného, rastlinného a živočíšneho prostredia, ktoré ľudia plienia, aby si zabezpečili prežitie. Za ničenie životného prostredia prichádzajú tresty a dopláca sa na ne pohromami, ako sú suchá, záplavy či hoci aj banálne choroby.

Ako sa vyhnúť všetkým týmto nešťastiam? Predovšetkým vyjadrovaním úcty voči tejto ríši, skalám, riekam, rastlinám či zvieratám, ktoré majú v niektorých šamanistických spoločenstvách dokonca dušu. Prívrženci šamanizmu preto kráčajú prírodou s opatrnosťou, nepohnú iba tak kameňom, aby nenarušili dušu, ktorá v ňom prebýva. Zberu plodov predchádzajú roľnícke rituály. Nikto sa nečuduje, ak začuje lovca ako úpenlivo prosí zviera, predtým než ho zabije, alebo ak si niekto žiada od Matky Zeme dovolenie vyvŕtať do pôdy dieru.

Ale všetka táto opatrnosť nepostačuje: človek je prinútený plieniť svoje prostredie, aby sa nasýtil, čím si privoláva pomstu neviditeľného sveta. Vtedy zasahuje šaman, spojovník medzi týmito dvoma svetmi. Šaman, ústredná postava šamanských spoločenstiev, je schopný vytvoriť podľa potreby spojenie s druhým svetom, privoláva duchov, alebo ich sám vyhľadáva. Tí mu vysvetľujú zmysel nešťastí, ktoré sužujú kmeň, občas mu poradia, ako sa zbaviť pohrôm tým, že sa zaplatí cena za škody, ktoré človek napáchal.

Ochorelo dieťa? V skutočnosti je jeho duša uväznená u niektorého z bohov alebo u chorobného ducha. Aby sa duša našla a vrátila sa späť do tela chorého, pomocný duch šamana musí ísť do druhého sveta. Stane sa, že ju nestretne, a keďže dušu nemožno priviesť naspäť, chorý je odsúdený na smrť.

Nevydaril sa lov? Je to opäť šaman, ktorý ide na druhý svet presvedčiť „pána zvierat", aby daroval niekoľko zo svojich zvierat ľuďom s prísľubom, že tí jeho povolenie nezneužijú. Skôr alebo neskôr i tak splatia svoj dlh...

A čo na to všetko boh? Pravdu povediac, šamanizmus sa touto otázkou takmer nezaoberá. Jeho prívrženci nezosobňujú boha: žijú v božskom svete, uprostred síl a duchov, mýtov a kozmogónie. Duchovia mŕtvych, poslovia bohov, duše stromov či mora sú ich každodennou realitou. Ich vysoko symbolické myslenie neustále hľadá maximálny súlad. Neuveriteľné príbehy vyliečenia, jasnovidectvo, zázračné privolanie dažďov alebo dobrej úrody, to všetko sú materiálne dôkazy o existencii určitej reality, až priveľmi komplexnej na to, aby niesla pomenovanie boh.

 

Rituály a praktiky

„Náboženstvo" šamanov stojí na základoch, ktoré tvorí niekoľko rituálov: priaznivé a liečebné rituály, rituály odprevádzania zosnulých alebo divinizácie, rituály na obnovu poriadku sveta, ktorý je neustále v ohrození. Tieto rituály sa medzi jednotlivými „šamanistickými" spoločenstvami v rôznych kútoch sveta navzájom veľmi odlišujú. Spája ich však prítomnosť šamana, osoby, ktorá využíva magické sily na zabezpečenie blaha spoločenstva.

Podľa jednotlivých spoločenstiev a lokalít sa šaman nazýva „ten, ktorý vie", alebo „ten, ktorý vidí". Na Západe ho nazývajú „čarodejníkom" alebo „liečiteľom", „mágom" či „svätcom". V každom prípade je to neobyčajná bytosť. „Vie", ako sa radiť s duchmi, ako využívať sily, vysvetľovať znaky, liečiť chorých, zaklínať alebo, naopak, ako sa zbaviť kliatby. Inak povedané, zabezpečovať ekologickú, biologickú či sociálnu rovnováhu. Je zárukou správneho chodu sveta a spoločnosti.

Úrad šamana sa nie vždy dedí a nie každý má dar zastávať takýto post. Šaman musí byť najprv vyvolený alebo predurčený z druhého sveta božstvami, duchmi, predkami, pánmi zvierat, rastlín a skál. Tento dar sa potvrdzuje znameniami: snami alebo vidinami, chorobami, neznášanlivosťou niektorých potravín, niekedy dokonca stretnutiami so zvláštnymi bytosťami, ktoré sú však v jednotlivých skupinách často zaznamenané a stereotypné. Znamenia sa hromadia, až nakoniec vyvolajú vo vyvolenom ťažkú krízu. Potom sa privolá iný uznávaný šaman, aby sa spytoval druhého sveta. So súhlasom onoho sveta sa potom začne zasväcovanie plné skúšok. Počas niekoľkých mesiacov, niekedy aj rokov, sa vyvolený učí magické formulky, spoznáva byliny, pracuje s pomôckami, ktoré sú pevnou súčasťou jeho profesie. Trénuje sa v spoznávaní a vyvolávaní pomocných duchov, bez ktorých by nemohol vykonávať úrad šamana. Táto fáza učenia si niekedy vyžaduje dlhodobú izoláciu, niekedy pôst a sexuálnu abstinenciu. Často sa končí iným druhom „dôkazov" - predvedením schopností nového šamana pred zhromaždeným spoločenstvom.

Odvtedy sa mimoriadny jednotlivec, napoly duchovný, napoly čarodejník, podrobuje osobitným pravidlám správania, špeciálnym tabu, ktoré sú veľmi zložité a v jednotlivých spoločnostiach často protirečivé. Ako osoba vlastniaca a organizujúca rituály, je povinný podnikať „cesty", počas ktorých opúšťa svoje telo, aby sa prechádzal medzi duchmi. Tieto cesty podniká pri spoločenských alebo liečebných ceremóniách, ktoré sú súčasťou kmeňového života. V každom prípade šaman ostáva v spojení so svojimi. Pomocou gest, mimiky, výkrikov a spevov ich informuje o priebehu cesty, ba niekedy aj o obsahu svojich rozhovorov s duchmi.

Schopnosť šamanov prekonávať hranice, sprostredkovať zmierenie svetov, zbližovať ľudí so zvieratami, život so smrťou, sa prenáša aj do oblasti sexuality. Správanie, pri ktorom sa prekrývajú obidve pohlavia a prepájajú rody, dáva život „tretiemu pohlaviu". Sibírski šamani podliehajú tabu oboch pohlaví a zdobia si oblečenie ženskými znakmi, ak sú to muži, a mužskými znakmi, ak sú to ženy. Goajirovia radi priznávajú, že všetky šamanky-ženy sú dravé voči mužom, a že šamani-muži sú homosexuáli. Inde sú šamani transvestiti, majú dvojaké správanie, prekračujú hranice, spájajú hodnoty obidvoch pohlaví, aby tak dosiahli inak neuskutočniteľnú úplnosť.

V šamanistickom spoločenstve je každý dôvod vhodný na zorganizovanie rituálu: lov, choroba, vojna, smrť... Sú to často nočné rituály, lebo druhý svet sa radšej prejavuje práve v nočných hodinách. Duchovia a prízraky obchádzajú a zabíjajú v noci, za tmy posiela druhý svet odkazy ľuďom prostredníctvom snov. Pre šamana kmeňa Kuna v Paname je noc najvhodnejšia aj na osádzanie ochranných sietí okolo celej dediny, ktoré sú pre bežného človeka síce neviditeľné, ale ochraňujú ho pred chorobami, netvormi, prízrakmi alebo záplavami.

Šaman by mal vlastne vedieť všetko vysvetliť a všetko predvídať. Nemôže sa spreneveriť zverenej úlohe, ktorou je ochrana svojich. Pretože oni, napriek tomu, že ho rešpektujú a obávajú sa ho, ostávajú ostražití. Šaman, ktorý zlyhá, sa označí biľagom neschopného: je odvolaný, môže byť vyhnaný a niekedy až usmrtený. Rizikové povolanie? Určite. Ale je ťažké uniknúť pred jeho volaním, niekedy dokonca pod hrozbou smrti...

 

Umenie

Šamanizmus je umenie samo osebe. Šamanistické spoločenstvá, ktoré sa vyznačujú neznalosťou písma, sa utiekajú k umeniu ako k prostriedku odovzdávania zapamätaného. Ich svet, ktorý neuzavrel brány medzi dňom a nocou, kde bohovia a príroda tvoria jediný celok, prekypuje obrazmi, symbolmi, významami: významom farieb, priestorov, čísel, prvkov...

Počas rituálov sa šamani obklopujú množstvom „pomôcok": bubnami, hrkálkami, nožmi z dreva alebo kosti, amuletmi, soškami. Všetky tieto pomôcky mávajú trvalú výzdobu, alebo sa námety kreslia počas rituálu a zodpovedajú buď podstate problému, ktorý sa rieši, alebo totožnosti vyvolávaných duchov. Masky či pomaľované tváre sú výtvory posvätného umenia, ktoré otvára cestu komunikácii - hmatateľnej a reálnej - so silami druhého sveta. Na juhozápade Spojených štátov šaman kmeňa Navaho nanáša priamo na zem piesok rôznych farieb, čím vytvára obrazy podľa „pokynov" duchov. Keď si chorý, ktorému sú určené, na ne ľahne, prebehne prenos síl na jeho uzdravenie. Sibírski šamani si vymaľúvajú bubny, aby ich lepšie sprevádzali na ceste na Mesiac, ktorý je sídlom duchov. Goajirovia zasa používajú rôzne druhy malieb na tvár. Námety, z ktorých každý má vlastné pomenovanie, určuje šaman na základe osobného hľadiska. Kritériá sú spojeniami medzi viditeľným a neviditeľným. Znamenajú návrat ku koreňom, do čias, keď obidva svety tvorili jediný celok...

 

Školy

Šamanizmus je jeden z prvých systémov, ktorý človek vymyslel na pochopenie sveta a aby doň podľa potreby zasahoval. Na základe niekoľkých základných princípov, ako je neustále prepojenie človeka s prírodou či viditeľného s neviditeľným, si šamanistické spoločenstvá vytvorili ucelené svety s nekonečnými odtienkami.

V skutočnosti existuje toľko „šamanistických systémov", koľko je šamanistických spoločenstiev. Nájdu sa v Afrike, Austrálii, Severnej Amerike alebo aj v Ázii. Všade, kde sa medzi domorodcami zachovala pôvodná kultúra a viery. Tak vznikla teória, ktorá sa čoraz väčšmi rozširuje, že šamanizmus je „prirodzeným náboženstvom" človeka.

Slovo šaman vzniklo zo slova çaman - „ten, ktorý vie" v jazyku Tungusov, etnika žijúceho na východnej Sibíri. Napríklad vo francúzštine sa po prvýkrát objavilo v diele veľvyslanca cárskeho Ruska Les relations du voyage de M. Evert Isbrand publikovanom v Amsterdame roku 1699. Dnes sa slovo šaman, šamanizmus bežne používa na takéto špecifické vysvetlenie sveta.

 

Miesta

Každá šamanistická spoločnosť si uchováva svoje sakrálne miesta, skalu s nezvyčajnými tvarmi, jaskyňu tmavšiu ako ostatné, horu, kde sa ukrývajú duchovia. Tieto miesta sa obyčajnému človeku neodhaľujú, aby, možno aj nevedomky, neprebudil a nerozhneval jeho obyvateľov. Iné významné miesta, ktoré slúžia na šamanistické oslavy, sú miestom stretávania mŕtvych, ktorí na chvíľu ožívajú prostredníctvom svojich blízkych počas kolektívnej oslavy.

Súčasne s posvätnými miestami existujú iné miesta, ktoré sa považujú za také nebezpečné, že sa tam nik zo strachu o svoj život alebo zmiznutie neodváži. Goajirovia ich nazývajú pulowi. Väčšinou sa nachádzajú v blízkosti vodných plôch či v skalných štrbinách, vždy na okraji obývaných miest. Práve v ich okolí zberajú šamani najvzácnejšie liečivé byliny. Niektoré miesta, ktoré boli pulowi, po čase „vyhasnú" - stávajú sa neutrálnymi, zvyčajne vtedy, keď obyvatelia neďalekých obydlí odídu. Potom dostávajú iné, vlastné meno.

 

Sviatky

U Goajirov, podobne ako vo všetkých šamanistických spoločnostiach, sú veľmi pestré a početné zámienky na organizovanie slávností plných tancov a hier. Svadby, začiatok lovu, žatvy, začiatok alebo koniec obdobia puberty dievčat, hospodárske úspechy, návštevy významných osobností... to všetko sú okamihy hodné osláv. Slávnosti sú o to početnejšie - a očakávanejšie -, že predstavujú hlavnú príležitosť pre členov skupiny, inak roztrúsených po rôznych obydliach, na to, aby sa na deň či na týždeň zhromaždili. Vždy ich sprevádza rozdávanie jedla a nápojov zo strany menšej skupiny, ktorá oslavy organizuje, a tak sú súčasťou kolobehu dávania a hospodárskej výmeny.

Veľké slávnosti, ktoré sprevádza rituálny plač, obklopujú okrem iného aj ceremónie, ktoré sa nazývajú obradmi druhého pochovávania. Vo väčšine týchto spoločenstiev prichádzajú po troch až dvadsiatich rokoch po prvom pochovaní mŕtveho. Jedlo, pitie, spev a tance sprevádzajú prechod mŕtveho do štatútu predka.

 

Novodobý šamanizmus

Návrat k zdrojom, ekologické postoje, hľadanie „duchovnej pravdy" - to sú prvky novodobého šamanizmu, ktorý sa zrodil z myslenia new age a hippies na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia. Pôvodcom tohto hnutia je Američan Carlos Castaneda, autor bestsellerov hovoriacich o tom, ako sa učil u indiána kmeňa Yaqui v Mexiku, „čarodejníka", ktorý mu prezradil tajomstvo liečivých a halucinogénnych rastlín.

Odvtedy sú postšamanistickí amatéri v móde. Bývajú „zasvätení" u medicinmanov Severnej Ameriky respektíve zapadnutých kmeňov amazonských pralesov či - ešte lepšie - u liečiteľov austrálskych domorodcov a každému uchádzačovi ponúkajú príležitosť stať sa „šamanom sám pre seba" tak, že si vytvorí duchovno na mieru. Prívrženci tohto novodobého šamanizmu sa horlivo odvolávajú na myšlienkové prúdy rozličných oblastí, ako je ekológia, archeológia, astrológia, orientálne náboženstvá, neurovedy... Niektorí z nich presviedčajú, že objavili „srdce šamanizmu" a chcú ho znovu oživiť v súčasných tradičných spoločnostiach, ktoré „strácajú pôvodné hodnoty".

 

Prečo študujem šamanizmus

Práca etnológa spočíva najmä v interpretácii. Musí starostlivo preložiť to, čo mu bolo zverené, a vyjadriť to naším jazykom. Je akoby mediátorom, svedčí o bohatstve inej, odlišnej kultúry. To si vyžaduje rešpektovanie komplexnosti, skromnosť, pozornosť voči ostatným. Tí ostatní sú v tomto prípade Goajirovia - indiáni žijúci na hranici medzi Venezuelou a Kolumbiou, ktorí Perrina nechali žiť medzi sebou tri roky. Michel Perrin bol u nich spočiatku alihuna - neindián, beloch; ale postupom času sa z neho stal alihunachon - malý cudzinec; a potom kalimaule - „ten, ktorý nosí bradu". Nakoniec sa Perrin stal „vnúčaťom", občas bratom alebo ujom. Ujom zo strany matky, čiže členom rodiny.

V spoločnosti Goajirov, kde nie je písmo a pamäť je v dôsledku toho veľmi obmedzená, myslenie prepája oblasti, ktoré sa naše vedecké disciplíny usilujú oddeliť. O ľudskej bytosti, vesmíre, spoločnosti, prostredí uvažuje súčasne. Vedci sa nad predpokladmi, z ktorých vychádza, iba usmievajú. Sú ďaleko od našej medicíny, podľa ktorej akákoľvek bežná, náhodná choroba je výsledkom analyzovateľných biologických či psychických porúch, ktoré sú produktom neutrálnych patogénnych faktorov. Znamená to však, že ich úsilie o vtelenie duchov je opovážlivosť? Nie, lebo druhý svet účinkuje v tomto svete ako imanentná príčina. Všetko sa robí s cieľom, aby medzi týmto svetom a druhým svetom nejestvovala medzera, ktorú predpokladajú všetky „veľké náboženstvá".

Obsažnosť takých spôsobov myslenia založených na mýte je podľa Michela Perrina stále fascinujúca. Všetkých nás nabáda, aby sme nazerali inak na to, k čomu nás naše špecializované postupy, zvyklosti, zdravý rozum či intelektuálna pohodlnosť učia pristupovať konvenčným spôsobom. Lekárstvo, veda o náboženstvách, psychológia či psychoanalýza môže objaviť predmety svojho záujmu v šamanistickej spoločnosti ako v pokrivenom zrkadle... (MICHEL PERRIN)

 

Asheyu – je meno šamanovho pomocného ducha podľa Goajirov. Eskimáci ho volajú torngak. V niektorých spoločenstvách každý šaman komunikuje s jedným alebo aj viacerými duchmi. V iných zasa všetci šamani komunikujú s tým istým duchom. Kvalita tohto pomocníka a kvalita vzťahu s ním určuje silu a schopnosti šamana.

Druhý svet – je svet bohov a ich pomocníkov obývaný mŕtvymi, ale aj najrozličnejšími druhmi duchov, či už zlých alebo dobrých, prízrakmi, pánmi zvierat, skál, rastlín... Je to posvätné miesto, ktorým sa zaoberajú mýty.

Duša – Človek, ale aj zvieratá, rastliny a veci sú vytvorené z materiálneho obalu a z viacerých neviditeľných súčastí - duší. Odchod jednej alebo viacerých duší z tela predstavuje sen. Dlhší odchod spôsobuje chorobu. Definitívne odlúčenie znamená smrť. Tieto duše sú dvojníkmi svojho nositeľa, či už je to bytosť alebo vec. Podobu svojich nositeľov si zachovávajú aj po smrti.

Sny – predstavujú osobitnú cestu na druhý svet. Každé šamanistické spoločenstvo si rozvíja svoj vlastný systém na vysvetľovanie snov. Sny sa rozprávajú pred skupinou, kde sa komentujú a vysvetľujú. V Amazónii a na Sibíri sa hovorieva, že „každý, komu sa sníva, je tak trocha šamanom".

Bubon – je spolu s hrkálkami najpoužívanejší hudobný nástroj pri šamanistických rituáloch. Je to akýsi druh brány, ktorá umožňuje šamanovi vyvolávať duchov, aby následne predviedol svoje divinizačné a liečiteľské schopnosti.

 

Náš sprievodca:

Michel Perrin je etnológ, vedúci výskumný pracovník Národného centra vedeckého výskumu, člen Laboratória sociálnej antropológie v College de France. Strávil viac ako tri roky v kruhu indiánov kmeňa Goajiro na hraniciach medzi Kolumbiou a Venezuelou, žil v kmeni Huiichol v Mexiku a od roku 1989 žije s príslušníkmi kmeňa Kuna v Paname. Skúsenosti, ktoré označuje ako „oslavné", mu naskytli možnosť spoznať svet a myslenie, ktoré boli doteraz nepoznané. Michel Perrin je autorom viacerých diel, ktoré patria medzi klasické diela antropológie (pozri zoznam literatúry). V súčasnosti sa venuje štúdii o umení šamanizmu.

 

Literatúra:

1. Perrin, M.: Cesta mŕtvych indiánov (Payot, 1. vyd. 1976; Petite bibliotheque Payot, 1996); Praktikanti snov (Puf, 1992); Šamanizmus (Puf, Que Sais-Je č. 2968, 1998)

2. Vitebsky, P.: Šamani. Doslov od Jeana Malauriho (Albin Michel/Sagesses du monde, 1995)

3. Seaman, G., Day, J. S.: Staré tradície, šamanizmus v strednej Ázii a v Amerike (Le Rocher, 1999)

4. Ksenofontov, G.: Sibírski šamani a ich ústna tradícia (Albin Michel, 1999)

5. Malaurie, J.: Pahorok (Plon/Terre Humaine, 1999)

6. Hamayon, R.: Lov na dušu (Société d´ethnologie, Nanterre 1990)