Psychika človeka je nastavená tak, že pochvala jej robí dobre. Človek si ňou potvrdzuje svoju hodnotu, podčiarkuje svoju „pravdu". Skutky, ktoré činil, boli na očiach publiku, potlesk a slastný pocit z úspechu mu dáva okrem zadosťučinenia aj presvedčenie o vlastnej výnimočnosti. Kto by odolal?

 A predsa nad opojením vlastnou „dokonalosťou" zaznieva biblické beda! Všetci „proroci", čo viažu ľudí na seba, nie na Boha, hovoria v svojom mene, nie v Božom, svojimi slovami, nie slovami Božieho Ducha, veria v svoju neomylnosť, nie v neomylnosť Božiu, sú falošnými prorokmi, samozvancami a klamármi. Všimnime si, ako bažia po sláve a pochvale, ako potrebujú aplauz a súhlasné prikyvovanie. Sú posadnutí sebaoslavovaním a sebauctievaním. Vytvárajú okolo seba kult osobnosti, smutne známy z čias marxizmu-leninizmu, stalinizmu či brežnevizmu. Dnes ich nájdeme na čele rozličných náboženských siekt. Zo sakrálneho si urobili biznis. Munisti, činmojisti, a vlastne všetky zoskupenia, kde je uctievaný človek a kde zbožštenie kohokoľvek a čohokoľvek je prostriedkom na dosiahnutie väčších ziskov.

Normálny človek vie rovnako prijímať pochvalu i kritiku. Nikto z nás nerobí len dobré veci, všetci sme náchylní robiť aj menej dobré či zlé skutky, či si to už pripustíme, alebo nie. Na korigovanie myšlienkových konštrukcií, ktoré môžu nebezpečne skĺznuť do demagógie, sú človeku potrební oponenti s kritickým pohľadom. Lenže tých vodcovia spravidla odmietajú, ba až likvidujú (viď príbeh Jána Krstiteľa). Písmo radí, že treba dobre robiť tým, čo nás nenávidia, žehnať tým, čo nás preklínajú a modliť sa za tých, čo nás potupujú. Nie je to jednoduché.

Keď na naše dvere v jeden podvečer zaklopali dve dámy a do ruky mi hneď na prahu vtlačili hanlivý bulletin s vážnymi výhradami voči Katolíckej cirkvi a jej predstaviteľom (bolo tam čosi o pápežovom bohatstve, prekrútenom Písme a pedofilných a homosexuálnych kňazoch), vedela som, že jednoduché zabuchnutie dvier pred nimi by sa možno minulo účinkom. Vypočula som si, že katolíci sú modlári a mamonári, že žijú nemravne... Spýtala som sa ich, prečo si to o nich myslia. Veď i ja patrím do tejto Cirkvi. Prišli mi sem drzo potupovať moju vieru? Vrátila som im pamflet a pozvala ich ďalej so slovami, aby vstúpili, môžeme sa o tom porozprávať. To nečakali. Očakávali možno nahnevané reakcie, ktoré by im umožnili s ľahkým svedomím ďalej šíriť hanlivé reči o netolerantnosti; no u nás boli prijatí ako hostia hodní môjho času a záujmu.

V zjednocujúcej sa Európe budeme konfrontovaní hneď s niekoľkými fenoménmi multikultúrneho a multináboženského prostredia. Bude sa od nás žiadať tolerancia k iným kultúram a iným náboženstvám. Budeme konfrontovaní s naším konaním a podstatou našej viery. Nesmie v tom byť rozpor. Milovať človeka, ktorý nám úmyselne škodí, chce niekedy nadľudskú námahu. Zlyhať môžeme a často aj zlyháme. Dôležité však je požiadať po páde Boha o silu znovu vstať a pokračovať v jeho diele a v plnení jeho vôle.