Svedkovia Jehovovi majú vlastný typický štýl, akým vedú s ľuďmi rozhovory. Stanovia si určitú tému, ktorú rozvíjajú a odôvodňujú na základe logicky vyzerajúcich argumentov. Hlbším rozborom však možno zistiť, že je to mnohokrát len špekulatívny, umelo vytvorený dogmatický koncept, ktorý ide nad to, čo je v Biblii. Teoreticky síce vychádzajú z Písma, ale dopúšťajú sa rafinovaných zavádzajúcich fundamentalistických výkladov, ktoré sú často protibiblické.1

Svedkovia Jehovovi seba a tiež svoju organizáciu Strážnu vežu považujú za jediný kanál, ktorým Boh dnes komunikuje s ľuďmi.2 Údajne skrze tzv. Verného a rozvážneho otroka, ktorý má rozdeľovať „duchovný pokrm v pravý čas".3 Toto biblické podobenstvo vysvetľujú na rozdiel od ostatných podobenstiev ako proroctvo vzťahujúce sa na ich vlastnú organizáciu, úzke vedenie - Vedúci zbor. Ten je v súčasnosti zložený z deviatich mužov a neobmedzene vládne nad vierou viac ako 6,5 milióna SJ po celom svete.

Ako so Svedkami komunikovať? Máme tri možnosti, keď u nás zazvonia. Neotvárať. Keď už sme otvorili, tak zavrieť dvere. Alebo tretí variant - rozprávať sa s nimi. Nie na základe ich témy, ale len na základe logiky Písma. Bez akéhokoľvek vytrhávania kontextu, do ktorého sa vás budú snažiť vmanipulovať. Biblia nie je všeobecný návod, z ktorého si môžeme vybrať len tie najdôležitejšie veci, ktoré sa hodia do našej viery, ako sa často Svedkovia domnievajú.

Avšak predtým, než sa s nimi rozhodneme rozprávať, mali by sme si zodpovedať niekoľko otázok: Je naša viera dosť silná a pevná, aby sme ju dokázali predložiť tak, aby nás samých neotriasla? Vieme používať dobre Bibliu, keď budú naše rozhovory založené na jej obsahu? Sme dostatočne oboznámení s tým, že SJ pravidelne týždenne navštevujú svoje zhromaždenia, kde sa na tieto rozhovory pripravujú? Toto je veľmi málo známe. Väčšinou každú stredu majú tzv. služobné zhromaždenia pozostávajúce z rétoriky a rečníckych cvičení. Na týchto verejnosti neprístupných zhromaždeniach precvičujú na nacvičených scénkach, ako sa nenechať zaskočiť pri dverách a ako reagovať a používať námietky. Každý Svedok má akúsi žiacku knižku, kam mu predstavený zboru - starší - zapisuje, ako danú úlohu splnil alebo či ju musí opakovať.

Kresťania majú v rozhovoroch so SJ jednu veľkú výhodu - dôveru v Božie vedenie. Taktiež nám pomôže to, keď budeme pri rozhovore s nimi bezpodmienečne sledovať každú stať Svätého písma, ktorou nám budú argumentovať, a to vo svetle jej kontextu, s ohľadom na súvislosti textu, ak ju chceme správne chápať a uplatňovať. Okrem toho tiež vo svetle iných miest v rámci celej Biblie, ktoré pojednávajú o rovnakej téme. Keď nebudeme na to dbať, ľahko sa im podarí odviesť myšlienku daného textu do ich schémy odkazov a pomocou textov povytrhávaných z kontextu obhája svoju vieru podľa vlastnej smernice. Mali by sme tiež dbať na to, že oni nám prinášajú svoju vieru ako členom podľa ich pohľadu „falošného náboženstva", „falošného Babylonu", ako nazývajú všetky kresťanské a ostatné cirkvi, alebo ako bezvercom, ktorých treba obrátiť.

Pri rozhovoroch so Svedkami by pre nás mal byť vodidlom text z Druhého listu Korinťanom: „Ale ich myseľ bola zatvrdnutá. Až do dnešného dňa totiž ostáva ten istý závoj pri čítaní Starej zmluvy, a nie je odhalený, pretože až v Kristu je odstránený. (...) Pán je však Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda" (2 Kor, 3, 14-17).

Pamätajte, že cieľom hovoru so Svedkami nie je utlčenie biblickými veršami, ale sila Božieho slova, ktorá ich môže osloviť. V apríli 2007 sa v Českej republike stala jedna zvláštna udalosť. Skutočným kresťanom sa stal dlhoročný krajský dozorca SJ Luboš Kolafa i so svojou manželkou. Po takmer 30 rokoch ich plnej služby v tejto organizácii. Aj z tohto príbehu vidno, že Boh privádza ľudí do svojho ovčinca, hoci aj veľkou okľukou. Kolafa hovorí: „Myslím si však, že osobné poznanie po skoro tridsiatich rokoch o tom, že Svedkovia nie sú skutoční nasledovníci Krista, ako o sebe tvrdia, je dostatočne traumatizujúce a bolestné. Moje poznanie je také, že v každej cirkvi sa v určitom čase nájdu fanatickí teroristi bratov vo viere. Ak je však samotná štruktúra cirkvi podvodná voči Kristovi, ak je len ľudským dielom, ktorý sa tvári ako Boží nástroj, potom ide o duchovné úmyselné gangsterstvo, a to je potom opravdivá duchovná trauma."4

Ako teda SJ dokázať, že je kresťanstvo v ich poňatí prekrútené a pokrytecké? Pri rozhovoroch s ľuďmi majú totiž množstvo publikácií, v ktorých vysvetľujú každý biblický text v súvislostiach viery svojej organizácie.5 V knihách pomocou odkazov a vysvetliviek, rozhovorov a manipulácií s prepracovaným systémom odkazujú z verša Písma na iný a tak dochádzajú k svojim záverom. K odhaleniu ich systému často postačí viera a znalosť Svätého písma, ktoré samo seba vysvetľuje.

Na niekoľkých príkladoch si predvedieme, ako im môžeme ukázať, kde nemajú pravdu. Prvá téma je Trojica.

 

Vieroučné príklady:

„Slovo Trojica sa v Biblii nevyskytuje a texty z Matúša (28, 19) a 2. listu Korinťanom (13, 13) Trojicu nedokazujú."

Máte pravdu, výraz Trojica v Biblii nie je, ale to neznamená, že je táto náuka falošná. Trojica je určitý pokus prvotnej cirkvi formulovať na základe zjavených právd v Písme podstatu Boha. Všetko nemusíme pochopiť, pretože naše vedomie je na rozdiel od Božieho obmedzené, čo však tiež neznamená, že to, čo nechápeme, nie je správne. V Biblii taktiež nenájdeme napríklad výraz teokracia, alebo Jehova, ktorý používate, ale taktiež nebudeme tvrdiť, že nie je správne o nich hovoriť. Koncept teokracie je z Biblie zrejmý, ale slovo sa tam nevyskytuje. Boh má meno a zapísané je ako JHVH. Napriek tomu nie je v Biblii v pôvodných rukopisoch doslovné „Jehova" na žiadnom mieste.

Náuka o Trojici bola sformulovaná skutočne vo 4. storočí ako dogma, ale nie vymyslená. Túto základnú kresťanskú pravdu vyučovala od počiatku raná kresťanská cirkev, ale potreba definície vznikla až v časoch, keď bola napádaná a ohrozovaná heretickými špekuláciami. Predtým sa nejavila žiadna nutnosť, aby cirkev výslovne dogmu o Trojici definovala, ale teraz sa musela v zápase o presadenie správneho kresťanského učenia proti heretikom jasne vymedziť a dať na vedomie, čomu verí. Aj vy sami dnes definujete niektoré svoje dogmy, aby ste ich jasne určili a vymedzili oproti iným prúdom.

 

„Duch Svätý je len sila a nie osoba."

Keď otvoríme Bibliu, môžeme prečítať SJ niekoľko veršov6 o Duchu Svätom, ktoré oni často prehliadajú, a z nich sa dozvieme:

1. Duch Svätý je Duchom múdrosti, rozumnosti, poznania, všetko skúma, prihovára sa za svätých, skúma srdce. Obyčajná sila nemôže vykonávať takú intelektuálnu činnosť. Tieto verše - a mnohé ďalšie - ukazujú v kontexte to, že Duch Svätý má vlastnú unikátnu myšlienkovú líniu a cieľ, ktorý sleduje.

2. Sile sa nemožno vzpierať a trápiť ju, to chápu i Svedkovia. Silu, energiu nemožno zarmútiť (Iz 63, 10; Ef 4, 30) - Ducha Svätého áno. Zaujímavosťou je, že slovo nezarmucujte použité v Liste Efezanom: „Nezarmucujte Božieho Ducha Svätého, ktorým ste boli spečatení na deň vykúpenia" je v pôvodnom gréckom texte použité taktiež v Druhom liste Korinťanom (2 Kor 2, 2-5). Korinťania zakúšali hlboké citové pohnutia, zármutok, takisto ako Duch Svätý okusuje osobné pocity, ktoré mu spôsobujeme vlastným konaním.

3. Duch Svätý osobne činí zvrchované rozhodnutia a podľa uváženého zámeru vedie a obdarúva jednotlivých veriacich, čo by obyčajná neosobná sila nikdy nemohla (1 Kor 12, 11; Sk 13, 2; 16, 6). Proti neosobnej sile sa nemožno ani rúhať, proti Duchu Božiemu áno (Mt 12, 32). Neosobnej sile sa nedá klamať (Sk 5, 3) a vysmievať (Hebr 10, 29).

 Tu sú väčšinou Svedkovia pri diskusiách už zmätení a nechápu súvislosť. Odrazu vidia texty celkom inak a poznávajú tie, ktoré nikdy predtým nepoznali alebo preskakovali. Argumentácie SJ potom väčšinou pokračujú ďalšími protiargumentmi. Začnú sa stavať do obrannej pozície. Napríklad týmto:

 

„Učeníci nemôžu byť naplnení osobou." (Sk 2, 4)

Biblia ale hovorí, že sa máme dať preniknúť všetkou Božou plnosťou „a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie" (Ef 3, 19). Skutočnosť, že Boh môže naplniť všetky veci, neznamená, že nie je osoba a rovnaké je to s Duchom Svätým. Takisto vo veršoch v Liste Efezanom (1, 23; 4, 10) naplňuje Kristus všetko, čo je.

Zhrňme si teda ďalšie dôkazy o pravde kresťanstva, ktoré SJ nepripúšťajú. Duch Svätý hovorí (Sk 8, 29; 13, 2), má vlastnosti osoby (1 Kor 2, 10-11; Ef 4, 30; Jn 14, 26; 15, 26; Rim 8, 14) - vyučuje, vydáva svedectvo o Kristovi, vedie Božie deti. Pokiaľ teda SJ spochybňujú vlastnosti Ducha Svätého a personifikujú ho, potom by poctivo mali robiť to isté so satanom, ktorého však považujú za skutočnú osobu.

Podobne uvažujú Svedkovia a falošne vyvodzujú z Biblie i ďalšiu konštrukciu. Ježiš Kristus je podľa nich jediný splodený Boží Syn, ktorého Boh stvoril sám a ktorý na nebi pôsobil ako archanjel Michal. Skrze neho potom tvoril Boh ďalšie stvorenia. Boh ho poslal na zem, aby dal svoj život ako výkupné za ľudstvo v osobe Ježiša Krista a otvoril cestu k večnému životu. Podľa SJ tak Ježiš vládne od roku 1914 v nebi ako kráľ a chystá sa na armagedonskú bitku, ktorú sami falošne predpovedali.7

 

„Ježiš Kristus bol v nebi archanjelom Michalom a ide teda o totožnú osobu."

Toto SJ vyvodzujú z Knihy proroka Daniela (10. a 12. kap.), ale tam sa nikde neuvádza, že by Michal bol Ježiš Kristus. Do kontextu vkladajú svoj systém učenia. Z Dan 10, 13-21; 12, 1 môžeme vidieť ďalšie skutočnosti, ktoré vylučujú tézu, že by Ježiš bol totožný s Michalom. Michal je tu nazvaný ako „jedno z prvých kniežat". To teda znamená, že je jedným zo skupiny kniežat (ochrancov národa), ktorí sú si rovní, teda Michal nebol unikátom. Je to v rozpore s tým, že Ježiš Kristus je „monogenés" (jednosplodený) - jediný svojho druhu, unikátny. Kristus je naopak nazvaný ako Kráľ Kráľov a Pán Pánov. V ňom boli stvorené všetky nebeské aj pozemské veci vrátane anjelov. Má zvrchovanú autoritu nad všetkými anjelmi, je nimi dokonca uctievaný. Padajú pred ním démoni, padlí anjeli a oslovujú ho ako Božieho Syna (Jn 1, 14-18; Zjv 19, 16; Kol 1, 16; Hebr 1, 4-2, 18; Mk 3, 11).

Uctievať anjela je však hriech (Zjv 22, 8-9), preto nemôže byť Ježiš Kristus anjelom Michalom. Ježiš je ten Pán, v ktorom sa skloní každé koleno (Flp 2, 9-11), on nie je iba obyčajný archanjel Michal. Anjelom Boh taktiež nepodriadil budúci svet (Hebr 2, 5). Ak teda žiadny anjel (ani archanjel) nemôže vládnuť svetu, potom teda Kristus nemôže byť anjelskou bytosťou, lebo Biblia opakovane hovorí, že Kristus má byť vládcom Božieho kráľovstva (Dan 7, 13-14; Lk 1, 32-33; Zjv 19, 16). Podľa Listu Hebrejom je „Ježiš Kristus ten istý včera, dnes i naveky" (Hebr 13, 8). Z anjela sa nestal človekom a potom zase anjelom. Jeho božská podstata nikdy nebola zmenená, i keď na seba inkarnáciou vzal ľudskú podobu.

 

„Boh nie je totožný s Ježišom Kristom a nie sú obaja rovnakej podstaty, učenie o Ježišovom božstve je nebiblické."

Začneme teda u Ježišových najbližších a to u učeníkov. Žili za jeho generácie a boli mu najbližšie, mali by teda vedieť najviac. Práve učeníci hlásali, že Ježiš má právo odpúšťať hriechy, to však môže robiť jedine Boh, pretože hriech je priestupkom proti Bohu (Sk 5, 31; Kol 3, 13; Ž 130, 4; Jer 31, 34). Tomáš zvolal: „Pán môj a Boh môj!" (Jn 20, 28). Pavol nazýva Ježiša „veľkým Bohom a naším Spasiteľom" (Tit 2, 13) a ukazuje na to, že Ježiš existoval pred vtelením ako Boh (Flp 2, 5-8). Apoštol Pavol hovorí o Ježišovi: „Tvoj trón, Bože, je na veky vekov" (Hebr 1, 8). Evanjelista Ján píše: „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh" (Jn 1, 1).8

 Ježišovi sa pripisujú mená, ktoré patria výlučne Bohu Starého zákona. Prívlastok „Vykupiteľ" (Ž 130, 7-8) je daný Ježišovi aj v Novom zákone (Tit 2, 13-14; Zjv 5, 9). Ježiš je nazvaný tiež Emmanuel - Boh s nami (Mt 1, 23). V Knihe proroka Zachariáša Boh hovorí: „budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli" (Zach 12, 10). Nový zákon toto vzťahuje na Ježišovo ukrižovanie (Jn 19, 37; Zjv 1, 7). Pavol vzťahuje text z proroka Izaiáša: „Ku mne sa obráťte, spasené budete všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet. Na seba som prisahal, z mojich úst vyšla pravda, slovo, ktoré sa nevráti, že mne sa skloní každé koleno, prisahať bude každý jazyk" (Iz 45, 22-23) na Ježiša (Flp 2, 10-11). Ďalej meno Ježiš sa spoločne používalo v modlitbe „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista" (Gal 1, 3; Ef 1, 2). Toto by muselo byť rúhaním, keby Kristus nebol Bohom. I krst je v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (Mt 28, 19).

Tiež skutky, ktoré podľa Biblie môže robiť jedine Boh, sa pripisujú Ježišovi. Kriesil mŕtvych (Jn 5, 21; 11, 38-44); odpúšťal hriechy (Sk 5, 31; 13, 38-39); stvoril vesmír (Ján 1, 2-3; Kol 1, 16-17) a na dôkaz svojej božskosti urobil mnohé zázraky: menil vodu na víno, chodil po vode, uzdravil slepého, malomocného, chromého a pod. Ďalej má Kristus vlastnosti, ktoré môže mať jedine Boh (Mt 18, 20); vševedúcnosť (Mt 16, 21), všemohúcnosť (Jn 11, 38-44).

 

„Krvné transfúzie zakazuje Biblia v Starom i Novom zákone."

To ale nie je pravda. Prvá zmienka o krvi je vo Svätom písme v Knihe Genezis (9, 4): „mäso s dušou, ktorá je v krvi, nesmiete jesť". Krv nášmu telu neslúži ako potrava, ktorá by prechádzala tráviacim systémom. Navyše sa tento zákaz týka krvi zvieracej. Ďalšie texty taktiež nehovoria o transfúzii, ani o zákaze úplného použitia krvi v lekárstve, tak ako ho aplikujete vy SJ (Lv 7, 26-27; 3,17). Navyše z textu v Knihe Levitikus (17, 11-12) vyplýva, že zákaz jedenia krvi bol daný kvôli náboženskému ceremoniálnemu dôvodu - krv obety reprezentovala život, ktorý bol zástupne predložený za hriechy ľudu - a skrze ňu mohol získať človek znovu zmierenie s Bohom. Raz, až príde zasľúbený Vykupiteľ, zaplatí práve svojou drahocennou krvou ako obetný Baránok za dokonalé zmierenie medzi Bohom a ľuďmi.

Pohľad na krv však dostal v Novom zákone iný rozmer. Jediný novozákonný text, ktorý SJ môžu použiť ako „dôkaz" zákazu transfúzií, je text zo Skutkov apoštolov (15, 28-29; 21, 25), ale ten mal uľahčiť zaťaženému svedomiu kresťanov obrátených zo židovstva. Opäť tu, podľa kontextu, ide o jedenie krvi a nie o Svedkami prezentovaný úplný zákaz krvi ako takej. Pavol v Prvom liste Korinťanom (8, 8-9) ukazuje, že to už nie je zákaz, ale odporučenie, ktoré by mohlo byť pomocnou barličkou slabému. V ďalšom liste Pavol jasne vyhlasuje: „Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, potom Kristus nadarmo umrel" (Gal 2, 21; 5, 4).

V Liste Kolosanom (2, 16-17) sa píše: „Nech vás teda nikto nesúdi pre jedenie a pitie, ani pre sviatky, novmesiace, ani pre soboty. To sú tiene budúcich vecí, ale telo je Kristovo". Kresťan nie je viazaný starozákonnými príkazmi a to ani „nejedením krvi" vzhľadom na naplnenie obety Pánom Ježišom Kristom v jeho krvi. Naša viera a úcta sa neprejavuje striktným dodržiavaním príkazov, ale v osobnej viere v Krista (Rim 10, 9). I keby kresťania krv neprijímali, tak spasení sú jedine milosťou a nie príkazmi (Sk 15, 9-11).

Otázkou taktiež zostáva, či je logické to, že SJ odmietajú celú krv, ale jej zložky teraz už prijímajú. Táto zmena je čoraz väčšmi zrejmá od roku 2006, keď sa povoľuje väčšina zložiek a sami SJ to už nechávajú na svojom vlastnom svedomí. Státisíce mŕtvych kvôli odmietaniu transfúzií krvi sú obeťami propagandy organizácie Strážna veža, ako nimi v minulosti boli tisíce kvôli zákazom očkovania a transplantácií, o ktorých Svedkovia dnes ani nevedia. Usvedčuje ich vlastná literatúra.

Začiatkom 30. rokov zakázali očkovania (Zlatý vek zo 4. 2. 1931), o dvadsať rokov neskôr ho v tichosti povolili (Strážna veža z 15. 12. 1952). Po ďalších 13 rokoch dokonca vyzdvihujú jeho prednosti (časopis Prebuďte sa! z 22. 8. 1965) a o tom, že niekedy zakazovali očkovania, dnes mlčia. Koľko mŕtvych v tomto období bolo obeťami tejto doktríny, ktorú taktiež podkladali biblickými argumentmi a textami? V roku 1967 odsudzujú transplantácie ako kanibalizmus a zakazujú ich svojim členom (Strážna veža z 15. 11. 1967), ale opäť o 13 rokov neskôr (Strážna veža z 15. 3. 1980) sú transplantácie už povolené a ďalšie štyri roky nato dokonca vyzdvihované (Strážna veža z 15. 5. 1984). Počas predchádzajúcich rokov uvoľnili čiastočne zákaz kompletnej transfúzie a dovoľujú niektoré zložky krvi v liekoch. Koľko ľudí bude musieť ešte zomrieť, aby sa zmenila i táto náuka?

 

„Ježiš Kristus nezomrel na kríži, ale na kole."

Podívajme sa najskôr, odkiaľ výraz pochádza. Ak chceme na celú vec nazerať poctivo, musíme svoje znalosti zhodnotiť zo stránky biblickej, ale i lingvistickej a historickej. (Rímsky výraz stauros, resp. grécky xylon znamenalo drevo, kus dreva, kríž, brvno.) Historické nálezy potvrdzujú variant kríža a to už od 3. storočia. Dôkazom sú fresky objavené na stenách rímskeho palatína. Okolo 1. storočia pred Kr. Rimania prijali križovanie ako oficiálnu formu trestu pre nerímskych delikventov. Stauros mal už za čias Rimanov priečne brvno. Túto teóriu potvrdzujú od 19. storočia až dodnes viaceré historické vykopávky. Opis v Biblii taktiež skôr zodpovedá ukrižovaniu, než smrti zavesením na kôl.9 Zvyčajné argumenty SJ proti krížu sú tieto:

1. Biblická gréčtina myslí svojím termínom nie kríž, ale kôl či kladu;

2. Kríž bol pohanským symbolom prevzatým prvotnou cirkvou;

3. Kríž by nemal byť vyzdvihovaný, ak je to nástroj vraždy Ježiša Krista; nôž, ktorým niekto zabil našich rodičov, by sme tiež nenosili ako suvenír na krku.

História však hovorí a Biblia to potvrdzuje: Rimania popravovali na krížoch, horizontálne rameno kríža sa nazývalo patibulum a otroci ho nosili na pleciach na popravisko (tak ako aj Kristus). Tieto tvrdenia podporujú i svetské autority.10 Tvrdiť, že pre kríž nie sú dôkazy, znamená prehliadnuť Irenejov komentár, kde tvrdil, že kríž mal päť koncov - dva vertikálne, dva horizontálne a jeden uprostred, kde pribitý sedel.11 Pre svoje tvrdenie o smrti Ježiša na kole dnes Strážna veža nepoužíva nové pramene, aktuálne vykopávky, pretože tie by preukázali, že jej náuka nie je pravdivá.

 

„Biblia hovorí, že sú dve triedy, jedna, ktorá bude žiť a vládnuť v nebi s Kristom (144-tisíc) a druhá (Veľký zástup), ktorá bude žiť večne na Zemi."

Viete, že túto náuku nikdy nikto nevyučoval, dokonca ani zakladateľ Ch. T. Russell? Vymyslel ju až druhý prezident Strážnej veže J. F. Rutherford. Toto učenie o dvoch nádejach odlišuje SJ od ostatných cirkví. V poňatí Svedkov pôjde do neba len početne obmedzený počet osôb 144-tisíc. Ostatní budú žiť po armagedonskej bitke na zemi. Je možné, že by si túto náuku v predchádzajúcich dvoch tisícročiach nikto nevšimol a všetko odhalil priamo Rutherford? Predsa by Boh nedopustil, aby kresťania pestovali dvetisíc rokov falošnú nádej a pravdu by odhalil súkromne Rutherford až v dvadsiatom storočí.

Keď Ježiš hovoril o „malom stáde" (Lk 12, 32) hovoril k svojim učeníkom (Lk 12, 22), ktorých bolo skutočne málo oproti nespočetným zástupom (Lk 12, 1). Aj na iných miestach Biblia nazýva učeníkov ovcami, keď ich posiela ako ovce medzi vlkov, alebo keď sa rozpŕchnu po jeho zatknutí ako ovce stáda.

 Keď by sme išli ďalej, tak prečo všetci z tzv. skupiny „pomazaných" SJ nie sú slobodní panici a židia? Prečo sú medzi ich vyvolenými ženy? Veď v Zjavení apoštola Jána sa píše: „Ale nikto sa nemohol naučiť tú pieseň, iba stoštyridsaťštyritisíc vykúpených zo zeme. To sú tí, čo sa nepoškvrnili so ženami, lebo sú panici" (Zjv 14, 3-4). Nemožno brať kus textu doslovne (144-tisíc) a druhú polovicu obrazne (pokolenie Izraela, panici).

Písmo ani nikde netvrdí, že by vyvolenie do onej podľa Svedkami limitovanej skupiny malo byť ukončené roku 1935.12 Apoštol Ján (Jn 10, 16) jasne ukazuje, že ako iné ovce myslí Kristových nasledovníkov z pohanov, oproti tým, ktorí sú v tzv. prvej línii, zo židov (Mt 10, 6; 15, 24). Obe tieto skupiny - pohania a židia, nie len tzv. malé stádo 144-tisíc a tzv. Veľký zástup (iné ovce), ako učia SJ, majú byť jednou Kristovou cirkvou s jedným Pastierom (Ef 2, 11-22).

Podľa Biblie nemá ani Veľký zástup žiť na Zemi, ako učí SJ. Veď oni úplne prehliadajú kontext toho, že Veľký zástup stojí pred trónom a pred Baránkom (Zjv 7, 9-15; 19, 1-2). Nebeskú nádej majú prosto všetci: „Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha" (1 Jn 5, 1). Tí prijali jeho autoritu a stali sa Božími deťmi (Jn 1, 12). A keď teda prijali autoritu a stali sa Božími deťmi, sú potom spoludedičmi Kristovými a majú prijímať Večeru Pánovu (Rim 8, 17).

 

„Armagedon prežijú len svedkovia Jehovovi."

Písmo neurčuje, aká skupinka prežije Armagedon, koniec sveta, ale hovorí, že prežije ten, kto vchádza úzkymi dvermi (Lk 13, 23-24). Každý človek bude stáť pred Bohom sám za seba, a nie v skupine. Základom na spasenie nie je príslušnosť k nejakej skupine, ale osobné prijatie Krista. To taktiež ako jediné stačí na záchranu (Rim 10, 9-10; Sk 16, 31).

Svedkovia niekoľkokrát očakávali koniec sveta: v roku 1914, 1925, 1975 a za života generácie 1914. Ani raz sa ich proroctvo nevyplnilo. Svoje nové výklady predkladajú ako „Nové svetlo", ktoré je záväzné pre všetkých členov. Unáhlené závery, kedy to bude ani kto koniec prežije, neodporúča ani Biblia. Hovorí iba, že máme očakávať, ako by to malo prísť každým dňom. Konca sa nemusí báť ten, kto každodenne chodí s Bohom a žije podľa jeho prikázaní a viery. Báť sa má ten, kto vzbudzuje v ľuďoch plané očakávania a nádeje, pretože by sa mohol stať falošným prorokom, ktorého Boh odsúdi práve v onom Armagedone.

Pre rozhovory so SJ platí teda najlepšie jedna zo zásad Písma, ktorá pre nás môže byť tým najlepším vodidlom: „Utekaj pred mladíckymi žiadosťami, ponáhľaj sa však za spravodlivosťou, vierou, láskou, pokojom spolu s tými, ktorí z čistého srdca vzývajú Pána. Odmietaj bláznivé a neužitočné škriepky, veď vieš, že plodia iba rozbroje. Otrok Pána sa však nesmie púšťať do rozbrojov, ale ku všetkým má byť mierny, schopný učiť, trpezlivý v nešťastí. Musí vedieť vľúdne karhať protivníkov, či by im Boh azda nedaroval pokánie, aby poznali pravdu, a aby vytriezveli z diablovho osídla, do ktorého ich polapil, aby mu boli po vôli" (2 Tim 2, 22-26). Keď na to budeme pamätať, pomôže to nielen nám, ale i Svedkom samým.

 

Poznámky:

1 Informácie na rozpravy so SJ sú čerpané z brožúry: Bartošová, J.: Rozmluvy z Písem se Svědky Jehovovými. Setkávání, Praha 1999.

2 Organizácia Strážna veža je „jediný kanál, ktorým preteká biblická pravda k ľuďom" - Strážna veža z 15. 7. 1960.

3 Pozri Lk 12, 42, Mt 24, 45.

4 http://www.straznavez.cz/Zkusenosti/kolafovi.htm

5 Hlavnou učebnicou je kniha Rozmluvy z Písem - verejnosti ju Svedkovia neposkytujú.

6 Iz 11, 2; 1 Kor 2, 10 - 11; Rim 8, 27

7 Na rok 1914, 1925, 1975, za života generácie ľudí žijúcich v roku 1914

8 Ďalšie texty ukazujúce na Ježišovo božstvo: Zjv 1, 17; 2, 8; 22, 13; 1 Kor 10, 4; 1 Pt 2, 6 - 8; 5, 4; Ž 18, 2 - 4; Hebr 13, 20

9 Mt 27, 26, 31-37, Mk 15, 14-26;, Lk 23, 26-38; Jn 19, 12-30

10 Seneca: De Vita Beata 19, 3; Epištola 101, 12; Tacitus: História IV, 3

11 De Cruse Liber Secundus, s. 661

12 Túto náuku teraz SJ opäť upravili, pozri Rozmer 1/2007.