Preto si tiež Európania do tohto náboženstva – a nielen oni - projektovali rôzne predstavy. Zoroastrijci v nich vystupujú ako znalci mágie, mudrci od Východu, uctievači ohňa. Ešte Nietzscheho Zarathuštra je postavou, ktorá so skutočným prorokom nemá nič spoločné a autor tu očividne použil predstavy, ktoré jeho súčasníkom vyvstali v mysli pri vyslovení tajomného mena. Podľa popredného českého iranológa Otakara Klímu posvätné texty zoroastrizmu po prvýkrát preložil do európskych jazykov Francúz Abraham Hyacinth Anquetil roku 1771. Európski učenci však považovali jeho preklad za podvrh. Nemohli totiž prijať, že povesťami opradená filozofia a hlboká znalosť Východu je založená na texte, ktorý je vo svojej archaickej podobe skôr slohovo neobratným vzývaním čudesných a záhadných božstiev, nudnými litániami a opisom obiet.1

Napriek tomu, že skúmaním zoroastrizmu sa vedci venujú už viac ako dve storočia, môžeme ešte dnes čítať v rozličných populárnych encyklopédiách a časopisoch nepresné informácie o Zarathuštrovi a jeho náboženstve. Je to dané nielen pomerne malým povedomím o starej aj súčasnej podobe tejto viery, ale i vedecké teórie sa často veľmi rôznia, pričom dochádza k ustavične novým poznatkom. Napríklad narodenie samého Zarathuštru sa donedávna kládlo do minimálne dvoch období. Buď okolo roku 600 pred Kr., alebo okolo roku 1200 pred Kr. Dnes sa vedci väčšinou prikláňajú k druhému variantu, ale ani to nie je celkom isté.

 

Vierouka

Tradičné tvrdenie o tom, že zoroastrizmus je dualistické náboženstvo je trochu nepresné. Vychádza predovšetkým z toho, že celým náboženstvom sa prelína boj zlého ducha Ahrimana či Angra Mainju proti perzskému bohu Ahurovi Mazdovi a jeho stvoreniu. Tento boh je najvyššou bytosťou a stvoriteľom celého sveta, miesta neustáleho stretávania dobra a zla. Všetky stvorené bytosti stoja buď na strane Ahuru Mazdu, alebo jeho protivníka. Výnimkou je človek, ktorý má možnosť morálnej voľby medzi dobrom a zlom a môže prispieť ku konečnému víťazstvu dobra v kozme.

Zoroastrijci veria v množstvo duchovných bytostí. Na strane dobra je nimi okrem najvyššieho boha sedem tzv. Nesmrteľných či Blahodarných - Ameša Spenta. Medzi nimi je najdôležitejší Aša - pravdivosť, na opačnej strane stojí Druž - lož.2 Až na tomto stupni možno hovoriť o dualizme, ktorý sa prejavuje bojom dvoch protikladných princípov vo svete. Protikladom Ahuru Mazdu totiž nie je rovnako suverénne postavený boh zla; Angra Mainju je nižšou a slabšou bytosťou. Z toho vyplýva i konečný výsledok tohto vesmírneho boja. V zoroastrijskej eschatológii taktiež nastane konečné zničenie zla a trvalý stav blaženosti ľudí podobne, ako to poznáme z kresťanskej Apokalypsy.

Na konkrétnej morálnej voľbe človeka počas jeho života bude závisieť osud jeho duše po smrti tela. Duša dobrého človeka nájde svoj údel v podobe krásnej dievčiny, ktorá ju pomôže previesť cez most rozlišujúceho - Činvat, na miesto, kde prebýva Ahura Mazda. Duša zlého postretne zapáchajúcu odpornú babizňu, ktorá prejsť cez most duši neumožní.

Posvätným spisom tohto náboženstva je Avesta, súbor 21 spisov, ktoré podľa tradície stvoril sám Ahura Mazda. Podľa súčasného bádania vznikali jednotlivé časti v rôznych dobách a veľmi dlho sa tradovali len ústne. Najstaršie časti pochádzajú z čias, keď žil Zarathuštra, najmladšia vrstva je zhruba z obdobia okolo roku 500 pred Kr. Súčasná podoba Avesty je založená na pomerne mladých rukopisoch - najstarší z nich pochádza z konca 13. stor. po Kr. Z pôvodného rozsahu sa zachovala asi štvrtina spisov tejto knihy. Avesta obsahuje oslavné hymny ku cti Ahuru Mazdu a iných bytostí, základné kozmologické predstavy, Zarathuštrove prežívania a zmienky z jeho života, modlitby, ktoré zoroastrijci recitujú pri rôznych príležitostiach, rituálne predpisy či zariekavanie démonov.3

 

História

Náboženstvo starých Iráncov i moderných Pársov má mnoho vrstiev nazbieraných prechodom rôznymi epochami. Historicky vznikol zoroastrizmus náboženskou reformou, ktorú uskutočnil prorok Zarathuštra na starom iránskom náboženstve niekedy v období svojej dospelosti. O tom, ako táto predreformná viera vyzerala, máme len čiastkové vedomosti, ktoré vychádzajú predovšetkým z narážok v neskorších textoch a v identifikáciách archaických vrstiev Avesty. Už vtedy iste existoval kult boha Ahuru Mazdu, obetná prax či rozdelenie bytostí na dobré a zlé.

Značnú časť svojich náboženských predstáv zdieľali starí Iránci s ďalšími indoeurópskymi kmeňmi. Uctievali zosobnené prírodné javy, zomretých predkov i etické božstvá.4 Ahura Mazda bol sprvu členom jednej skupiny bohov, a až v neskoršej fáze získava výsadné postavenie a jeho obraz v Aveste prechádza množstvom premien.5

O Zarathuštrovi sa myslí, že pochádzal z kňazského rodu. Tvrdil o sebe, že mal vízie, v ktorých mu boh Ahura Mazda zjavil svoje učenie. Hoci ako kňaz musel byť Zarathuštra dobre zakotvený v náboženstve svojej doby, napriek tomu vytvoril nový tvar, ktorého stúpenci sa začali odlišovať od svojho okolia, a preto boli taktiež nejaký čas prenasledovaní. Tým novým bolo logické zdôvodnenie ľudskej existencie skrze kozmologický výklad a s tým súvisiaca zmena etiky. Zarathuštra odmietol uctievanie skupiny božstiev nazývaných daevovia, ktorí dovtedy zrejme predstavovali morálku založenú na práve silnejšieho, ako bola rozšírená u kočujúcich dobyvateľských kmeňov, ku ktorým spočiatku starí Iránci patrili. Slovo daeva, ktoré do toho času označovalo božskú bytosť, sa začalo používať pre negatívne duchovné bytosti - démonov.6 Najväčším reformným krokom bolo vytvorenie predstavy zla ako autonómnej sily a jeho reprezentácie zlého ducha Angra Mainju, ktorý je ustavičným odporcom všetkého dobrého, teda i samotného tvorcu Ahuru Mazdu.7

Avšak Zarathuštrovo reformné dielo sa spočiatku s veľkým pochopením nestretlo, a tak musel prorok nejaký čas putovať ako bezdomovec. Jeho situácia sa však náhle zmenila, keď pre svoju vieru získal jedného z vládcov - Kavi Víštáspa. Ten sa stal Zarathuštrovým ochrancom a nadšeným propagátorom nového náboženstva. O ďalšom rozvoji zoroastrizmu nie je veľa informácií. Jeho slávna epocha však prichádza so vznikom staroperzského impéria počas vlády dynastie Achaimenovcov (558 - 330 pred Kr.), keď sa stáva štátnym náboženstvom ríše rozkladajúcej sa od údolia rieky Indu až po Malú Áziu a Egypt, isté úpadkové obdobie mal po dobytí Perzie Alexandrom Macedónskym (331 pred Kr.) a opäť prišla renesancia za dynastie Sásanovcov (224 - 651 po Kr.).

V samom učení Zarathuštru došlo v týchto obdobiach k zmenám, keď do neho prenikli vplyvy starého indoiránskeho myslenia a egyptské, babylonské, grécke a ázijské elementy. Povstávajú niektoré herézy, ako sú napríklad manicheizmus, mazdakizmus či zurvánizmus, z ktorých niektoré prežili až do dnešných dní. Taktiež kult sústredený okolo ohňových chrámov vzniká v období vlády Sásanovcov.8 Z prorocko-etického náboženstva sa tak stáva rigidný systém založený na chrámovom kulte a kňazskej triede, podobne, ako to bolo v saducejskom judaizme. Sásanovská ríša zjednotená vplyvným náboženským systémom je mocným protivníkom Byzancie do čias, než podľahne arabskej expanzii v polovici 7. storočia po Kr. I keď trvalo niekoľko storočí, než sa zoroastrijská Perzia stala úplne moslimskou krajinou, porážka mocného impéria nastala prekvapivo rýchlo a zo štátneho náboženstva sa stala početne takmer zanedbateľná menšina.

Samostatnou kapitolou je migrácia Pársov do západnej Indie, kde dodnes žije ich najväčšia komunita. Tolerancia moslimských vládcov k perzským zoroastrijcom sa pohybovala od uznávania za ľud knihy ahl al-kitáb, ktorý mal zabezpečenú štátnu ochranu, až po prenasledovanie čoby nenávidených kúzelníkov uctievajúcich Slnko a Mesiac. Dozvuky tohto postoja máme zachované v rozprávkach Tisíc a jednej noci, kde zoroastrijci vystupujú ako zlí čarodejníci usilujúci sa zmocniť životov a majetku zbožných moslimov.

V časoch prenasledovania - od 10. storočia - sa teda zoroastrijci sťahujú ďalej na východ a vytvárajú početné komunity v Mumbaí (Bombaji) a Gudžaráte. Tu sa z nich stala vplyvná skupina obchodne úspešných obyvateľov a v období rozvoja diaľkového obchodu v 19. a 20. storočí sa začali usadzovať vo svetových obchodných centrách. Dnes je okrem Indie najväčšia komunita Pársov vo Veľkej Británii. Ďalšie významné skupiny žijú v USA, Hongkongu, Austrálii, Kanade, na východnom pobreží Afriky a na Madagaskare.9 Celkový počet stúpencov tohto náboženstva sa uvádza medzi 150 000 až 200 000.10

Rozptýlenie zoroastrijcov po celom svete v často pomerne malých komunitách má, samozrejme, za následok i odlišnosti v ich viere. Ani zoroastrijci sa nevyhli štiepeniu na konzervatívnych a modernistických, mnoho Pársov taktiež zlákala Teozofická spoločnosť a jej zoroastrijský variant Ilm-e Khshnoom.11

 

Náboženská prax

Hlavnou povinnosťou zoroastrijcov je zachovávať dobro a pravdivosť, ktoré sú zhrnuté v troch zásadách ich náboženstva: dobré zmýšľanie, dobré slová, dobré skutky. Dobré je všetko, čo prospieva šťastnému a spokojnému životu v umiernenosti. Akákoľvek jednostrannosť, za ktorú sa považuje hoc aj askéza, mníšsky život a pôst - také obvyklé v iných náboženstvách - sa chápe ako dielo zlého ducha. Veriaci sa povzbudzujú, aby užívali všetky dary Ahuru Mazdu nielen pre seba, ale i ostatných členov komunity. Z toho dôvodu je medzi nimi veľmi rozšírená charita a dobročinnosť.

Modlitby odriekavajú zoroastrijci 5 razy denne v približne rovnakom čase ako moslimovia a modlia sa ich v starobylom iránskom jazyku Avesty. Nosia pás kustí zaviazaný na tri uzly pripomínajúce tri zásady. Používajú tiež rituálnu pokrývku hlavy a odmietajú fajčenie. No nemajú zakázané jesť akékoľvek pokrmy z rituálnych dôvodov.12

Obrady v chráme vykonáva väčšinou kňaz. Prítomnosť laikov pri nich nie je nevyhnutná, lebo ich cieľom je oslava Ahuru Mazdu. Chrámové obrady tiež nie sú prístupné inovercom, pretože ich prítomnosť by mohla znesvätiť posvätný oheň. Oheň má v zoroastrizme dôležitú úlohu. Niektorí ho považujú za atribút, syna či podobu Ahuru Mazdu13, iní za fyzickú reprezentáciu princípu pravdivosti Aša.14

Jedným z najdôležitejších rituálov je odovzdávanie (prijímanie) kustí, ktoré predstavuje prijatie dieťaťa do náboženskej komunity. Prijíma sa v pätnástich rokoch a musí ho vykonávať ordinovaný kňaz. Od chvíle odovzdania kustí sa stáva veriaci morálne zodpovedným za svoje činy (starí zoroastrijci verili, že deti nie sú schopné rozlíšiť dobro a zlo, a teda ani byť spoluzodpovedné za víťazstvo dobra či zla vo svete). Zoroastrijci uzatvárajú sobáše iba medzi svojimi (veriacimi) navzájom, pretože neprijímajú do svojej komunity žiadnych konvertitov. Zmiešané manželstvá sú nežiaduce, lebo dieťa takých rodičov sa neuznáva za plnohodnotného člena spoločenstva.

Zoroastrijci poznajú množstvo ďalších obradov, tie však v živote laikov nemajú až taký veľký význam. Slávia však veľa sviatkov. Najvýznamnejší je Novrúz - nový rok a oslava žatvy, plus šesť ďalších povinných sviatkov. Počas nich je zakázaná akákoľvek práca okrem nevyhnutne potrebnej a musí sa udržiavať stav rituálnej čistoty. V deň sviatku má taktiež každý veriaci navštíviť chrám a vysloviť vlastnú modlitbu. Potom má povinnosť byť taký veselý, ako je to len možné, pretože u zoroastrijcov je radosť cnosťou a nástrojom boja proti smútku - plodu zlého ducha.

 

Súčasnosť zoroastrizmu v Iráne

Dnes žije v krajine pôvodu veľmi málo vyznávačov tejto starobylej viery. Málo početné obce sa nachádzajú v mestách Yazd, Kirmán, Teherán, Búšír, Šíráz, Kášan a Bahramábád. Celkové údaje o počte zoroastrijcov v Iráne sú obťažne dostupné a často sa dosť podstatne líšia. Odhady ich počtu sa pohybujú v rozmedzí 10 000 až 90 000.15

Iránska islamská republika zaraďuje zoroastrijcov medzi tie náboženské minority, ktoré sú zahrnuté pod „ochranu zo strany štátu", čo znamená, že sú prakticky tolerované. Ďalej sú to, ako o tom hovorí článok 13 Ústavy Islamskej republiky, ešte judaizmus a kresťanstvo. Tieto náboženstvá môžu vykonávať vlastné obrady, zakladať vlastné obce a viesť náboženské vyučovanie pre svojich nasledovníkov. Viac-menej sú nútené žiť v istej izolácii, pretože konverzia či zmiešané sobáše sú v Iráne zakázané zákonom.16 Tolerované náboženské komunity majú takisto rezervovaných päť miest v celkovo 270-člennom iránskom parlamente. Tri z nich obsadzujú kresťania, po jednom židia a zoroastrijci. Naopak možnosti zastávať vládne a armádne posty nie sú príslušníkom náboženských minorít povolené.17

Pri svojej ceste do Iránu v lete 2006 som mal možnosť navštíviť strednoiránsky Yazd v provincii Párs, kde žije jedna z najpočetnejších komunít iránskych zoroastrijcov. V meste si môžete na mnohých miestach zakúpiť prívesok v tvare fravaharu, symbolu zoroastrizmu, a vidieť mladých ľudí tento symbol nosiť, avšak mládež sa tým skôr hlási k predrevolučnej verzii dejín Iránu než k predislamskému náboženstvu.

Zoroastrijci už nie sú jednoznačne rozoznateľní ako skôr, keď boli nútení nosiť odevy určitej farby a strihu a takisto dodržovať ďalšie obmedzenia odlišujúce ich od moslimov. Jedine zoroastrijské ženy nenosia typický čierny čadar, ale zahaľujú sa do veľkého kusa pestro zdobenej látky. Takisto toto poznávacie znamenie je ťažké aplikovať, pretože kódex obliekania sa s postupujúcou liberalizáciou spoločenského systému mení a na ulici možno vidieť skutočne rozmanité modely.

Najdôležitejšími zoroastrijskými pamiatkami v Yazde sú ohňový chrám Ataskadeh, kde horí oheň údajne nepretržite od roku 470 po Kr., a veže mlčania, ktoré boli kedysi používané na pohreby zomrelých. Neďaleko sa v púšti nachádza taktiež zoroastrijské pútnické miesto Čak-čak.

Ohňový chrám je ukrytý v záhrade obstavanej múrom, takže si ho pri zbežnom pohľade ani nevšimnete. Ide o prízemnú stavbu so zvýšeným podlažím a predsunutým slávnostným schodiskom. Chrám vyzerá prekvapivo moderne a civilne. Ten, kto by očakával starobylú tajomne vyzerajúcu stavbu, bude sklamaný. Chrám je totiž postavený v roku 1934 a oheň sem bol prenesený z iného miesta. Návštevníkom je prístupná iba jedna miestnosť, ktorá je veľmi jednoducho vyzdobená citátmi z Avesty a vyobrazeniami proroka Zarathuštru. Jedine veľké okno z tmavého skla uprostred jednej steny prepúšťa záblesky posvätného ohňa. Ten bol v roku 1174 prenesený z Nahid-e-pársu do Ardakanu, potom roku 1474 do Yazdu a nakoniec bol preň postavený tento nový chrám.

Je to jeden z troch večných ohňov, ktoré horeli v sásanovskej Perzii - Faranbag - oheň, ktorý bol spojovaný s kňazskou triedou na rozdiel od ohňov Gushnasp a Burzen-Mihr, ktoré zase zodpovedali stavu bojovníkov, respektíve roľníkov.18

Oheň udržuje hirbod, zoroastrijský kňaz, ktorý prikladá mandľovým a marhuľovým drevom niekoľkokrát denne. Ako posvätná entita nesmie oheň prísť do styku s ničím znečisťujúcim - teda ani s dychom neveriaceho. Preto je oddelený sklenenou stenou a aj samotní kňazi používajú pri manipulácii s ohňom zvláštne rúško, podobné, ako nosia chirurgovia pri operáciách.

Ďalšie pamätihodnosti sú bývalé pohrebné veže mlčania za mestom. S mnohými mýtmi spojené stavby slúžili na vystavenie tiel zomrelých zoroastrijcov dravcom. Po odstránení všetkých mäkkých častí tiel boli kosti uložené do špeciálnych nádob a skladované vo zvláštnych miestnostiach. Tieto veže sú však mimo prevádzky už viac ako sto rokov, od dôb, keď šáh Réza Páhlaví tieto podľa neho tmárske zvyky zakázal, a na ukladanie mŕtvych slúži teraz zoroastrijským veriacim nový cintorín. Problémy spojené s úsilím o neznečistenie zeme, ktorá je podobne ako oheň v zoroastrizme hodna uctievania, boli vyriešené novými technológiami. Pri stavbe hrobov sa používajú nepriepustné materiály, ktoré zabezpečujú, že sa nič z hrobu nedostane do styku so zemou. Dnešný zoroastrijský cintorín sa tak na prvý pohľad neodlišuje od akéhokoľvek iného súčasného cintorína.

Azda najvýznamnejšie zoroastrijské pútnické miesto Čak-čak leží v púšti asi 70?km na severovýchod od Yazdu. Každoročne sa sem v júni schádzajú tisíce pútnikov z celého sveta. Podľa legendy sa tu stratila druhá dcéra posledného predislamského perzského kráľa Yazdegirda III., keď utekala pred svojimi arabskými prenasledovateľmi. Nikbanou, ako sa volala, sa obrátila o pomoc k Ahurovi Mazdovi, na čo sa otvorila skala a nechala ju ukryť sa v jej útrobách, odkiaľ už nikdy nevyšla. V smútku nad osudom princeznej roní skala neustále slzy, ktoré stekajú ako kvapky vody a zvuk, ktorý vytvárajú, dal miestu názov. Čak-čak možno totiž preložiť ako kvap-kvap.

Do Čak-čaku vedie asfaltová cesta púšťou. Neďaleko sa nachádzajú uránové bane, vraj najväčšie na svete. Celá oblasť je však s ohľadom na iránsky jadrový program ostro strážená. Neodporúča sa odbočovať. Po mnohých kilometroch fascinujúcou púštnou krajinou sa cesta končí v skalnatom údolí. Po jednotvárnej scenérii je skupina budov terasovite usadená v prudkom svahu príjemným oživením.

Stúpame nahor okolo stavieb, ktoré nie sú ničím iným než ubytovňami pre pútnikov prichádzajúcim len niekoľkokrát do roka. Na samom vrchole vstupujeme po schodisku do jaskyne. Prechádzame popri reliéfoch achajmenovských stráží na bronzových dverách, podobných ako vidno napríklad na stenách kráľovských palácov v Perzepolise. Vstupujeme do jaskynnej svätyne. Uprostred dohárajú zvyšky ohňa v nádobe typického tvaru. Pri stene horia tri svetlá symbolizujúce hlavné zoroastrijské zásady, ktoré majú pre veriacich podobnú autoritu ako pre kresťanov Desatoro. Svätyňu má na starosti jediný strážca, ktorý tu v osamení trávi celý rok. Iba raz týždenne prichádzajú so zásobami veriaci, ktorí svätyňu podporujú. Bohužiaľ, pokus o konverzáciu sa končí dosť skoro, lebo náš iránsky sprievodca neovláda angličtinu natoľko, aby bol schopný tlmočiť komplikovanejšie otázky a odpovede.

Srdcom miesta je jaskynný chrám, kam steká prameň a odkiaľ vyrastá strom, ktorý podľa povesti vyrástol z palice princeznej Nikbanou. Napodiv vo svätyni nehorí oheň nepretržite ako v chráme v Yazde, ale strážca svätyne ho zapaľuje len tri razy denne v čase najdôležitejších modlitieb.

O hlavnej púti, ktorá sa uskutočňuje v dňoch 14. - 18. júna, tu však býva pomerne rušno a správy hovoria o tom, že zoroastrijci, ktorí sú omnoho liberálnejší a „západnejší" než praktizujúci moslimovia, tu cez slávnosti porušujú zákony islamskej republiky. Takými prehreškami sú pitie alkoholu alebo nedodržovanie zahalenia žien. Fakt, že sa do Čak-čaku v roku 2005 na výročnej púti zišlo asi 10 000 zoroastrijcov19 svedčí o tom, že má pre ne toto miesto význam svetového duchovného centra.

I keď sa podľa publikovaných štatistík zdá, že počet zoroastrijcov dlhodobo klesá, živé miesta náboženskej viery poukazujú na fakt, že tu zďaleka nejde o vymierajúcu komunitu. Otázkou ostáva, čo by priniesli prípadné zmeny politickej situácie v Iráne a prípadná liberalizácia náboženského prostredia v tejto krajine.

 

Poznámky:

1 Klíma, O.: Zarathuštra. Votobia, Olomouc 2002, reprint vydania z roku 1964, s. 149-150

2 Vavroušek, P.: Učení nejstaršího mazdaismu. In: Zemánek, P. (ed): Chatreššar 2001. Ročenka Ústavu starého Předního východu a porovnávací jazykovědy Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, Praha 2002, s. 70 a nasl.

3 Anglický preklad celej Avesty - http://www.avesta.org/avesta.html; v českom preklade vyšli vybrané časti v: Klíma, O.: Oběti ohňům. Odeon, Praha 1985

4 Klíma, O.: Zarathuštra, c. d., s. 27-29

5 Vavroušek, P.: c. d., s. 70

6 Kreyenbroek, F.: Living Zoroastrianism. Cruzon Press, Richmond, Surrey 2001, s. 4

7 Tamže

8 Ghadially, R.: Changes in Zarathustra's teachings during the parthian and sasanian periods. In: The Circle of Ancient Iranian Studies – http://www.cais-soas.com/CAIS/Religions/iranian/Zarathushtrian/zarathushtras_teachings.htm; tiež Kreyenbroek, F.: c. d., s. 12

9 Partridge, P. (ed.): Encyklopedie nových náboženství. Knižní klub, Praha 2006, s. 146

10 Tamže, s. 146; Zoroastrianism, profile of the group – http://religiousmovements.lib.virginia.edu/nrms/Zoro1.html

11 Partridge, Ch.: c. d., s. 151-156

12 Taraporevala, S.: Parsis - the Zoroastrians of India. Publikované v: The South Asian Life & Times August - October 2007 (vol. 1) – http://www.the-south-asian.com/April2001/Parsis-Ritual,Customs%20&%20Manners.htm

13 Partridge, Ch.: c. d., s. 150

14 Taraporevala S.: c. d.

15 Správa amerického úradu pre demokraciu, ľudské práva a prácu uvádza 30 až 35 000 zoroastrijcov ako triezvy odhad. Zoroastrijské pramene podľa správy hovoria o cca 60 000.

16 International Religious Freedom Report 2006. Released by the Bureau of Democracy, Human Rights, and Labor – http://www.state.gov/g/drl/rls/irf/2006/71421.htm

17 Tamže

18 Curtisová, V. S.: Perzské mýty. Lidové noviny, Praha 1998, s. 21

19 Zoroastrian Pilgrimage Begins. Iran Daily Jun 15, 2005 – http://www.iran-daily.com/1384/2299/html/art.htm

 

Vojtěch Tutr (*1971) – vyštudoval religionistiku na Husitskej teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V súčasnosti je doktorandom na katedre religionistiky Evanjelickej teologickej fakulty UK v Prahe. Jeho dizertačnou témou sú moderné mariánske hnutia.