Pred časom som si na stránkach Dingiru povzdychol nad nedobrými vzťahmi medzi zástupcami jednotlivých pozícií pri štúdiu alternatívnej religiozity (konkrétne medzi tábormi „sektobijcov" na jednej strane a „obhajcov siekt" na strane druhej), ktoré zasahujú i do akademického štúdia. Akademické prostredie sa tak nechalo vtiahnuť do tzv. sektárskych vojen. Medzi známych „sektobijcov" patril Johannes Aagaard, profesor teológie a zakladateľ organizácie Dialog Center, ktorý nedávno navštívil Prahu na pozvanie Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských smerov. Medzi známych „obhajcov siekt" patrí taliansky právnik a sociológ Massimo Introvigne, ktorý už taktiež dvakrát na pozvanie tejto inštitúcie prednášal v Prahe. M. Introvigne je zakladateľom Centra pre štúdium nových náboženstiev (CESNUR) v Turíne.

Minulý čas som pri mene J. Aagaarda použil preto, lebo tento rok 23. mája zomrel. M. Introvigneho spomínam preto, lebo ten mu krátko na to venoval svoj nekrológ, ktorý umiestnil na oficiálnych stránkach CESNUR-u. Myslím si, že tento text môžeme chápať ako určitý dokument pre „štúdium štúdia alternatívnej religiozity". Taliansky sociológ v ňom spomína na Aagaarda ako na prominentnú postavu moderného kontrakultového hnutia (teda iniciatív, ktoré broja proti netradičným náboženským skupinám z náboženských pozícií, v mene ochrany pravej viery pred herézami), ako na horlivého misionára, ale taktiež dobrého znalca východných náboženstiev.

Spomína na ich početné osobné stretnutia, pri ktorých sa niekedy dostali „na nože" ohľadne chápania náboženskej slobody, čo však nebránilo tomu, aby k sebe pristupovali so vzájomným rešpektom. Spomína aj na to, že napriek veľmi odlišnému prístupu k otázke „siekt" dokázali nájsť spoločnú reč vychádzajúcu z konzervatívneho prístupu ku kresťanstvu, ktorý im bol obom vlastný. J. Aagaard bol evanjelicky orientovaný luterán, M. Introvigne je katolík a okrem iného tiež člen politického konzervatívneho hnutia Alleanza Cattolica. V tomto kontexte Introvigne píše: „Väčšina našich rozhovorov sa krútila okolo zásadného rozdielu medzi sekulárnymi ‚antikultovými‘ a náboženskými ‚kontrakultovými‘ hnutiami a okolo nebezpečenstva, s ktorým sa môžu evanjelickí kresťania stretať pri spolupráci so sekulárnymi humanistami, kde kritika ‚siekt‘ len ťažko zakryje ich nepriateľstvo k náboženstvu ako takému alebo aspoň tomu, ktoré vyžaduje výraznú oddanosť a je presvedčené o svojom spoločenskom a politickom význame a o určitých témach, u ktorých kresťanská pozícia nemôže robiť kompromisy." Taliansky sociológ oceňuje Aagaardovu úprimnú snahu o dialóg a spoluprácu odborníkov rozličných strán barikád „sektárskych vojen" a taktiež to, že sa nikdy neznížil k napádaniu a urážaniu svojich oponentov, čo nie je v tomto prostredí vôbec samozrejmé.

Introvigne taktiež oceňuje Aagaardov zmysel pre humor a spoločenskú povahu. A v závere svojho nekrológu konštatuje: „Pretože sme v CESNUR-e nesúhlasili takmer so všetkými jeho závermi ohľadne ,siekt' a nových náboženských hnutí, budeme na neho skôr spomínať ako na výborného teológa, misiológa a organizátora. A ďakujeme mu za ten výborný dánsky chlieb."