Kým židovstvo, ale aj islam zavrhovali uctievanie obrazov ako prejav pohanstva, kresťanská cirkev, zvlášť východná, nevidela v úcte k obrazom nič pohanské, ani prejav nízkej ľudovej zbožnosti. Naopak od 6. storočia kládla veľký dôraz na ikony a úctu k nim zdôvodňovala najhlbšími teologickými argumentmi. Byzantským kresťanom, ktorí boli plní túžby po účasti na božskej večnosti, akoby nestačilo zvestovanie evanjelia, ani teologické pochopenie Božích tajomstiev. Chceli byť priamo zmyslovo spojení s božským svetom. Domnievali sa, že k neviditeľným skutočnostiam nemožno dospieť bez viditeľného obrazu. Túžbu po zmyslovom spojení s Bohom pokladali za prirodzenú. Veď neviditeľný Boh vzal na seba v Kristovi viditeľnú podobu, aby sa človeku priblížil. Kristus je Božím obrazom (2 Kor 4, 4; Kol 1, 15).

Samotné Kristovo vtelenie dáva teda dôvod na maľovanie jeho obrazu. Kristus chcel, aby ho ľudia videli a poznali v ňom Boha. Kto jeho obraz odmieta, pohŕda jeho vtelením a dáva najavo svoju ľahostajnosť k tajomstvu Bohočloveka. Zobrazenie Krista bolo podľa byzantského chápania výrazom pravej viery. Bolo tiež namierené proti doketizmu, ktorý popieral všetko telesné na Kristovi, dokonca tiež jeho ukrižovanie.

Byzantskí, resp. východní kresťania verili, že symbol je tajomne spojený so svojím pravzorom. Klaňanie sa pred obrazom a dokonca jeho bozkávanie vraj umožňovalo človeku priamy podiel na svätosti toho, koho obraz predstavoval. Nielen obrazy Krista, ale aj Panny Márie a svätcov vyžarovali niečo zo svojho nebeského charakteru. Ikona nemá zachytávať ľudské prirodzené rysy, ale nebeskú stránku, ktorá žiari z tváre Krista alebo Bohorodičky. Tým je možné si vysvetliť slávnostný, nadpozemský, až strnulý pohľad, taký príznačný pre ikony. Obraz má svojou duchovnou krásou pomáhať človeku k zbožnému vytrženiu. Každému, kto sa naň pozerá, má sprítomňovať dojem vznešenosti a svätého pokoja. Má ho posilňovať v istote viery a v kresťanskom konaní. Má mu pripomínať, že i on sám je Božím obrazom. Úcta k nim nie je protikresťanská, ale je prejavom pravej viery. Naopak nekresťanské by bolo obrazy Krista odmietať. Úcta preukazovaná obrazu však patrí tomu, koho obraz znázorňuje, nie hmote obrazu. Byť bez obrazov by teda znamenalo stratiť dôležitý prostriedok k spáse. Takéto a podobné bolo zmýšľanie východných kresťanov.

Na základe toho možno konštatovať, že svedectvá Písma i starších cirkevných otcov nebrali východní kresťania v 7. a 8. storočí dosť vážne. Aj zreteľný starozákonný zákaz podľa Ex 20, 4 bol vykladaný len ako zákaz nedôstojných obrazov. Preto cirkev dávala maliarom ikon záväzné pokyny, ako majú postupovať. Tak došlo v uvedených storočiach k všeobecnému rozšíreniu kultu ikon, ktorý podporovalo zapálenie mystikov, masívna zbožnosť prostých mníchov, a najmä hrubá poverčivosť širokých vrstiev ľudu. Ctitelia ikon sa pred nimi v chrámoch i doma klaňali, v extáze na ne hľadeli, bozkávali ich, rozprávali sa s nimi, ba v prípade niektorých obrazov verili, že mohli hovoriť a konať. Ľudová viera bez akýchkoľvek rozpakov prekračovala hranice, ktoré kládli triezvo uvažujúci teológovia. Mnísi šírili medzi ľudom presvedčenie o vzácnosti obrazov a o zázrakoch, ktoré činia. Prirodzene, že tým sa šírila poverčivá zbožnosť. Roku 726 však proti kultu obrazov tvrdo vystúpil byzantský cisár Lev III. (717 -741). Nasledovné obdobie v dejinách východnej cirkvi dostalo označenie ako boj o obrazy.