Prvé priblíženie nám môže poskytnúť etymológia. Tu však nie sú odborníci jednotní, či je základom latinské sloveso sequo (nasledujem), alebo seco (režem, krájam, sekám a pod.). V prvom prípade by šlo o okruh nasledovníkov nejakej vodcovskej osobnosti, napr. o filozofickú školu alebo o politickú stranu, v druhom prípade by náboženská sekta bola oddelenou časťou väčšieho náboženského zoskupenia.

V každom rozvinutom náboženskom systéme dochádza k vnútornej diferenciácii. Jednotlivé vetvy sa medzi sebou uznávajú alebo neuznávajú. Aj v prvom prípade (napr. v budhizme) sa niekedy hovorí o sektách, ale v tomto prípade má to slovo iný význam než ten, o ktorom tu chceme ďalej hovoriť.

 

Falošné znaky sekty

Pred uvedením charakteristiky siekt pomocou znakov premyslených na základe súčasnej odbornej diskusie uvedieme ako príklady niekoľko falošných znakov sekty. Niektorí ľudia, bohužiaľ, bez veľkého premýšľania používajú toto nelichotivé slovo na spoločenstvo, ktoré im z nejakých dôvodov nevyhovuje. Náboženská spoločnosť rozhodne nie je sektou preto, že je početne malá. Sekta môže mať jednotlivých členov a môže ich mať stovky alebo tisícky. Niektorí nazývajú sektami všetky nové náboženské spoločenstvá v svojom okolí, lebo na nich ich náuka alebo ich praktiky, napr. obrady, pôsobia dojmom čohosi neobvyklého, až kuriózneho. To je veľmi subjektívne a ťažko použiteľné kritérium. Sekta môže byť nová, ale môže byť na danom území hoci aj dlho prítomná a pritom môže pôsobiť veľmi všedne. Aj keď to znie absurdne, nájdeme v niektorých textoch ako znak sekty krajinu, z ktorej do nášho prostredia prichádza.

Pri tejto príležitosti je potrebné objasniť vzťah siekt k fenoménu tzv. nových náboženských hnutí. Je mylný názor, ktorý tieto dve skutočnosti stotožňuje. Mnoho z nových hnutí, ako sa ďalej ukáže, nemá ráz siekt, a naopak, niektoré sekty majú iný pôvod: sú napr. deviáciami tradičných náboženstiev. K novým náboženským hnutiam zaraďujeme rôzne formy kresťanskej (cirkevnej i marginálnej), ale i mimokresťanskej spirituality, ktoré sa objavili a objavujú v posledných dvoch až troch desaťročiach. Je to reakcia na agnosticizmus a skepsu minulých generácií. Tento jav nachádzame najčastejšie v najmladšej generácii. Niektoré jeho prejavy sa vyznačujú širokou ekumenickou otvorenosťou, iné sú uzavreté, autoritárske a fundamentalistické. Je tu treba jemne rozlišovať.

 

Skutočné znaky sekty

Pri zodpovednej myšlienkovej práci na tému siekt sa nám ako prvý typický znak ukazuje náboženské autoritárstvo. Niektorí autori sa domnievajú, že je to jediný a rozhodujúci znak. Keby to tak bolo, ľahko by sme vytvorili definíciu sekty. Domnievam sa, že situácia je zložitejšia. Ide o to, že prakticky v každom náboženstve funguje autorita. No v sekte jej sila presahuje každé rozumné hranice. Prejavuje sa to ďalšími doplnkovými charakteristikami, ktoré sú rozvinutím tejto základnej. Možno tiež povedať, že už nejde iba o autoritu, ale o moc nad ľuďmi. Sektárska autorita často zasahuje priamymi pokynmi alebo nepriamym vplyvom až do súkromia ľudí. Nie je to iba tak, že by určovala mravné normy, ale rozhoduje za členov sekty v jednotlivých manželských, rodinných, obchodných, zamestnaneckých a iných otázkach. V osobe sektárskeho vodcu alebo vedúceho skupiny, prípadne u vodcov nižších stupňov sa spájajú dva typy autority: noetická (autorita znalca) a deonmtická (autorita šéfa alebo veliteľa). Tieto dve autority bývajú v civilnom živote od seba oddelené.

Druhým znakom sekty je fundamentalizmus, ktorý môžeme charakterizovať ako neúmerné posilnenie autority textu, či už nejakej kánonickej knihy alebo nejakého doktrinálneho dokumentu. Zdôrazňuje sa božský pôvod posvätnej knihy a zabúda sa na jeho ľudské aspekty. Text sa chápe v jeho jednoduchom prvoplánovom význame a potreba exegetického sprostredkovania medzi dobou a prostredím, keď bol text napísaný a našou súčasnosťou, ostáva nepovšimnutá. Zabúda sa, že text rozvíja všetky svoje možnosti až vďaka hermeneutickej interpretácii.

Fundamentalizmus zodpovedá jednoducho na zložité otázky. Je to čiernobiele videnie sveta, ktorému pre život stačí niekoľko jednoduchých poučiek a pokynov. Fundamentalizmus v niektorých prípadoch prerastá až do bigotnosti a fanatizmu.

Ďalšou aplikáciou náboženského autoritárstva v sekte je jej uzavretosť. Normálna náboženská spoločnosť sa síce spolieha na pravdivosť svojej náuky a verí, že jej cesta vedie k spáse (či inak formulovanému cieľu duchovnej cesty). Sekta však zdôrazňuje, že má jedinú a celú pravdu a nikto iný pravdu nemá. Jej cesta je jediná pravá. Sekta je výlučná a samospasiteľná. Všetky ostatné smery vedú do skazy. Jedným slovom, sekta si sama postačuje. Uzavretosť sekty predstavuje neschopnosť a neochotu viesť dialóg. Druhí nám nemajú čo povedať. Okrem čisto pragmatických záležitostí býva často jediným kontaktom sektárov so svetom propagačná aktivita. No niektoré sekty sú uzavreté aj voči novým záujemcom. Nemajú náborovú aktivitu a prípadných kandidátov si vyberajú.

Posledným znakom sekty je selekcia informácií. Verejnosť a niekedy ani členovia nedostávajú informácie o všetkých aspektoch náuky, nemajú prístup na určité miesta, nepoznajú vyššie stupne organizácie. U niektorých siekt nie je známe ani ich sídlo. Schádzajú sa v súkromí v hlbokej konšpirácii. Typické je, že sekty nevystupujú na verejnosti pod svojím menom a nechajú sa zastupovať rôznymi tieňovými organizáciami, ktoré majú dôveryhodné názvy.

Keď spojíme uvedené prvky - autoritárstvo, fundamentalizmus, uzavretosť a selekciu informácií, vyjde nám analógia náboženského sektárstva s niečím, čo poznáme z mimonáboženskej sféry. Tieto znaky sú typické pre totalitné politické hnutia alebo totalitný systém. Môžeme teda povedať, že sekta je totalitná náboženská spoločnosť. Ale pretože fenomén totalitarizmu bol analyzovaný zatiaľ iba v politickej oblasti a na náboženské spoločnosti je použitý iba analogicky, nemôže poslúžiť pre vedecky hodnotnú definíciu sekty. Avšak sme si vedomí, že ide o náboženský extrémizmus a podľa tejto analógie vyhodnocujeme i nebezpečenstvo pre ľudskú dušu a nebezpečenstvo pre spoločnosť, ktoré zo sektárstva vyplýva.

 

Doc. ThDr. Odilo Ivan Štampach, OP (1946) – vyštudoval pedagogickú fakultu a tajne v podzemných kurzoch teológiu, doktorát získal v Poznani a habilitoval na Teologickej fakulte v Olomouci. Pôsobí na Jakobe, vyššej sociálno-pedagogickej a teologickej škole, na Vyššej odbornej škole publicistiky, Inštitúte ekumenických štúdií a prednáša religionistické témy aj na Pedagogickej a Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Pôsobil na Katolíckej teologickej fakulte tejto univerzity a hosťoval i na iných teologických fakultách. Je členom mnohých redakčných rád a stálym prispievateľom religionistických a teologických časopisov, členom výboru Českej spoločnosti pre štúdium náboženstiev a Spoločnosti pre štúdium siekt a nových náboženských hnutí, členom Českej sekcie Európskej spoločnosti pre katolícku teológiu a Českej kresťanskej akadémie. Napísal okrem iných tieto knihy: Sekty a nová náboženská hnutí, naděje a rizika; Malý přehled náboženství; Život, Duch a všechno (Duchovní proudy nového věku); Nástin ekumenické teologie.