Za krikľavými disharmóniami nezmieriteľných filozofických a náboženských náuk sa helenistické myslenie snažilo zlúčiť ich mnohotvárnosť do akejsi ezoterickej jednoty. Tu nadobúda svoje práva alegorická metóda výkladu vyslovujúca originálny, syntetický „symbolizmus" helenistického svetového myslenia. Nebolo tu miesto pre asketické opovrhovanie historickou telesnosťou, naopak, príznačné pre helenistické sebavedomie je chápanie božskej všadeprítomnosti. Celý konkrétny empirický svet je osvecovaný vzťahom k Prapríčine, ktorá ho prelieva a vydáva zo seba mimo svojej vôle - emanuje, ako sa vyjadroval neoplatonik Plotín, z prebytku.

Gnostici, ktorí prišli do styku s kresťanstvom, iba nedávno neznámym duchovným a myšlienkovým hnutím, ním boli priťahovaní ako čímsi tajomným a novým. Vďaka vlastnému presvedčeniu, že ako pohanstvo, tak i kresťanstvo je možné vysvetľovať cestou alegórií, pokúšali sa kresťanskú cestu spásy prevrátiť na filozofickú metódu.

Aj preto populárny ruský filozof z konca 19. storočia, Vladimír Sergejevič Solovjev, vo svojej stati o gnosticizme napísanej pre Encyklopedický slovník Brockhausa a Efrona charakterizuje gnosticizmus ako „súhrn religiózno-filozofických (teozofických) systémov, ktoré sa objavili v priebehu prvých troch storočí našej éry a v ktorých sú základné fakty a kresťanské učenie, odtrhnuté od ich historického základu, prepracované v pohanskom zmysle (ako východnej, tak i helénskej) múdrosti. Od príbuzných javov religiózno-filozofického synkretizmu, ako je neoplatonizmus či hermetizmus, sa gnosticizmus diferencuje uznaním kresťanských faktov, avšak odlišujúcich sa od pravého kresťanstva ich pohanským ponímaním a spracovaním, a tiež negatívnym vzťahom k historickým koreňom kresťanstva v židovskom náboženstve. V tomto ohľade je gnosticizmus vo zvlášť výraznom protiklade k sektám židovstvujúcim v kresťanstve, no taktiež ku kabale, ktorá predstavuje pohanské spracovanie špecificky hebrejských religióznych faktov".

Inými slovami, vznik a učenie gnosticizmu charakterizuje neobyčajne zložitá historicko-mytologická mozaika. Vieme, že svoje miesto si v ňom našli staré mýty, religiózne učenia, kulty a predstavy pohanov, prekrútené chápanie a interpretácia Biblie i rozmanité filozofické smery. Počiatky gnózy nesporne siahajú až do dôb historicky predchádzajúcich apoštolskú blahozvesť. Preto toto zďaleka nie homogénne hnutie nepredstavuje iba kresťanskú herézu, ale ucelené, komplikované učenie vtedajšieho sveta s množstvom odlišných, ba až protichodných náuk. Hoci sa formovalo i na filozofickej pôde, v podstate bolo religióznym javom. Vyjadrovalo najskrytejšiu túžbu celého pohanského sveta posledných storočí pred Kristom, ako aj celých dejín vôbec, a to zbaviť človeka pozemských bied, utrpení a smrteľnosti, jednoducho spasiť ho.

Napriek tomu, že gnosticizmus historicky ani duchovne vonkoncom nebol záležitosťou kresťanstva, jeho rozkvet pripadol na koniec prvého a celé druhé storočie kresťanskej éry. Avšak hoci jeho posledné zreteľné stopy miznú až v 6. storočí, v určitom zmysle je prítomný dodnes. Svetoznámy religionista Mircea Eliade dokonca hovoril o 20. storočí ako o storočí gnosticizmu.

Pokiaľ ide o staroveký gnosticizmus, ten sa podľa slov V. V. Bolotova zrodil „za jedinečných historických podmienok. V epoche neobyčajného rozloženia religiózno-filozofického myslenia (...) sa rozvinul do udivujúco rozmanitých systémov, ktoré predstavujú najčudesnejšie spojenia fragmentov gréckej filozofie a mytologických i religióznych vier východných a egyptských. Toto bohatstvo systémov, rôznorodé v ich konštrukcii, rozhodne nepodlieha pravej filozofickej analýze".

V minulom storočí význam gnózy neobyčajne vzrástol. „Zistilo sa," hovorí Petr Pokorný, riaditeľ Centra biblických štúdií Českej akadémie vied, „že so správami o tomto hnutí sa stretávame od Ríma cez Horný Egypt až po Čínu, pričom väčšiu dôležitosť mu dodával fakt, že v rámci rímskej kultúry a do istej miery aj stredovekej kresťanskej civilizácie predstavuje postoje a myšlienky v mnohom blízke veľkým východným náboženstvám, predovšetkým budhizmu, čiastočne tiež hinduizmu. Gnóza v našom prostredí zastupovala niektoré ich duchovné záujmy, napríklad úsilie o splynutie s božstvom definované predovšetkým ako negácia hodnôt, na ktoré sa človek upína, snahu po umlčaní zmyslov, po mystickom poznaní a tendenciu vystúpenia z času. Vo väčšine prípadov tu nejde o historické dedičstvo, ktoré by gnóza z východných náboženstiev priamo alebo sprostredkovane prebrala, ale o isté obdoby niektorých východných myšlienkových štruktúr a postojov."

S nekresťanským Orientom a predkresťanským svetom, prirodzene okrem Starého zákona, gnosticizmus ešte spájal aj typický dualizmus. Tento termín pochádzajúci z 18. storočia vyjadruje fakt, že gnostici rozlišovali dva princípy vládnuce vo vesmíre, svete, v živote božstva i človeka. Napríklad na ľudské telo pozerali ako na zlý princíp, alebo aspoň ako na výtvor božstva zla - Uzurpátora, ktoré sa stalo väzením pre nesmrteľnú a božskú dušu. Z toho potom vyplývalo, že na rozdiel od ortodoxného kresťanstva sa gnostici usilovali iba o spásu ľudskej duše, pritom nie každej, pretože ľudia boli rozdeľovaní do troch skupín: na pneumatikov, psychikov a najnižších - na ľudí vyložene telesných. Táto spása duše sa dá dosiahnuť ukázaním onej svätej cesty, púte a odhalením všetkých jej tajomstiev.

Avšak cesta pre vystupovanie duše človeka do kráľovstva svetla je mimoriadne ťažká, pretože moc nad týmto svetom patrí archontom. Tí sú u ofiánov - ako uvádza Origenes - zobrazení, ako sedia pri bránach a prehradzujú cestu duši; preto je pred nimi nevyhnutné odriekavať osobitné modlitby, pokiaľ chce duša prejsť. Vo výťahoch z gnostického spisu známeho pod názvom Filipovo evanjelium, ktorých autorom je sv. Epifán Cyperský, apoštol Filip žiada Hospodina, aby mu odhalil, čo musí duša odpovedať, keď vychádza cez ríšu archontov na nebo. Sv. Epifán dosvedčuje, že u gnostikov - barbeliotov existovalo učenie, podľa ktorého duša získa spásu prechádzajúc skrze oblasť archontov a povznášajúc sa „do vyššej oblasti, kde je matka žijúcich Barbilo (resp. Barbiro). A iba takýmto spôsobom bude duša spasená".

Okrem doktrinálnej časti bol súčasťou gnosticizmu tiež veľmi zložitý kult spojený so spievaním rôznych hymnov a žalmov. Takisto k nemu patrili rozličné symbolické úkony a zvláštne mystériá. Autentické gnostické spisy, ako Pistis Sofia a dve knihy Jeu, sú zaujaté religióznymi otázkami zaoberajúcimi sa spásou duše a podmienkami tejto spásy, mystériami, modlitbami, tajomnými a zvlášť významnými aktmi a pod. Do obdobia objavov gnostických textov v Nag Hammádí v roku 1945 šlo o najvýznamnejšie, pomerne dobre zachované dovtedy známe knihy z gnostického prostredia. Mimochodom, ich objavenie je pre modernú vedu rovnako záhadné, ako ich vznik. Traktát Pistis Sofia, prvý autentický gnostický text, s ktorým sa mohol novovek zoznámiť, pochádza zo súkromných zbierok A. Askewa, lekára, ktorý žil v 18. storočí. Práve podľa neho bol kódex pomenovaný - Codex Askewianus.

Druhým najvýznamnejším kódexom pre poznanie starovekej gnózy bol Codex Brucianus. Taktiež pochádzal zo súkromnej zbierky, a to škótskeho cestovateľa a pútnika z 18. storočia Jamesa Brucea. Ten skúmajúc v roku 1769 nílske pramene, skôr náhodou než cielene našiel u miestnych obyvateľov (asi v Tébach) niekoľko arabských a etiópskych manuskriptov. Jedným z nich bol aj istý gnostický pamätník, známy odvtedy ako Bruceov kódex. Bruceovi sa ho podarilo získať a po návrate do Británie ho poslal - podobne ako aj ďalšie manuskripty - do Londýna. Woide, ktorý informoval o Askewovom kódexe, oboznámil učený svet i o gnostických spisoch Bruceovho kódexu. Dokonca z neho urobil kópiu, ktorá sa po jeho smrti stala majetkom Oxfordskej univerzity.

 

Klasifikácia gnostických učení

Gnosticizmus bol natoľko rôznorodým javom, že súčasní bádatelia si z času na čas kladú otázku, čo zjednocuje také rozmanité formy predstáv o svete a človeku? Popri vyššie spomínaných kódexoch ohromnú úlohu pri štúdiu gnosticizmu zohral objav autentických gnostických textov (okolo tisíc strán písaných na papyruse) v Nag Hammádí - starovekého Chenoboskionu - v decembri roku 1945. Napriek tomu neúplnosť prameňov a chronologických údajov z jednej strany, a značná dávka osobnej fantázie v apriórnej špekulácii gnostikov zo strany druhej pripúšťajú len veľké a približné delenie gnosticizmu. V jednom z jeho členení sa logický základ zhoduje so základom etnologickým. Takto môžeme rozlíšiť tri hlavné prúdy, resp. skupiny:

1. Skupina gnostikov, pre ktorých podstatná nezmieriteľnosť medzi absolútnom a nekonečnom, medzi božstvom a svetom je v pomerne skrytej a rafinovanej podobe. Pôvod sveta sa vysvetľuje nepoznaním alebo neúmyselným odpadnutím či oddelením od božskej plnosti, no pretože výsledky tohto odpadnutia sa nakoniec zväčšujú a svet sa s Bohom nanovo nezjednocuje, tak základný charakter gnosticizmu zostáva nezmenený. Stvoriteľ neba a zeme - Demiurg či Archoit, je aj v tomto prípade úplne izolovaný od Najvyššieho božstva, no nie zlou, ale len obmedzenou bytosťou.

Táto prvá skupina sa v 19. storočí nazývala egyptský gnosticizmus. Patrí sem tak sama počiatočná forma gnosticizmu, reprezentovaná učením Kerintha (súčasníka sv. Jána Teológa), ako aj obsahom najbohatšie, najprepracovanejšie a najtrvanlivejšie náuky s ich mnohými a rozmanito rozvetvenými školami. Je však potrebné prirátať k nim aj egyptských ofitov - uctievačov hada pokušiteľa, ktorého velebili ako Veľký Um a považovali za syna boha Jaldabaofa. Práve z ich prostredia pochádza spomenutý traktát Pistis Sofia.

2. Gnostické rozdvojenie s plnou prenikavosťou vystupuje hlavne v kozmogónii: svet sa tu priamo považuje za zlomyseľný výtvor protibožských síl. Takou je gnóza sýrsko-chaldejská, kde patria aziatski ofiti či naaseni, perati, sefiuani, kainiti, elkasaiti, prívrženci Justína (nezamieňať so sv. Justínom Filozofom a Martýrom), potom Saturnil a Bardesan. Za spájajúci článok medzi egyptskou a sýrsko-chaldejskou gnózou môžu poslúžiť prívrženci Šimona Mága a Menandra.

3. Nakoniec je to gnóza maloázijská, reprezentovaná predovšetkým Kerdonom a Markiónom. V nej gnostické antitézy nevystupujú natoľko v kozmogónii, ako skôr v religióznej histórii; kontradiktívnosť nie je medzi dobrým a zlým stvorením, ale medzi dobrým a zlým zákonom (antinomizmus), medzi starozákonným princípom formálnej pravdy a evanjeliovým prikázaním lásky.

 

Základné rysy gnosticizmu

Základom tohto hnutia je zdanlivé zmierenie a znovuzjednotenie božstva a sveta, absolútneho a relatívneho bytia, nekonečného a dočasného. Gnosticizmus je iluzórnym spasením. Jeho svetový názor sa zdarilo odlišuje od všetkých predkresťanských múdrostí v ňom prítomnými ideami presného a jediného účelného svetového procesu, avšak výsledok tohto procesu je vo všetkých gnostických systémoch zbavený pozitívneho obsahu: v podstate vedie k tomu, že všetko zostáva na svojom mieste, nikto nič nezískava.

Život sveta je založený len na chaotickom zmiešaní rôznorodých elementov, pričom zmysel svetového procesu spočíva výlučne v roztriedení týchto elementov, v návrate každého do svojej sféry. Svet nie je zachraňovaný, teda neprebieha v ňom spása. Tá sa tu vníma ako návrat jediného duchovného elementu, vlastného niektorým ľuďom (tzv. pneumatikom), ktorí od počiatku a svojou prirodzenosťou patria k najvyššej sfére, do oblasti božského, absolútneho bytia. Tento duchovný element sa tam navracia z chaosu panujúceho vo svete, celý a nepoškvrnený, avšak bez akejkoľvek koristi. Nič z toho, čo patrí k nižšej sfére (teda, čo je menejcenné), sa vo svete nerozvíja, nič temné (tmavé) nie je osvecované, nič telesné a duševné nie je zduchovňované.

U Valentína nachádzame zárodky lepšieho nazerania na svet, avšak tieto neboli ďalej rozvinuté a nemali vážnejší vplyv na všeobecný charakter systému. Najrozvážnejší filozofický rozum medzi gnostikmi - Basilidos - presne vyjadruje a zdôrazňuje myšlienku, že túžba po povznesení a rozšírení svojho bytia je jedinou príčinou zla a neporiadku, zatiaľ čo cieľ svetového procesu a skutočné blaho všetkých bytostí spočíva v tom, aby každé poznalo výlučne len seba a svoju sféru, bez akéhokoľvek zámeru a predstavy o čomkoľvek vyššom.

S touto základnou ohraničenosťou gnosticizmu sú logicky spojené i všetky ďalšie hlavné osobitosti tohto učenia. Všeobecné gnostické idey, nehľadiac na ich faktický a mytologický obal, sú svojím obsahom skôr plodom analytickej, než syntetickej práce rozumu. Gnostici rozčleňujú alebo ponechávajú rozčlenené všetko to, čo je v kresťanstve (a čiastočne tiež v neoplatonizme) jediné či spojené. Napríklad idea jednobytnej Trojice sa u gnostikov rozpadáva na množstvo hypostázovaných abstrakcií, ktorým sa pripisuje nerovnomerný vzťah k absolútnej prapríčine.

Ďalej všetky gnostické systémy zavrhujú samotný koreň styku medzi absolútnym a relatívnym bytím, oddeľujúc neprekonateľnou prekážkou Najvyššie božstvo od Stvoriteľa neba a zeme. Tomuto rozčleneniu prapočiatku sveta zodpovedá aj rozdelenie Spasiteľa. Jediného pravého Bohočloveka, zjednotiaceho v sebe všetku plnosť absolútneho a relatívneho bytia, gnosticizmus jednoducho neuznáva: pripúšťa jedine Boha, ktorý by mal byť zdanlivým človekom, a človeka, ktorý by sa zdal Bohom.

Toto učenie o iluzórnom Bohočloveku, inými slovami doketizmus, je takisto charakteristické pre gnostickú kristológiu. Iluzórnemu Spasiteľovi zodpovedá iluzórne vykúpenie. Svet Kristovým príchodom nielenže nič nezískava, ale práve naopak, stráca, zbavuje sa toho pneumatického semena, ktoré náhodou do seba vstrebal, no po Kristovom objavení sa je z neho vybrané. Gnosticizmus nepozná „nové nebo a novú zem"; s oddelením sa najvyššieho duchovného elementu sa svet naveky upevňuje vo svojej konečnosti a izolovanosti od božstva.

S negovaním jednoty Boha a Krista sa v gnosticizme popiera aj jednota ľudstva. Ľudský rod sa skladá z troch, podľa prirodzenosti rozdelených tried: ľudí materiálnych, ktorí hynú spolu so satanom; duševných svätcov, večne žijúcich v pozemskej spokojnosti so sebou samými pod vládou slepého a ohraničeného Demiurga; a duchovných či gnostikov, ktorí vystupujú do sféry absolútneho bytia. Avšak ani títo od narodenia privilegovaní jednotlivci nič skrze dielo spásy nezískavajú, pretože do božskej pleromy (plnosti) vstupujú nie v celosti svojej ľudskej podstaty, s dušou a telom, ale len vo svojom pneumatickom elemente, ktorý aj bez toho patril k najvyššej sfére. Gnostické texty totiž na jednej strane zdôrazňujú pád duše do hmotného sveta (života) a nasledujúci smrteľný „spánok", na strane druhej mimozemský pôvod duše. Mandejská Ginza pravá zjavuje: „Ty nie si odtiaľ, tvoje korene nie sú z tohto sveta." Mimochodom tento názor rozvinutý do detailnejšej podoby zastáva tiež indické filozofické myslenie, predovšetkým sánkhja-jóga.

Nakoniec v praktickej oblasti sú nevyhnutným dôsledkom absolútneho rozdelenia medzi božským a svetským (sakrálnym a profánnym), duchovným a telesným, dva protikladné smery, rovnako ospravedlňované gnosticizmom: pokiaľ je telo duchu úplne cudzie, potom je potrebné buď sa ho celkom zbaviť, alebo mu ponechať plnú slobodnú vôľu, lebo táto v žiadnom prípade nemôže poškodiť nedostupný mu pneumatologický element.

Prvý z týchto smerov - asketizmus - sa viac hodí pre ľudí duševných, zatiaľ čo druhý - mravná uvoľnenosť - patrí väčšmi dokonalým gnostikom či duchovným ľuďom. Samozrejme, že tento princíp nie všetky sekty realizovali s plnou dôslednosťou. A tak je gnosticizmus charakterizovaný nezmieriteľným rozdelením medzi božstvom a svetom, medzi stvorenými princípmi samotného sveta, medzi poskladanými časťami v človeku a ľudstve. Všetky ideové a historické elementy, ktoré sa včleňujú do kresťanstva, hovorí Solovjev, sú obsiahnuté aj v gnosticizme, avšak iba v rozčlenenom stave, na úrovni antitéz.

Podľa názoru gnostikov je potrebné naučiť sa 2 555 hesiel, podobne ako u kabalistov mien Božích a nebeských síl. Gnostici sa totiž domnievali, že božstvá sa vzdialili od praobrazu a zmenili sa na sily zla; jediným nehybným bohom bol podľa nich Abraxas. U Šimona Mága bola za prvú dcéru Boha považovaná Helena Trójska, prekliata nebeskými duchmi a predurčená na ďalšie reinkarnácie.

Jednu z najrozšírenejších gnostických doktrín reprezentovala náuka Bazilida, ktorá sa objavila v Alexandrii približne na prelome 1. a 2. storočia kresťanskej éry. V Bazilidovom systéme sa nachádzalo 365 nebies a niekoľko bohov, pričom Hospodin Svätého písma bol považovaný iba za nižšie božstvo. Jeho božskosť bola v porovnaní s niektorými vyššími bohmi úplne ničotná. To on spolu s anjelmi stvoril viditeľné nebo. Zatiaľ čo Svetlo a Tma koexistujú od večnosti, pričom sa navzájom neprelínajú. Keď sa však predsa len stretli, Svetlo sa vzďaľovalo preč, pričom zamilovaná Tma sa zmocnila jeho spomienok či reflexií. Takto sa objavil človek...

Pokiaľ ide o dejiny, ich poznanie nemá pre gnostika žiaden význam. „Prebudenie" človeka, spojené s anamnésis, je voči histórii ľahostajné. Dôležitý je iba prvotný mýtus. Stačí poznať udalosti, ktoré sa odohrali v bájnych časoch, pretože pokiaľ ich človek pozná, uvedomí si svoju pravú povahu - a prebudí sa. Vlastné historické udalosti (Trójska vojna, ťaženie Alexandra Veľkého, zavraždenie Júliusa Cézara a pod.) nemajú žiaden význam, pretože neobsahujú nijaké soteriologické posolstvo. Tak je to u Bazilida, ako i v gnostickej doktríne Valentína, ktorého Solovjev považoval za jedného z najväčších mysliteľov všetkých čias, a v ktorej centrálnu úlohu zohrávala padlá bohyňa Achamot, porodiaca z Temnoty dve deti - Stvoriteľa univerza a diabla.

Jedným z najpoprednejších gnostikov bol Satornin z Antiochie. Z 23. a 24. kapitoly prvej knihy Proti herézam od sv. Ireneja sa dozvedáme, že bol žiakom Menandrovým, a ten zasa žiakom samotného Šimona Mága. Podobne ako jeho učiteľ Menandros, začal aj on učiť, že jediný, ktorý zostáva pre každého neznámym, je Otec, Pater Agnostos, tvoriaci anjelov, archanjelov, sily a mocnosti.

Svet a všetko, čo sa v ňom nachádza, tvrdí Satornin, je stvorené siedmimi anjelmi. Tí vraj poskladali všetko, vrátane človeka. Bolotov pripomína, že šlo o sedem planétových duchov, ktorí pred nami vystupujú ako anjeli - vládcovia sveta, teda kozmokrati. Na ich čele stojí židovský Boh. Títo sa rozhodli vytvoriť kráľovstvo nezávisle od Pleromy. Hnaní onou túžbou zaútočili na svetlu večne nepriateľskú matériu, v ktorej vládne satan, pričom sa časti tejto matérie zmocnili. Práve z nej potom stvorili svet a postupne i človeka.

Kreácia bola možná, lebo na výsostiach sa na chvíľu zjavil svietiaci obraz Najvyššej bytosti. No anjeli neboli schopní si ho vo svojej pamäti dokonale uchovať. Vtedy sa mocnosti začali povzbudzovať slovami: „Stvoríme človeka na obraz a podobu." Takto sa stvorenie človeka udialo ako dôsledok uzurpácie a spojenia dvoch nezlučiteľných elementov, dvoch kontradiktívnych síl.

Ale keď už bol človek raz stvorený, pokračuje sv. Irenej vo výklade Satorninovej náuky, jeho telo kvôli nedokonalej stvoriteľskej sile anjelov nemohlo stáť vzpriamene, a on sa ako červíček plazil po zemi a liezol. Tento desivý a nešťastný stav vyvolal ľútosť Najvyššej bytosti, a pretože človek bol stvorený na Jej obraz a podobu, táto poslala iskru, spinthír života alebo svetla, ktorá ho takýmto spôsobom oduševnila pneumatickým životom a zároveň vzpriamila.

Tu sa skončila podivná spolupráca Najvyššieho Stvoriteľa s anjelmi. Jedni tvrdia, že keď už títo pochopili, že sa mocou nevyrovnajú Najvyššiemu, v tej chvíli jediné, na čo sa zmohli, bolo gesto zúfalej vzbury v nádeji, že sa im podarí zhodiť svojho vládcu. Iní zasa, že satan, vidiac stvoreného človeka majúceho v sebe božskú iskru svetla, pravdepodobne v stave žiarlivosti vytvoril iný druh ľudí, učinených len z matérie, a ich prostredníctvom začal prvých prenasledovať.

Vtedy sa na zemi objavil satan. Zápasil s anjelmi, najmä s jedným z nich, ktorého učeník Menandrov stotožnil so starozákonným Jahvem. Ten však bol príliš slabý na to, aby ich dokázal ubrániť. Posielal síce prorokov, no satan úspešne staval proti nim vlastných lžiprorokov. Postupne naučil ľudí chovať a potom aj zabíjať zvieratá, prijímať mäsitú potravu, vstupovať do manželského zväzku a plodiť deti. Niektorí ho prirovnávali k Spasiteľovi. Satornin k nim však nepatril. Nakoniec Boh kvôli spáse pneumatikov posiela v zdanlivom tele svojho mesiáša, prvého eóna - núsa, ktorý naučil ľudí prostredníctvom gnózy, teda poznania a najprísnejšieho asketizmu dokonale sa oslobodiť z okov hmoty, predovšetkým z väzenia tela a súčasne s tým oslobodiť sa nielen od satana, jej vládcu, ale aj od všetkých anjelov - kozmokratov.

O Spasiteľovi Satornin učí, že je nenarodený, netelesný, bez podoby, že len imaginárne sa zdal byť človekom. Jeho zdanlivé telo, akýsi prízrak, Židia ukrižovávajú, zatiaľ čo skutočný Kristus vystupuje na nebo a zlieva sa s Pleromou. Vďaka tomu, že pozná tajné mená Boha, zostáva nedotknutý (podobnú metódu nájdeme i v Kabale a egyptskej Knihe mŕtvych) a vystúpi na nebo ako Spasiteľ. A takisto ako Syn Boží nebol nikým spoznaný, tak ani gnostik nebude nikdy odhalený. Tieto tajomstvá sa nesmú verejne vyhlasovať, ale musia byť chránené prísnym mlčaním. Devíza gnostikov, podobne ako oveľa neskôr frankmasonov, bola: „Poznaj všetkých, ale sám ži nenápadne".

Satornin prvý tvrdil, že anjelmi sú stvorené dva rody ľudí - dobrí a zlí. Preto do základu svojho učenia vložil čo najprísnejší asketizmus. Paralelná existencia dobrých i zlých ľudí, pričom satan pomáha len tým druhým, vyžadovala tieto predpisy bezvýhradne dodržiavať. Vychádzajúc z takejto premisy bola pre neho myšlienka rovnosti všetkých ľudí neprijateľná. Nakoniec pýchu ešte znásobil tým, že ako učeník a nástupca Menandrov nadobudol presvedčenie, že ho Boh nechá nažive až do dňa posledného súdu. A pretože podobne ako Faustov Mefisto veril, že všetko, čo vzniklo, je odsúdené na zánik, trpezlivo čakal.

Nevieme, či Satornin chcel, aby ho podobne ako jeho tajomného učiteľa Menandra považovali za Spasiteľa zoslaného od vyšších mocností duchovnej ríše, aby zdieľal s ľuďmi blaženú vedu, pomocou ktorej by sa mohli vyslobodiť z moci nízkych anjelov. Avšak ako Menandrov nástupca bol nepochybne presvedčený, že kedysi udelený krst Šimonovým žiakom ho tak ako iných neofitov činil nesmrteľným. A to by tiež znamenalo, že aj účastníkom nebeskej ríše. Podľa antignostickej polemiky kresťanov si to mal myslieť napriek ťažobe tela, ťažobe, ktorej sa potreboval čím skôr - a pritom dovoleným spôsobom - zbaviť. Čo sa stalo ďalej, môžeme si iba domýšľať...