K jednej takej vetve - baltskému novopohanstvu - má slovanské novopohanstvo obzvlášť blízko a to vďaka podobným postavám bohov a podobnému spôsobu uctievania. Blízkosť záujmu novopohanov je daná blízkosťou baltskej a slovanskej kultúry: skôr, ako vznikla v 5. - 6. storočí svojbytná kultúra Slovanov, tvorili Baltskí Slovania jazykovú a do určitej miery i náboženskú jednotu.

 

Počiatky a rozsah slovanského novopohanstva

Slabé korene slovanského novopohanstva siahajú do obdobia romantizmu na prelome 18. a 19. storočia napríklad k postave významného poľského polyhistora Adama Czarnockého (1784 - 1825) a ďalším vedcom (najmä folkloristom) a umelcom. Idea jednotného starobylého slovanstva s vlastnou kultúrou a náboženstvom podporovala snahy o emancipáciu slovanských národov počas celého 19. storočia. Mnohí významní kultúrni predstavitelia slovanských národov obdivovali slovanské náboženské dedičstvo a niekedy ho dokonca stavali do protikladu ku kresťanstvu ako k cudzej viere. Tak táto slovanská idea napríklad v roku 1839 podnietila vznik Bratrstva věrníků nového náboženství slávského. Spoločenstvo tzv. stálych pod vedením lekára a pedagóga Karla Slavoja Amerlinga (1807 - 1884) však krátko po úradnom zákaze činnosti zaniklo.1

O organizovanom slovanskom novopohanstve preto môžeme hovoriť až v období medzi dvoma svetovými vojnami. Jedným z prvých spoločenstiev bol Svätý kruh ctiteľov Svantovíta (Święte Koło Czcicieli Światowida), ktorý roku 1921 v Poľsku založil Władysław Kołodziej (1897 - 1978). Ďalšia významná postava poľského novopohanstva, Jan Stachniuk (1905 - 1963), dokonca vydával v rokoch 1937 až 1939 novopohanský mesačník Zadruga. Dedičstvo tohto časopisu a spoločenstvo okolo neho rozvíjajú i dnešné poľské novopohanské skupiny.2

Na Ukrajine mal v období medzi dvoma svetovými vojnami náboženský zážitok Volodymyr Šajan (1908 - 1974) a pod jeho vplyvom sa stal propagátorom novopohanstva. To na Ukrajine dosiaľ zostalo relatívne silné.3 Šajan so všetkou vedeckou autoritou po vojne obhajoval Velesovu knihu, údajnú staroslovanskú pamiatku, zachovanú z obdobia pred 9. storočím na bukových doskách. Jej preklad vychádzal v 50. rokoch v ruskom emigrantskom časopise.4 U nás sa proti pravosti tohto spisu z odborného hľadiska jednoznačne vyslovil slavista Vladimír Blažek.5

Do medzivojnového obdobia spadá aj vznik slovanského spoločenstva Triglav (r. 1934 v Prahe).6 Rozvoj českého novopohanstva, podobne ako slovenského alebo bieloruského, bulharského, srbského či chorvátskeho, však nastal až v 90. rokoch 20. storočia po oslobodení od komunistickej ideológie. Ešte počas vlády komunistov (v 70. a 80. rokoch) zažilo počiatky rozvoja ruské novopohanstvo.7 Slobodné prostredie nato podporilo v dovtedy nevídanej miere to, čo sprevádza slovanské novopohanstvo od jeho koreňov - previazanosť s nacionalizmom, v extrémnych prípadoch dokonca s antisemitizmom a xenofóbiou. Toto spojenie je silné predovšetkým v Rusku, ale prejavuje sa i v Českej republike, napríklad v pravicovej Spoločnosti na obranu národných hodnôt8 alebo na internetových stránkach Bratstva.9

 

Duchovný a spoločenský život

Slovanskí novopohania (zvaní aj jazyčníci - podľa ruského slova vo význame pohan), ktorým ide predovšetkým o duchovný život, sa združujú do rodov podľa svojho vzťahu k jednotlivým bohom slovanského panteónu. V Českej republike pôsobí rod Jarovítov a rod bohyne Mokoše, na Slovensku sa slovanskí novopohania priraďujú najčastejšie k Perúnovi. Na ctiteľoch týchto bohov je potom zodpovednosť za prípravu a priebeh sviatkov.

Tieto sviatky tvoria - takisto ako u väčšiny ďalších novopohanov - stred duchovného života. Obvykle bývajú štyri: slávnosť boha Jarovíta, a teda jari a jarných síl; Radostiny, sviatok letného slnovratu; dušičková slávnosť ku cti predkov a Mokoše, Matky Zeme; a kračun pripomínaný počas zimného slnovratu. Rytmus sviatkov je motivovaný spoločne prežívanou novopohanskou verziou slovanskej mytológie, podľa ktorej Dažbog (Svarožič), syn boha slnka, ohňa a tepla Svaroga, na kračun umiera (zima víťazí), ale rodí sa znovu a v podobe rezkého mladíka Jarovíta premáha Morenu. Jesenný sviatok Mokoše nadväzuje na predstavu, že človek je stvorený z lona Matky Zeme a po smrti sa do zeme vracia. Sviatok Mokoše je potom zároveň „dušičkovou" slávnosťou ku cti zomrelých predkov.

Sviatky sa slávia na posvätnom mieste, napríklad sviatok Mokoše na vrchu Mokošín pri Přelouči, alebo na miestach zaniknutých slovanských hradísk. Hoci je každá oslava iná (záleží tiež, pochopiteľne, na osobnom prístupe kňaza - žreca), možno postrehnúť niekoľko charakteristických rysov:10 najprv sa upravuje (pozametá, ohradí, príp. pokropí) posvätný priestor, potom sa do neho prinesú drevené sochy bohov, ako aj ďalšie posvätné predmety. Za zvuku hudobných nástrojov žrec vykonáva prípravy a (buď on alebo pomocník) zakladá prírodným spôsobom oheň. Žrec potom vzýva božstvá (účastníci obradu sa môžu na vzývaní takisto podieľať), obetuje im plody, pokrmy (zrno, chlieb, mlieko, mäso, vajcia, syr, med a pod.) a medovinu a požehnané pokrmy a nápoje potom obradne zjedia a vypijú všetci zhromaždení. Každý účastník pri slávnostiach môže predniesť svoje priania a vzdávať česť bohom.

Sviatky spravidla sprevádza hostina pod šírym nebom s hudbou (napr. s gajdami, rapkáčmi, bubienkami), ohňom, spevom, veštbami, magickými praktikami i s rôznymi druhmi zábavy (súťažami v sile, akciami pre deti, skokmi cez oheň a i.). Niektoré slávnosti sú spojené s obradným strihaním prameňa vlasov deťom prijímaným do slovanského spoločenstva, alebo s prijatím nových, slovanských mien tých, ktorí po obrátení na slovanstvo neboli spokojní so svojimi neslovanskými krstnými menami. Popri zachovaní pravidelných sviatkov sa niekedy zvyknú zaraďovať i jedinečné akcie, napríklad výstup na Velestúr v Kremnických vrchoch organizovaný na počesť boha Perúna roku 200111 či vztýčenie sochy boha Velesa na vrchu Velíz pri Beroune v Čechách roku 2003.12

V porovnaní so sviatkami býva denný duchovný život jazyčníkov chudobnejší. Len niektorí z nich majú osobný oltár alebo aspoň kútik s predmetmi, ktoré im pripomínajú ich náboženstvo. Vo všedný deň sa tak ich náboženská orientácia prejavuje väčšinou len v ekologickom prístupe, v pozornosti k pamiatke predkov či v citlivosti k prírode. Tú niektorí podľa vzoru starých Slovanov vnímajú ako oživenú nižšími duchovnými bytosťami. Identitu slovanských novopohanov tiež posilňuje pátranie po faktoch zo života starých Slovanov a rozvíjaní tvorivosti pri výrobe odevov, obradných doplnkov, medoviny a pod.

Okrem sviatkov sa spoločenský život slovanských novopohanov i ďalších záujemcov o starých Slovanov realizuje aj formou informovania, najmä cez internet.13 Životný štýl obdivovateľov predkresťanského slovanstva dotvára tzv. slovanská hudba (folková i metalová) i napríklad recepty na prípravu slovanských jedál. Podobne ako v prípade Keltov a Germánov sa niektorí fanúšikovia slovanského pohanstva pokúšajú zaviesť tzv. oživenú históriu (living history), teda čo najvernejšie napodobenie života starých Slovanov.14 To nemusí zahrnovať (ale ani vylučovať) náboženský rozmer života Slovanov. Ich aktivity sa však väčšmi obracajú k remeselnej a ručnej výrobe, poprípade k boju v dobových odevoch a s dobovými zbraňami. Boj a výsledky remeselnej tvorby sa potom predvádzajú i na verejnosti v rámci trhov, sviatkov a pri iných príležitostiach.

 

Slovanskí novopohania v Česku a na Slovensku

Jediným spoločenstvom slovanských novopohanov v Českej republike je Rodná viera,15 občianske združenie založené roku 2001. Spoločenstvo, ktoré tvorí len niekoľko desiatok ľudí, sa člení na rod Jarovítov a Mokošin rod. Má už stabilnú tradíciu v organizovaní pohanských slávností, predovšetkým jarných (Jarovítových) a jesenných (Mokošiných). Na Slovensku usporiadali pohanské slávnosti doposiaľ štyri spoločenstvá: Paromova Dúbrava,16 Perúnov kruh,17 Bratstvo Perúnovej sekery18 a Dažbogovi vnuci.19 Iba Perúnov kruh a Dažbogovi vnuci (spoločenstvá s dátumom vzniku v decembri 2006) sú však podľa svojich internetových prezentácií stále aktívne.

 

Záver

V piatich pokračovaniach sme sa najprv pokúsili charakterizovať novopohanské hnutia všeobecne a potom sme sa venovali každej z piatich tradícií zvlášť. Zistili sme, že s novopohanstvom treba pri skúmaní súčasného náboženského života rátať - je celosvetovým hnutím, ktoré má tradíciu, bohatú literatúru, miestne, ale aj nadnárodné organizácie a možno až státisíce priaznivcov. Medzi náboženskými hnutiami je iste populárne, i keď na niektorých miestach a v niektorých svojich vetvách je zrejme už za horizontom svojich možností rozšírenia. Pokúsme sa na záver vyzdvihnúť, čo je pre spiritualitu novopohanov typické, a čo teda môže byť tým, čo túto relatívnu popularitu novopohanského hnutia spôsobuje.

Na prvom mieste musíme zdôrazniť subjektivizmus novopohanstva, ktorý maximálne vyhovuje individualistickému dopytu súčasného človeka po vlastnom, nikým neurčovanom a nikým neregulovanom duchovnom živote. Stephen Flowers (* 1953), americký akademik a súčasne význačný germánsky novopohan, to vyjadril na prednáške pre Pohanský študentský spolok (Pagan Student Alliance): „‚Novopohanské hnutie‘ oplýva subjektivizmom. Ľudia rekonštruujú ‚minulosť‘ podľa svojich potrieb, želaní a predsudkov. Novopohanstvo je často skôr systémom pre validáciu či ospravedlnenie subjektívnych predpojatostí ako náboženskou cestou. Niekedy je výsledkom týchto subjektivizmov efektívny a niekedy aj pôvabný myšlienkový a praktický systém. (...) Ale tak či onak ich základ leží v subjektívnych potrebách a predsudkoch svojich tvorcov."20

Individuálny výber je už pri príklone človeka k tomuto typu zbožnosti - z veľkého objemu informácií (dnes dostupných predovšetkým vďaka internetu) si budúci novopohan vyberie niekoľko motívov pohanského náboženstva, ktoré vyhovujú jeho pohľadu na svet, a tieto motívy ešte rozvíja ďalším štúdiom (opäť predovšetkým z internetových zdrojov), voľne ich kombinuje so súčasnými náboženskými metaforami (najmä s metaforou duchovnej energie), experimentuje s nimi, aby dosiahol osobné duchovné prežívanie a vďaka tomuto individuálne vytvorenému súboru predstáv a praktík sa stretáva (opäť často vďaka diskusiám na internete) s podobne zameranými súpútnikmi.

Tento postup je typický pre tzv. postmodernú spiritualitu. Jej kritický pozorovateľ, americký sociológ David Lyon, napísal: „Ľudia si vytvárajú náboženské významy zo surového materiálu, ktorý im poskytujú médiá, a jednotlivé prvky si pritom skladajú podľa miestnej i globálnej logiky, s osobitou vynaliezavosťou i podľa tradície."21

Vynaliezavosť a tvorivosť, s ktorými sa pri štúdiu novopohanstva stretávame, sú fascinujúce a v tomto seriáli boli mnohokrát spomenuté. Zároveň nám to pripomína, že také náboženstvo je pre svojich stúpencov nezáväzné a že má vlastne charakter zábavy, hry alebo aktivity voľného času. Je v ňom akoby prekonané modernistické oddelenie náboženskej sféry od ostatných sfér života a náboženstva; je akoby „predmoderne" prepojené s kultúrou (hudbou, výtvarným umením, „oživenou históriou" a pod.), sférou tela (v liečiteľstve) alebo so záujmom o spoločnosť (napr. v ekologickom aktivizme).

Spiritualita sa teda v novopohanstve vníma ako súčasť holistického pohľadu na svet: „Schopnosť vidieť svet v jeho celistvosti patrila pravdepodobne k historickým skúsenostiam našich predkov. Avšak postupom času bola zabudnutá a my sa k nej teraz snažíme vrátiť," uvádzajú vo svojom projekte Slovanský mier priaznivci slovanského novopohanstva.22 Toto holistické prepojenie je však iba zdanlivé - v skutočnosti sa netýka celého života (napr. sféry práce a väčšiny spoločenských vzťahov), ale len voľného času. Spiritualita je oveľa viac súčasťou životného štýlu (a je teda nezáväzná, ľubovoľná, tvorivá, hravá), než aby prenikala celý život tak, ako to bolo v predmodernej dobe.

To prináša otázku, či sa náboženské obsahy v tejto spiritualite vôbec berú vážne. Môžeme skutočne hovoriť o náboženstve? Alebo len o aktivite voľného času, ktorá sa venuje spiritualite zhruba tak isto, ako zháňaniu receptu na zaručene „pravú" pohanskú medovinu? Zaujímavú a pravdepodobne typickú odpoveď na otázku obsahu náboženskej viery dal Dervan, starejší českého spoločenstva Rodná viera. Otázka sa týkala Dervanovej viery, či Jarovítova slávnosť, konaná novopohanmi, skutočne spôsobuje nejaký prírodný dej. Dervan odpovedal: „Ja verím, že je to symbol, a verím v magickú funkciu tohto symbolu. (...) Myslím si, že nemá zmysel radikálne povedať, že sa zem mení, ani že sa nič nedeje. Ja osobne verím, že pri obrade sa otvárajú akési dvere v posvätnej sfére. (...) Či vskutku pôsobíme na prírodu, alebo sme dokonca tvorcovia regeneračného cyklu, to skutočne neviem."23

Taktiež z tejto odpovede je zreteľné, ako je novopohanstvo individualistické: doktrína je nejasná, štruktúra obradov veľmi voľná, jednotný rítus neexistuje, voľná je i spoločenská štruktúra, v ktorej sa ťažko presadzuje hierarchia (jednotlivé spoločenstvá napríklad dokonca nerady určujú svojho hovorcu). Individualizmus príslušníkov jednotlivých spoločenstiev vedie často k štiepeniu a následnému zakladaniu nových klanov, rodov, covenov a pod. a k častému koncu spoločných projektov. Tento charakter novopohanských spoločenstiev vedie niektorých akademických pozorovateľov k presvedčeniu, že sa tieto spoločenstvá vymykajú zo sociologickej typológie náboženských inštitúcií24 (cirkev - denominácia - nové náboženské hnutie - kult). Na to však nevidíme dostatok dôvodov: v novopohanstve môžeme nachádzať inštitúcie typu kult, nové náboženské hnutie, a dokonca i denominácia (napr. štátom uznané germánske spoločenstvá na Islande sa v postavení denominácie rozhodne nachádza, Pohanská federácia vo Veľkej Británii sa tomuto postaveniu prinajmenšom blíži a podobne). Niektorí novopohania (predovšetkým šamani) vytvárajú inštitúcie kultového typu (poradenské či liečiteľské centrá a pod.), pravda, väčšina novopohanov je súčasťou spoločenstiev, ktoré sú novými náboženskými hnutiami, hoci sa vďaka individualizmu svojich príslušníkov približujú sociologickému kultovému typu, pričom pripomínajú napríklad hnutie Nového veku, pre ktoré sú inštitúcie kultového typu typické.

Individualistická spiritualita novopohanov sa prejavuje taktiež tým, ako dokáže byť kritická voči väčšinovej spoločnosti (predovšetkým kvôli jej konzumnému spôsobu života a necitlivosti k bohatstvu prírody) a voči náboženstvu, ktoré túto spoločnosť formovalo, teda voči kresťanstvu. Vďaka individualizmu a vzťahu k prírode sú dnešní novopohania nositeľmi romantického prístupu k životu, ktorý bol napokon vždy v čase vzniku a rozkvetu novopohanstva v spoločnosti výraznejšie prítomný. Napokon, od polyteizmu novopohanstva je k romantickému prírodnému panteizmu celkom blízko: „Som ustavične skôr než veriaci polyteista maximálne len dúfajúci panteista," povedal v rozhovore jeden zo súčasných českých novopohanov Jaroslav Janovec.25 Podobne romantický býva tiež vzťah niektorých novopohanov (najmä Keltov, Germánov a Slovanov) k národu a niektorí z nich potom prepojujú svoju spiritualitu s radikálnymi politickými postojmi.

Individualistická je i novopohanská etika. Zdôrazňuje slobodu a zodpovednosť každého jednotlivca podľa hesla „Rob, čo chceš, ale nikomu neubližuj." Z toho istého zdroja pramení i typická novopohanská tolerancia k iným názorom a postojom, ktorá sa často dáva do protikladu ku kresťanskej výlučnosti.

Všetky uvedené charakteristiky novopohanskej spirituality spája dôraz na individualitu. Je to spiritualita ľudí, ktorí chcú byť individualitami, túžia sa s odvahou a silou postaviť proti niektorým rysom väčšinovej spoločnosti, venovať sa naplno menšinovému životnému štýlu a zároveň vytvárať nezáväzné a voľné spoločenstvá. Táto kombinácia individualizmu a možnosti vytvárať malé, elitné spoločenstvá zrejme zabezpečí novopohanstvu popularitu i v nasledujúcich desaťročiach.

 

Vyznanie Rodnej viery26

1. Rodná viera nadväzuje na tradičný duchovný systém slovanského etnika. Tento duchovný systém sa zakladá na presvedčení, že príroda má okrem hmotného základu taktiež svoju duchovnú podstatu, ktorú nazývame duša. Hmotná i duchovná podstata prírody, vrátane človeka, ktorý je jej súčasťou, tvorí jeden nedeliteľný celok, ktorý nazývame mier. Preto tiež neoddeľujeme náboženskú zložku života od zložky spoločenskej a kultúrnej;

2. Duše jednotlivých prírodných telies a javov nazývame bohmi, duchmi a živelnými bytosťami. Ctíme týchto bohov a bohyne a ďalšie prírodné bytosti, lebo oni sú tí, z ktorých sme vzišli, a práve od nich závisí náš život;

3. Ctíme našich predkov, ktorí sú súčasťou mieru, pretože ich duše zotrvávajú i po smrti so svojimi potomkami, dohliadajú na nich, chránia ich a vedú ich správnou cestou. Rodná viera je vierou našich predkov, je to pôvodná viera nášho národa - jazyka, preto sa i my nazývame jazyčníci;

4. Vesmír sa prirodzene skladá zo síl tvoriacich i ničiacich, zo síl pre človeka priaznivých i nepriaznivých. Dôležitá je rovnováha medzi nimi, nie je možné, aby jedna z týchto síl dlhodobo prevažovala. Len dodržovanie tejto rovnováhy môže viesť k večnému obnovovaniu života vo vesmíre. Preto ctíme jednak božstvá tvoriace, jednak božstvá ničiace;

5. Prirodzený vesmírny poriadok, daný bohmi už pri vzniku vesmíru, je záväzný pre celú prírodu, teda i pre nás. Preto sa vo svojom živote snažíme dodržovať dávne zákony, ktoré z tohto prírodného poriadku vychádzajú a ktoré si z pokolenia na pokolenie po mnoho tisícročí odovzdávali naši predkovia.

6. Naša viera vychádza z prírody a každý jazyčník ju má možnosť prežívať bez cudzej pomoci. Preto nepotrebujeme žiadne sväté knihy ani vyvolených mužov, naša viera nie je ani priamo závislá od žiadnej inštitúcie. Každý jazyčník má právo slobodne ju vykladať a tento výklad vierouky môže slobodne šíriť a rozvíjať. Akýkoľvek duchovný nátlak je však neprípustný.

 

Poznámky:

1 Emanuel z Lešehradu: Po stopách tajomných spoločností. Al. Srdce, Praha 1935, s. 137 - 154

2 Viac o poľskom novopohanstve: http://www.sekty.net/?n_id=389

3 Viac o ukrajinskom novopohanstve: Ivakhiv, A.: In Search of Deeper Identities Neopaganism and „Native Faith" in Contemporary Ukraine. Nova Religio 3/2005, s. 7 - 38

4 V češtine vyšla Velesova kniha roku 2002 v nakladateľstve Dobra.

5 V článku Blažek, V.: Velesova kniha alebo o vierozvestoch a jednom falzifikáte (2004), dostupnom na http://www.feudum.cz/view.php?cisloclanku=17

6 Emanuel z Lešehradu: c. d., s. 213

7 Viac o ňom Shnirelman, V. A.: Russian Neopagan Myths and Antisemitism (1998) dostupný na http://sicsa.huji.ac.il/13shnir.html

8 http://www.volny.cz/sponh

9 http://www.bratrstvi.tk

10 Niekoľko slávností bolo opísaných v časopise Pohanský kruh (vychádzal v r. 2003 - 2004); články sú dostupné na http://www.wiccangarden.com/wicca/wicca.htm.

11 Viac pozri na adrese http://www.fandom.sk/clanok.php?clanok_id=560

12 Radek: Vztýčenie idolu boha Velesa na Velízi. Pohanský kruh 2/2003, s. 10 - 11

13 Priestor na internete pre predkresťanskú kultúru a náboženstvá poskytujú českým hovorcom adresy: http://www.slovanstvo.wz.cz; http://ceska.mysteria.cz či www.slovane.cz; časť venovanú slovanskému novopohanstvu majú tiež stránky Pohanský kruh (http://true. mysteria.cz), http://www.neopagan.cz; resp. http://pohanstvi.net a http://www.wicca.cz.

14 Oživenou históriou (okrem iného i Slovanov) sa zaoberajú skupiny napríklad Aštera (viac pozri http://astera.wz.cz) alebo aj Skjaldborg (http://www.skjaldborg.livinghistory.cz).

15 Viac na adrese http://rodna-vira.wz.cz

16 Viac na adrese http://dubrava.vkrp.sk

17 Viac na adrese http://www.krugperuna.org

18 Viac na adrese http://bratstvoperunovejsekery.cjb.net

19 Spoločenstvo sa prezentuje na internetových stránkach Rodolesie na adrese http://rodolesie.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=82&Itemid=67.

20 Thorsson, E.: Ako byť pohanom: metodológia pre revival tradičných systémov, Saulió 6/2005, s. 29 - 30, časopis je dostupný na adrese http://forum.asatru.cz/viewtopic.php?t=98.

21 Lyon, D.: Ježiš v Disneylande. Náboženstvá v postmodernej dobe. Mladá fronta, Praha 2002, s. 89

22 Zdvořilý, R.: Slovanský mier. Úvodné informácie k projektu. Dokument dostupný na adrese http://ceska.mysteria.cz

23 Vojtíšek, Z.: Najdôležitejší je obrad. Rozhovor so Slovanmi zo spoločenstva Rodná viera. Dingir 1/2002, s. 25

24 Pozri Lužný, D.: Normativita v New Age a neopaganizme. In: Belka, L., Kováč, M. (eds.): Normatívne a žité náboženstvo. Masarykova univerzita v Brne a Chronos Bratislava 1999, s. 144

25 Ševela, V.: Jarovít je tu. Respekt 19/2007, s. 6

26 http://rodna-vira.wz.cz/kdojsme.htm