Mircea Eliade, jeden z najvýznamnejších religionistov minulého storočia, sa narodil 9. marca 1907 v Bukurešti v Rumunsku. Po absolvovaní filozofických štúdií na tamojšej univerzite (1928) vycestoval do Indie, kde pôsobil až do roku 1932. O rok neskôr získal na svojej alma mater doktorát na základe práce Porovnávacia história techniky jogy a v tom istom roku i titul profesora. V rokoch 1940 až 1944 pôsobil ako rumunský atašé v Londýne a Lisabone. Po vojne prednášal v Paríži, roku 1957 sa stal profesorom na univerzite v Chicagu. Zomrel 22. apríla 1986 v Paríži.

Eliade sa považoval za historika náboženstva, i keď jeho dielo má interdisciplinárny charakter. Religionistika bola pre neho históriou a fenomenológiou náboženstva, hermeneutikou, pedagogikou, filozofickou antropológiou, ale i kritikou súčasnej kultúry. Hoci v religionistických kruhoch bol známy, prijímaný je tiež kontroverzne. Jedni ho považujú za tvorcu novej, dokonalejšej koncepcie vedy, iní mu zase vyčítajú nevedeckosť a jeho prácu považujú viac za literárne diela ako za vedecké práce. Príčiny treba hľadať v špecifickosti cieľa, aký si Eliade zvolil, a v metódach, ktoré na to použil. Svoje poznatky nepredstavoval v uzavretom systéme. Avšak napriek všetkej kritike bol Eliade veľkým klasickým humanistickým mysliteľom.

K jeho podstatným prvkom vo výskume patrí opozícia sacrum - profanum a miesto človeka v kozme. Náboženstvo je pre neho fenomén kontaktu a účasti v sacrum (posvätne). Považuje ho za jav ľudský, no zároveň spoločenský, jazykový, ekonomický, a bolo by chybou chcieť skutočnosť náboženstva opísať len pomocou jednej z jeho funkcií, ktoré človeka opisujú. Svet sakrálny je svet pravdivý, nezredukovaný len na to, čo sa dá nájsť v svetskej sfére (profanum). Pre Eliadeho sa stáva cieľom preskúmať, opísať a určiť typológiu jednotlivých prejavov sacrum v podobe hierofánií, symbolov, mýtov a rituálov.

Náboženstvo je preňho tiež fenomén autonómny, čo znamená, že sacrum existuje reálne, nezávisle od človeka. Človek má však možnosť poznať ho a kontaktovať sa s ním. Sacrum je stálym prvkom náboženskej štruktúry. Kontakt s ním sa uskutočňuje hlavne cez náboženstvo a jediné stvorenie, čo je schopné ho vnímať, je človek, ktorý je takto aj homo religiosus. Podľa Eliadeho len náboženský človek je skutočným človekom rozvíjajúcim celú svoju prirodzenosť. A naopak, nenáboženský človek už preňho nie je ani človekom.

Sacrum sa zjavuje hierofániou. Hierofániou sa môže stať čokoľvek, čo prestane byť svetské a priberie nový rozmer posvätnosti (rastlina, zviera, vec a pod.). Prameň, z ktorého hierofánie čerpajú svoj význam, je sféra sacrum. Hierofánie ukazujú spoluexistenciu sacrum a profanum, ducha a matérie, večnosti a časnosti. Prejavujú sa symbolmi, mýtmi, nadprirodzenými podstatami. Vážnu úlohu tu zohráva symbol. Jeho prameňom je metafyzický poriadok. Symboly prekračujú svoje hranice a stávajú sa znakmi transcendentnej skutočnosti. Vďaka symbolickému mysleniu je človek schopný spojiť rôzne roviny videnia sveta a seba v ňom. Symbolické myslenie sa líši od všetkých spôsobov poznania. Obrazy, symboly, mýty nie sú náhodné výtvory ľudskej psychiky. Zodpovedajú konkrétnej potrebe a spĺňajú funkciu spočívajúcu v odkrytí najskrytejších foriem existencie. Preto podľa Eliadeho existuje duchovná jednota celého ľudstva, dobre zrozumiteľná všetkým kultúram, terajším i predhistorickým.

Zoznámenie sa s Eliadeho dielom vzbudzuje mnohé otázky, a aj keď nie vždy sa dá súhlasiť s autorovými tvrdeniami, je dobré siahnuť po jeho knihách a obohatiť si tak svoje poznanie.