Po ukrižovaní, podľa legendy, Ježiš odišiel do Indie, kde ako približne 80-ročný starček zomrel prirodzenou smrťou. Oba tieto varianty upútali dekristianizované intelektuálne kruhy západnej civilizácie. Svojou podstatou spadajú do kontextu akejsi postmodernej apokryfnej literatúry, na pôde ktorej neskôr vznikli diela ako Sixtínske sprisahanie, Svätá krv a svätý grál, Da Vinciho kód a i.

Jeden z populárnejších „zaručených zdrojov" je i publikácia La Vie inconnue de Jésus Christ (Neznámy život Ježiša Krista)1 s podtitulom Tibetské rozprávanie, ktorá znepokojila tak cirkevné, ako aj necirkevné intelektuálne kruhy Európy. Po jej prvom vydaní roku 1894 v Paríži nasledovali viaceré francúzske, neskôr i nemecké, anglické, talianske a dánske vydania.

Autorom publikácie bol istý ruský poddaný Nikolaj Alexandrovič Notovič, o ktorom máme len veľmi hmlisté informácie. Vieme o ňom, že bol druhým synom rabína v Kerči na Krymskom polostrove. Pravdepodobne získal dobré vzdelanie, lebo neskôr navštevoval univerzitu v Sankt Peterburgu, kde študoval zvlášť históriu. V mladosti sa zúčastnil na ťažení Srbov proti Turkom (1876) a krátko nato na rusko-tureckej vojne (1877 - 1878). Notovič sa v armáde angažoval pravdepodobne aj počas svojho štúdia, pretože Frankfurter Zeitung z 23. júna 1894 v malej poznámke konštatuje, že bol „kozáckym dôstojníkom". Štúdium dejín ho zrejme nadchlo pre všeslovanskú myšlienku. Pozornosť venoval najmä vplyvu Ruska na svetové dianie. Nikolaj, tak ako jeho brat Osip, pravdepodobne prijal pravoslávie, pretože vo francúzskom denníku La Paix sa verejne prihlásil k ortodoxnej cirkvi. Roku 1887 sa v Paríži objavila prvá Notovičova významnejšia publikácia, francúzsky preklad diela ruského generála, ktorý vyjadroval nadšenie pre ideu rusko-francúzskeho spojenectva.

O Notovičovi je tiež známe, že spolupracoval s pravicovo orientovanými novinami (napr. Novoje vremja, Graždanin), viedol rôzne akciové obchodné spoločnosti a plnil i akési osobité poslanie v krajinách Orientu, ktoré malo napomôcť práve rusko-francúzske zblíženie. Napriek všetkým politickým a novinárskym aktivitám sa nepovažoval za politického aktéra, skôr za geografa a bádateľa. V rozsiahlej biografii píše, že „už tridsať rokov spamäti rysuje mapy celého sveta s najmenšími detailmi". Zaujímavý je aj fakt, že bol 2. júna 1899 prijatý do renomovanej Société d´Histoire Diplomatique, ktorú tvorili vysokopostavení diplomati a historici, vrátane členov rodiny Rothschildovcov.

Na začiatku osemdesiatych rokov 19. storočia sa Notovič - ako sám tvrdí - po tom, čo prešiel celú Európu, rozhodol v rokoch 1883 až 1888 podniknúť dlhé putovanie po Turecku, Egypte, Strednej Ázii, Afganistane, Iráne a Indii. V tom období bol dopisovateľom novín Novoje vremja a jeho cesty ho vtedy skutočne zaviedli na Balkán, Kaukaz, do Strednej Ázie a Perzie. Pri tejto príležitosti sa údajne stretol aj s neskorším kardinálom Alojzom Rotellim (1833 - 1891), ktorý bol od januára 1883 až do mája 1887 apoštolským legátom v Istanbule.

Podrobný opis Notovičovho putovania nájdeme v jeho autobiografii: ako šiel po hornom toku Indusu do Iškaru, zišiel do Kargile, Ladaku a západného Tibetu pri Pančonskom jazere, prešiel Čeng Čen Mo a Gogrský priesmyk, lenže keď na neho zaútočili karavančikovia, vrátil sa do Ladaku. Odtiaľ vystúpil do Šubri a zdolal ťažkú púť cez Saser-Pas, pričom spadol z koňa a úplne sa dokaličil, čo ho zbavilo možnosti prejsť cez pohorie Karakoram. Okolnosti Notovičovej púte sú spresnené aj v jeho liste z 10. decembra 1887, ktorý z Karáčí adresoval svojmu šéfovi A. Suvorinovi. Okrem iného sa v ňom dozvedáme, že podnikol cestu do Himalájí z indickej strany, prešiel celý Kašmír a Ladak, no v Tibete nemal šťastie: napadli ho tamojší obyvatelia v Čen Čeng Mo a dvakrát spadol z koňa na strmom svahu, pričom si zranil pravú nohu. To ho zbrzdilo až natoľko, že bol nútený vrátiť sa cez Perziu späť do Ruska.

 

Záhadné rukopisy o prorokovi Issovi

Vráťme sa však k Notovičovmu pôsobeniu v Ladaku. V čase svojho putovania sa od lámu jedného z kláštorov dozvedel, že v lhaských archívoch sa nachádzajú texty vzťahujúce sa na Ježiša Krista. Keď si totiž Notovič pri onom nešťastnom páde zlomil nohu pod kolenom, dostal sa do známeho ladackého kláštora Hemis, kde strávil určitý čas ako pacient. Tu sa mu z kláštornej knižnice podarilo získať dva rukopisy obsahujúce svedectvá o Ježišovi - prorokovi Issovi. Rukopisy pozostávali z rozličných textov preložených do tibetského jazyka z jazyka pálí (jazyka posvätných budhistických textov). Údajne to boli kópie z lhaských originálov prevezených z Indie a Nepálu okolo roku 200. Roztrúsené svedectvá z rukopisov Notovič a láma zozbierali a potom zložili do jedného celku.

 O čom vlastne hovorí Notovičom publikovaný život svätého Issa - „najlepšieho zo synov ľudských"? V úvode spisu sa zo slov trhovníkov žijúcich v Palestíne odhaľujú jednotlivé udalosti a epizódy z biblickej histórie, počínajúc zajatím v Egypte, no s istými odchýlkami od kánonickej tradície. Tak napríklad Mojžiša (v rukopise Mossa) tu nazývajú synom egyptského faraóna. Ďalej sa krátko hovorí o rímskom anektovaní Palestíny, zanevrení jej obyvateľov na pravého Boha, a nakoniec o narodení Issu (Ježiša), do ktorého sa podľa legendy vtelil Večný Duch, aby prinavrátil ľudí na cestu pravdy. No keď Issa dovŕšil trinásť rokov a mal sa oženiť, „tajne opustil rodičovský dom, ušiel z Jeruzalema a spolu s kupcami sa vybral k rieke Indus, aby sa zdokonaľoval v Božom slove a študoval zákony veľkého Budhu".2

Legenda ďalej pokračuje opisom putovania Issu po brehoch Indusu: Keď putoval po krajine Pandžáb a Rádžpután, stúpenci boha Djausa ho prosili, aby sa usídlil medzi nimi. No on ich opustil a zastavil sa v Djagernate, v krajine Orsis, kde sú uložené smrteľné pozostatky Viassu - Krišnu. Žreci Brahmu ho naučili čítať a rozumieť posvätným Védam, liečiť modlitbami, vyháňať z človeka zlého ducha a tiež iné praktiky. V Džaggernate, Rodžagriche a Benárese údajne strávil šesť rokov.

Potom nasleduje zaujímavá správa o tom, že Issa kázal medzi nižšími kastami - roľníkmi a obchodníkmi (vaišjavmi) a robotníkmi (šúdrami). Navyše sa vyjadroval proti spoločensky vyššie postaveným kastám - kňazom a učiteľom (brahmanom) a vládcom, bojovníkom (kšatrijom). Hovoril, že „Boh Otec nerobí rozdiel medzi svojimi deťmi, ktoré sú mu rovnako drahé".

 Issa sa vo svojej kázni neobmedzil iba na kázanie o zodpovednosti ľudí pred Bohom, ale vystúpil aj proti najvyššej svätyni hinduizmu. Odvrhoval totiž božský pôvod Véd a Purán, odmietal Trimurti (hinduistickú Trojicu) a vtelenie Parabrahmu do Višnu, Šivu a iných bohov, brániac princíp monoteizmu, teda jednobožstva. Rázne vystupoval i proti zbožšťovaniu zvierat a modiel, ako aj proti krvavým ľudským obetiam súvisiacim zrejme s kultom bohyne Durgy.

Zmienil sa aj o odmene či odplate: „Aby človek ulahodil kameňom a kovom, prináša ako obetu ľudí, v ktorých prebýva čiastočka Najvyššieho Ducha. Ponižuje pracujúcich v pote tváre, aby získal milosť darmožráča rozkošne sediaceho za preplneným stolom. Tí, ktorí zbavujú svojich bratov božskej blaženosti, budú jej i sami zbavení, a brahmani i kšatrijovia sa stanú šúdrami šúdrov, s ktorými sa Predvečný bude vždy nachádzať, pretože v deň Posledného súdu šúdrom i vaišjom sa odpustí pre ich neznalosť. Naopak, Boh svojím hnevom prísne potrestá tých, ktorí si nad Ním prisvojili práva. (...) Nepovažujte samých seba za vždy spravodlivých a neponižujte svojho blížneho. Pomáhajte biednym, podopierajte slabých, nech by to bol ktokoľvek, nečiňte mu zlo, neprajte si to, čo nemáte a čo vidíte u iných."

Z uvedeného je zrejmé, že máme dočinenia so silno etickým elementom kresťanstva. Keď sa brahmani a kšatrijovia dozvedeli o jeho učení, rozhodli sa Issu zabiť. No ako to Notovič farbisto opisuje, vďaka varovaniu šúdrov ušiel a usídlil sa „v krajine Gautamidov, kde sa narodil veľký Budha Šakja Múni, uprostred národa, ktorý sa klaňal jedinému a najveľkolepejšiemu Brahmovi" (v Nepále). Naučil sa jazyk pálí a šesť rokov sa oboznamoval s budhistickými sútrami. Potom „Issa, ktorého Budha vybral, aby rozširoval jeho sväté slovo", zostúpil z Himalájí do doliny Radžputana „a nasmeroval sa na západ, rozličným národom hlásajúc o najvyššej dokonalosti človeka". Učil, že činiť dobro svojmu blížnemu je Bohu najmilšie dielo a že človek má uctievať jediného neviditeľného Boha a nie jeho ľuďmi vytvorené podoby a bájne vtelenia.

Issa takisto odvrhoval ideu prevteľovania duší (reinkarnáciu) hovoriac, že Boh „nikdy neponíži svoje dieťa donucujúc jeho dušu presťahovať sa ako do očistca do tela zvieraťa". Nakoniec učil, že je potrebné bezprostredne sa obracať k Bohu, obchádzajúc žrecov, od „ktorých sa nebo odvrátilo" a nevykonávať už dávno mŕtve obrady. Z toho možno konštatovať, že jeho učenie je pomerne odvážne nielen vo vzťahu kresťanstva k brahmanizmu, ale, a to obzvlášť, i vo vzťahu k budhizmu.

Ako žreci videli úspech Issovho učenia, pristúpili k nemu s odvekou požiadavkou, aby vykonal zázraky. On ale na to odpovedal, že „zázraky nášho Boha sa začali prejavovať od prvého dňa, ako bol stvorený svet; kto ich nevidí, ten je zbavený jedného z najlepších darov v živote". Potom žrecom pohrozil, že hnev Boží nie je ani tak nasmerovaný proti modlám a posvätným zvieratám, ako proti tým, ktorí organizujú modloslužobníctvo. No tým, čo upadnú do bludu, ale inak žijú cnostným životom, Boh odpustí. „Vidiac bezmocnosť svojich žrecov pohania uverili Issovým slovám a v strachu pred Božím hnevom rozbili svoje modly na kúsky. Žreci, zachraňujúc sa pred pomstou národa, utiekli."

Toto miesto rukopisu, ako aj pasáž o prevteľovaní duší sú svojím duchom a terminológiou prakticky úplne kresťanské a vyvolávajú tak dojem neskoršej interpolácie, podľa niektorých bádateľov nestoriánskeho pôvodu. Avšak na inom mieste Issa vystúpil proti zabíjaniu zvierat, v čom je zasa citeľné prepojenie s budhizmom. Kázal proti zlodejstvu, klamstvu, mravnému rozvratu a hovoril: „Dosiahnete blaženosť nielen tým, že budete samých seba očisťovať, ale i tým, že druhých budete viesť na ceste, ktorá im pomôže získať prvotnú dokonalosť" (por. pojem bódhisattva v mahájánovom budhizme - pozn. autora).

Keď Issa prišiel do Perzie a s úspechom tam kázal, zajali ho a priviedli k najvyššiemu kňazovi zarathuštrovcov. Na jeho otázku, ako môže hovoriť o akomsi novom bohu, Issa odpovedal, že on hovorí o predvečnom Bohu a že mnohých jeho učenie oslovilo. Pritom rázne vystúpil proti relígii zarathuštrizmu: „Večná bytosť odpovedala vášmu národu mojimi ústami: «Neklaňajte sa slnku; je iba časťou sveta, ktorú som stvoril pre človeka.» Namietal aj proti inštitútu kňazstva v prospech „prirodzeného zákona", ktorý bol daný Bohom pre ľudí a dodal: „Večný Duch - to je duša všetkého oduševneného, a vy páchate ťažký hriech, keď Ho rozdeľujete na Ducha Zla a Ducha Dobra, pretože On je výlučne iba Duchom Dobra." Vypočujúc si ho vyviedli žreci Issu v noci z mesta a zanechali ho na ceste v nádeji, že sa stane ľahkou korisťou divých zvierat, no on sa ako 29-ročný šťastne a v zdraví dostal do Palestíny.

Doposiaľ Notovičov rukopis vytvára dojem, že bol napísaný s poznaním historického kontextu. Predovšetkým v ňom vidíme konkrétne pomenované a čiastočne i charakterizované štyri hlavné náboženstvá Orientu s istou, hoci veľmi stručnou kritikou, ktorá je obzvlášť zaujímavá v časti týkajúcej sa brahmanizmu a zarathuštrizmu. Avšak ďalej sa rozprávanie silno odkláňa od evanjeliových faktov a podania, dokonca je s nimi v príkrom rozpore. Podľa tibetského rozprávania to bol Pontský Pilát, kto nariadil, aby Issu zajali a vydali ho na súd kňazom a farizejom. No tí, vidiac v charaktere jeho učenia patriotický zámer, ho odmietli súdiť, tým skôr, že učil, že „človek by nemal žiaden úžitok z búrenia sa proti pozemskej moci, pretože jedna vláda strieda druhú". Okrem toho potvrdil svoju vernosť jedinému Bohu a nasledoval Mojžišove zákony.

Oslobodený prorok Issa pokračoval vo svojom učení. V ňom je zaujímavé najmä jedno miesto, ktoré nemá paralelu v evanjeliách, no preplieta sa s kultom Veľkej Matky rozšírenom v mnohých krajinách Orientu: „Uctievajte ženu," hovorí Issa, „matku vesmíru (univerza), v nej spočíva všetka pravda Božieho stvorenia. Ona je základom všetkého dobrého a nádherného, ona je prameňom života a smrti" atď.

Takto Issa učil tri roky. No Pilátovi sluhovia neustále sliedili za ním. Nakoniec ho obvinili a zavreli do väzenia, kde ho mučili. Kňazi však prišli k Pilátovi prosiac, aby ho oslobodil, lebo sa blíži sviatok. Bol zorganizovaný súd, na ktorom Issa dokázal, že oslavoval iba Nebeského Kráľa. Pilát ho vyhlásil za vinného, no kňazi si umyli ruky - presne opačne, ako je to v kánonických, ba i nekánonických evanjeliách. Issa bol ukrižovaný a jeho telo vydali príbuzným, no neskôr zmizlo. Učeníci svätého Issu sa „rozišli do všetkých krajín a učili pohanov, že musia zanechať hrubé poblúdenie a premýšľať nad spásou svojej duše a nad plnou blaženosťou, ktorá čaká ľudí v nehmotnom svete plnom žiarivosti, kde v pokoji a vo všetkej čistote prebýva v dokonalej veľkoleposti Veľký Stvoriteľ".

 

Pochybný pôvod a kritika

Toľko stručný prierez Notovičovou knihou, ktorá zďaleka nebola prvým pokusom spojiť pôvod kresťanstva s budhizmom a hinduizmom. Ešte v 18. storočí sa v časopise Asiatic Researches objavili state Angličana Wilforda, kde operoval akýmisi indickými textami obsahujúcimi nielen biblické správy, ale i grécku mytológiu. Dokonca známy francúzsky spisovateľ Louis Jacquelin, ktorý veľa rokov strávil v Indii, vystúpil v sedemdesiatych rokoch 19. storočia s teóriou, že pôvod kresťanstva je v brahmanizme, pričom Krista spájal s Krišnom. (Dnes túto dvojitú totožnosť s obľubou hlásajú napr. stúpenci hnutia Hare Krišna.)

Notovičovu publikáciu bezprostredne predchádzalo tiež dielo cejlónskeho učenca Subhadu, ktoré vyšlo v Lipsku roku 1888 pod názvom Budhistický katechizmus pre uvedenie do učenia Budhu Gautamu. Subhada sa v ňom odvoláva na fakt, že ešte v 1. storočí pred Kr. žili v baktrijskej Alexandrii budhisti, pričom za veľmi pravdepodobné považuje, že Issa v čase medzi 12. až 30. rokom života „bol žiakom budhistických mníchov a od nich si osvojil duchovnú múdrosť, ktorú neskôr zvestoval svojmu národu".3

Tieto precedensy vzplanuli vďaka polemike, ktorú vyvolalo práve publikovanie Notovičovej knihy. Podľa jeho slov (v predhovore) on sám zoznámil s ním nájdeným rukopisom kyjevského metropolitu Platóna a tiež niektorých kardinálov v Ríme a Paríži, no tí ho, pozerajúc sa naň so záujmom, napriek tomu neradili publikovať. Neskôr sa obrátil na známeho hebraistu, znalca a kritika raného kresťanstva Ernsta Renana, ktorý údajne chcel o ňom spracovať referát, no zomrel skôr, ako to stihol urobiť. A ruská duchovná cenzúra nedovolila knihu uverejniť. Preto bolo prvé vydanie Notovičovej knihy publikované v Paríži. Následne ho však množstvo učencov a cirkevných činiteľov podrobilo ostrej kritike. V Rusku najviac upútala kritická štúdia T. Butkeviča, ktorý solidarizujúc so svojimi európskymi kritikmi trval na lživosti Tibetského rozprávania, a to najmä preto, lebo predkladá racionalistické chápanie evanjelia odstraňujúc z neho element zázračnosti. Navyše za autora legendy považoval samého Notoviča.

Nielen v ranokresťanskej histórii sa o Kristovom živote v Indii medzi jeho 12. a 30. rokom nedočítame v žiadnom z relevantných dokumentov a diel ani slovo, pričom je jedno, či ide o kánonickú alebo apokryfnú literatúru. Ba ani významné objavy 20. storočia, ako je nájdenie gnostických rukopisov v Nag Hammadí v Egypte či kumránskych zvitkov pri Mŕtvom mori, toto tvrdenie ani trochu nepodporuje. Aj preto dnes Notovičov spis väčšina serióznych bádateľov považuje za apokryfný, pričom pôvod jeho jadra, ktorý tvorí tzv. Tibetské evanjelium, kladie sovietska orientalistka B. Šarevská do stredoveku. V tomto apokryfe existujúcom v niekoľkých variantoch sú spojené nestoriánske legendy, moslimské vplyvy a taktiež - ako sa zdá - od indického panovníka Akbara (1542 - 1605) tiahnuca sa tendencia syntetizovať kresťanstvo, islam a indické relígie. Apokryf obsahuje veľa anachronizmov a najčastejšie ho používali stúpenci okultného výkladu Biblie a teozofi.

Fantázie o prebývaní Krista v Indii do historických faktov - prirodzene vyfabrikovaných a falzifikovaných - formuje ako jeden z prvých zakladateľ moslimskej sekty Achmadia Mirza Gulam Ahmad Kadian (1835 - 1908). Ten v roku 1889 začal rozširovať legendu o tom, že Kristus po ukrižovaní ušiel do Kašmíru, kde o niekoľko desaťročí neskôr pokojne zomrel. Odvolávajúc sa na apokryfnú predpoveď proroka Mohameda o tom, že v každom storočí sa objaví nový prorok (nabí) zistil, že on sám je taký prorok. K nim pripočítal i Ježiša Krista, Rámu a Krišnu a Bibliu, Bhagavadgítu a Rámajánu vyhlásil za posvätné knihy. Seba považoval nielen za proroka, ale i za Mesiáša kresťanov a avatára (vtelenie) Krišnu.4 Podľa Kadianových slov očakávať druhý príchod Krista je nezmyselné: Kristus nebol vzkriesený, zomrel raz a navždy a biblické proroctvá hovoriace o kráľovstve Krista a príchode Mesiáša sa nevzťahujú na Ježiša z Nazaretu, ale na Mirzu Gulama Ahmada, teda na neho samého.

Nezávisle od Kadiana vyšiel neskôr so svojou zaujímavejšou, prepracovanejšou, a hlavne podrobnejšou verziou Nikolaj Notovič, ktorého vplyv bol pritom oveľa väčší už len tým, že jeho legenda vyšla vo Francúzsku, dočkala sa prekladov do ďalších európskych jazykov a prichádzali s ňou do styku ľudia rôznej profesie a vzdelanostnej úrovne. Napriek tomu, že Notovič sám nepoznal sanskrit, pálí, dokonca ani tibetský jazyk a podľa jeho vlastných slov rozprávanie o Kristovi zapísal s pomocou tlmočníka, vypracoval kompozíciu neuveriteľného textu. Podľa slov V. A. Koževnikova ho za to „postihol prísny, ale celkom zaslúžený trest zo strany učenej kritiky".5

No napriek tomu, že na Notovičovu knihu a okolnosti jej objavenia ešte začiatkom 20. storočia poukázali ako na výmysel, hoci orientalisti a indológovia tieto neuveriteľné správy ďalej vedecky neskúmali, nepripisujúc im iný ako fiktívno-literárny význam, prostoduchí ľudia ich s okultnou predstavivosťou zobrali ako nespochybniteľný fakt. Aj vďaka nim okúzlenie z nich dodnes neskončilo a predstavitelia viacerých súčasných siekt, najmä východnej proveniencie, ich naďalej rozširujú ako jeden zo svojich prioritných misijných argumentov poukazujúcich na spriaznenosť Krista s hinduizmom, resp. budhizmom či inými východnými náukami.

Na záver si však položme ešte jednu závažnú otázku: Je vôbec Notovič skutočným autorom tibetského rozprávania? Ak by sme porovnávali tento text s jeho dielami, ktoré napísal v typicky novodobom duchu, no popravde nevynikajú prílišnou erudíciou, potom možno s veľkou pravdepodobnosťou tvrdiť, že on skutočným autorom nemôže byť, dokonca ani len osobou, ktorá podľa prameňov text zostavila. Notovič mohol poslúžiť iba ako pedagogický článok v tomto reťazci. Avšak pre koho? Akým tajomným cieľom tibetských žrecov mohol prospieť podobný falzifikát?

K akým praktickým dôsledkom by mohlo priviesť ustanovenie historického spojenia kresťanstva s náboženstvami centrálnej Ázie? Veď z misionárskeho aspektu šírenia východných učení na Západ to skutočne mohlo byť veľmi prospešné. Na druhej strane európski kritici prišli k záveru, že tibetskí žreci, brániaci prenikaniu kresťanstva na Východ, v podstate iba poplietli nevzdelaného a dôverčivého Notoviča.

 

Záver

Naším cieľom nebol podrobný rozbor a kritika tzv. tibetskej legendy, čo by si vyžadovalo oveľa viac priestoru. Nemyslím si ani, že tých, ktorí sú presvedčení o svojej pravde - teda, že Ježiš žil v Indii a Tibete, uvedené fakty presvedčia a obrátia. Burina rozličných religióznych doktrín preniká tak hlboko do ľudskej duše, že vyplieť sa dá len veľmi ťažko.

V súčasnosti pomerne rozšírená legenda o Kristovi v Indii však nemôže zostať nepovšimnutá. Teológovia, orientalisti ani historici nemôžu ignorovať fakt, že Tibetské rozprávanie sa stalo súčasťou akejsi historickej pamäte. Hoci sa súčasná orientalistika venuje iným témam, niektorí intelektuáli volajú po tom, aby aspoň objasnila, ak nevyriešila tajomstvo záhadných tibetských rukopisov. Domnievajú sa pritom, že bádanie podobného druhu by mohlo „odhaliť hlbokú genetickú spojitosť medzi náboženstvami Západu a Východu. Čo by zasa poskytlo možnosť novým spôsobom sa pozrieť i na otázku týkajúcu sa vzájomného vzťahu a pôsobenia týchto veličín, ktoré sa kvôli inercii naďalej považujú za historicky väčšmi izolované, než to bolo v skutočnosti."6

Mohlo by sa zdať, že apokryf, vo svojich detailoch taký fantazijný, môže sotva vzbudzovať dôveru k tomu, čo sa v ňom javí ako podstatné. Jeho ústrednou tézou je totiž tvrdenie, že Ježiš žil v Indii. Napriek tomu je veľa takých, ktorí tejto téze veria, aj keby mali zaujať pozíciu „verím, lebo je to absurdné": „Nepochybujem," napísala Helena Rerichová, „lepšie povedané viem, že Kristus bol v Indii, no učenci - orientalisti, podporovaní predstaviteľmi cirkvi, túto možnosť zúrivo odmietajú."7

Apropo, Rerichová svoje znalosti nezískala ani v indických archívoch, ako údajne iná slávna ruská Helena, pani Blavatská, ani v európskych orientálnych archívoch, ale na špiritistických seansách, kde sa jej zjavili „vládcovia šambaly".8 Je zaujímavé, že inak skutočne mimoriadne vzdelanej Rerichovej pritom neprekážajú v Notovičovom diele prítomné zjavné nezrovnalosti nielen s kánonickými evanjeliovými textami, ale ani tie, ktoré sa týkajú Issových poučení. A takisto nevidí, a možno ani nechce vidieť, že vykazujú známky odchýlok aj od náuk orientálnych guru a mahátmov.

Propaganda sa však vedie takým opojným spôsobom, že nijaké kritické názory nemajú dovolené existovať. Nám však nevychádza iný záver, než ten, ktorý urobil ešte istý archimandrita Chrisant, že totiž Notovičovo rozprávanie sa napriek všetkým „dôkazom" ukázalo ako ničím nepotvrdené. Neznamená to, že v Ázii nemohli existovať podobné legendy o Kristovi, tie však majú skôr folklórny ráz a nepredstavujú nijaké dôkazy súvisiace s údajným životom Krista v Indii a Tibete. Preto nielen z citovo-religiózneho hľadiska, ale aj z odborného nám nezostáva iné, ako súhlasiť so slovami L. V. Mitrochina, ktorý napísal, že „základná slabosť publikácie N. Notoviča a mnohých nasledujúcich autorov je obsiahnutá v tom, že nikto z nich nedisponuje dokumentmi, ktoré by potvrdzovali ich verziu. Pátranie mnohých bádateľov v kláštore Hemis v Ladaku neprinieslo výsledky."9

 

Poznámky:

1 La Vie inconnue de Jésus Christ (Neznámy život Ježiša Krista). Paul Ollendorf, Paríž 1894

2 Neznámy život Ježiša Krista. Tibetské rozprávanie (ruský preklad). Sankt Peterburg 1910, s. 19 - 31. Z tohto diela sú - ak nie je uvedené inak - prevzaté i ďalšie citácie.

3 Koževnikov, V. A.: Buddizm v sravneniji s christijanstvom (Budhizmus v porovnaní s kresťanstvom). St. Peterburg 1916, s. 18. V tejto publikácii je daný aj súhrn viacerých zhodných verzií.

4 Klujev, B. I.: Relígia a konflikt v Indii. Inštitút orientalistiky Ruskej akadémie vied, Moskva 2002, s. 169

5 Koževnikov, V. A.: c. d., s. 18

6 Kersten, H.: Ježiš žil v Indii, Praha 1996, s. 24 - 25

7 Čertkov, L.: Tibetská legenda o Kristovi. In: Antologia Gnosis, St. Peterburg 1994, s. 134

8 Listy Heleny Rerichovej (1932 - 1955). Novosibirsk 1993, s. 265

9 Mitrochin, L. V.: Iisus Christos v Indii, s. 33

 

Prof. ThDr. Ján Šafin, PhD. (* 1967) – vedúci Katedry cirkevných dejín a kresťanskej filozofie Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Je autorom viacerých monografií a vysokoškolských študijných textov. V súčasnosti dokončuje publikáciu o ruských duchovných dejinách, kultúre a myslení.