Vznik sekty esénov je spojený s povstaním Machabejcov proti Antiochovi IV. Epifanovi. Vtedy časť zbožných Židov podporila povstalcov, ale neskôr oklamaní Machabejcami odvrátili sa od nich a vytvorili v judaizme sektu esénov. Antiochos začal s helenizáciou Židov a do jeruzalemskej svätyne voviedol pohanský kult gréckeho Dia Olympského, čo podnietilo vznik povstania, na ktorého čelo sa na počiatku postavil židovský kňaz Matatiáš. V roku 170 pred Kr., keď Antiochos IV. vyplienil jeruzalemský chrám a nariadil Židom priniesť gréckym bohom obety, Matatiáš vlastnoručne zabil Žida, ktorý tak chcel urobiť. To vyvolalo vlnu nepokojov, ktoré vyústili do povstania.

Matatiáš ustanovil svojho syna Júdu s prímenom Machabejský za hlavného veliteľa povstalcov. (Jeho prímeno môže znamenať podľa niektorých v preklade kladivo.) Júdovi sa medzi rokmi 166 až 165 pred Kr. podarilo niekoľkokrát poraziť početnejšiu Antiochovu armádu. V roku 164 Júda triumfálne vstúpil do Jeruzalema a bolo vykonané posvätenie obnoveného jeruzalemského chrámu. Na oslavu tejto udalosti bol zavedený židovský sviatok Chanukká - Sviatok svetiel. Po roku 152 pred Kr. úrad veľkňaza prebral Jonatán Machabejský, Júdov najmladší brat. Ale on pochádzal len z kňazského rodu a nie z veľkňazského. Toto spôsobilo oddelenie časti kňazských kruhov od jeruzalemského chrámu a takto sa z nich vytvorila separatistická skupina, ktorú označujeme ako eséni.

O názve eséni sa vedú debaty. Slovo esén by mohlo byť gréckou transkripciou aramejského slova chasajja (zbožní). Označenie esén by potom zodpovedalo absolútnej forme substantíva, ktorá aramejsky znie chasen. Medzi početnými sebaoznačeniami nie je v doteraz známych textoch ani raz doložený termín chasaia alebo chasen. V esénskych textoch sa sami členovia spoločenstva označujú ako „chudobní z milosti", „spoločenstvo chudobných", „chudobní tvojho (Božieho) vykúpenia, chudobní duchom".

Za ich zakladateľa sa považuje Učiteľ spravodlivosti, ktorého meno je dodnes neznáme. Nevieme o ňom nič isté, len to, že bol vplyvným kňazom v jeruzalemskom chráme, pravdepodobne zo sádokovského rodu. Učiteľ spravodlivosti založil komunitu ako istý druh svätého mesta, Nebeského Jeruzalema a opozíciu k chrámovému kultu. Podľa esenského komentára proroka Habakuka mu Boh „oznámil všetky tajomstvá slov jeho služobníkov, prorokov". Ako vyplýva z kontextu, mali tieto tajomstvá v prvom rade eschatologický charakter. Učiteľ bol pre obec ohlasovateľom blížiaceho sa konca sveta. Iné dve židovské náboženské skupiny - farizeji a saduceji - Učiteľa spravodlivosti prenasledovali pre jeho odpor k nim a pre jeho presvedčenie, že on jediný má v rukách absolútnu pravdu a správne rozumie Tóre Izraela.

Informácie o esénoch máme predovšetkým od troch antických autorov: Jozefa Flavia, Filóna Alexandrijského a Plínia Staršieho. Jozef Flavius istý čas aj žil medzi esénmi. O esénoch písali aj kresťanskí autori Ján Zlatoústy a Euzébius z Cézarey.

Esénske spoločenstvá sa vytvorili v okolí Mŕtveho mora; v blízkosti Damasku v Sýrii, v Jeruzaleme a aj v iných mestách sa vytvárali uzavreté esénske bunky. Jozef Flavius uvádza, že esénov mohlo byť okolo 4-tisíc.

 

Organizácia esénov

V esénskych komunitách existoval istý druh hierarchického usporiadania a členenia. Najdôležitejší boli kňazi. Svoje právomoci mali správcovia, lebo rozhodovali o prijímaní nových členov do sekty. Jozef Flavius a Plínius opisujú esénov ako tých, ktorí sa oslobodili od materialistického sveta, zriekli sa pohodlia, nadbytku, bohatstva. Mali spoločné vlastníctvo, mnohí sa neženili. Tí, ktorí sa chceli oženiť, mohli tak urobiť len s povolením predstavených. Ženiť sa mohli po dovŕšení dvadsiateho roku. Dovolené bolo len manželstvo s jednou ženou, nesmeli sa rozvádzať a do manželstva vstupovali z dôvodu, aby zachovali rod. Niektorí sa nazdávajú, že v esénskych komunitách žili tiež ženy, ktoré zostali slobodné. Zachovanie celibátu súviselo s odmietaním sexuality - telo považovali za zdroj pokušenia. Až keď sa zriekli pokušenia, mohli dosiahnuť stupeň dokonalosti. Vstupom medzi esénov sa museli vzdať svojho majetku, lebo boli presvedčení, že bohatstvo bráni byť Božím vyvoleným. O spoločný majetok sa starali správcovia a k ich úlohám patrilo rozdávať dary chudobným a prijímať hostí. Pracovali na poliach a pestovali datľové palmy, vyrábali datľový med.

Ten, kto chcel vstúpiť medzi esénov, najprv jeden rok zostal mimo spoločenstva, no mal už záväzok viesť rovnaký spôsob života. Dostal už aj biely odev. Ak sa osvedčil v sebaovládaní, bol pripustený bližšie a skúmala sa jeho povaha počas dvoch rokov. Ak bol uznaný od správcov za schopného, bol prijatý. Skôr však, ako by začal spoločne stolovať s ostatnými, musel zložiť náročnú prísahu. Kto sa vážne prehrešil, bol zo spoločenstva vylúčený.

Eséni žili skromným životom. Jedlo pripravovali kňazi a muselo byť rituálne čisté. Stravovali sa spoločne. Pred jedením si museli telo umyť studenou vodou a obliecť posvätné oblečenie. Po očistení sa schádzali do jedálne, kde dostali jediné jedlo. Než začali jesť, s kňazom sa pomodlili. Počas jedenia mlčali, až na záver predniesli ďakovnú modlitbu. Esénske stolovanie dýchalo atmosférou chrámu. O čistotu sa usilovali dodržiavaním prísnych rituálnych predpisov. V zákone čistoty videli uskutočňovanie čistého života, aj toto bolo dôvodom na oddeľovanie od ostatných, ktorí nepovažovali súbor prísnych predpisov čistého života za dôležitý.

Eséni si vytvorili aj svoj vlastný kalendár s 52 týždňami. Na rozdiel od ostatných Židov, ktorí sa riadili lunárnym kalendárom, používali slnečný. Vo svojom kalendári mali iné datovanie sviatkov i celú kompozíciu roka.

 

Autoreflexia

Eséni si boli vedomí, že sú vyvolení, aby sa stali Božím ľudom. Sami seba označovali za „Izrael, ktorý kráča po ceste k dokonalosti". Boli presvedčení, že oni sú tým pravým Izraelom, a preto sformovali izolované spoločenstvá, v ktorých rozvíjali svoje učenie a vytvárali osobitný sociálny poriadok. Išli až tak ďaleko, že seba samých považovali za židovský národ, vyvolených a za nimi majú kráčať ostatní Židia, ak nechcú upadnúť do večného zatratenia. Nárokovali si, že sú jediným správnym náboženstvom sveta. Kto neprijal ich vyznanie viery, učenie, spôsob života, bol v ich očiach navždy zavrhnutý.

Napriek zjavnej izolovanosti sa sekta tešila popularite a vzbudzovala rešpekt. Eséni sa stránili chrámovej bohoslužby, lebo boli presvedčení, že chrám nebol postavený náležite. Odmietali chrámové kňazstvo ako nelegitímne. Hasmoneovcov považovali za bezbožných pre ich kladný vzťah k bohatstvu. Predpisy a výklady Tóry vyhlasovali za neplatné. Podporou v ich tendenciách sa stal prorok Izaiáš, ktorý hovorí: „Lebo takto mi hovoril Pán mocným zásahom a upravoval ma, aby som nešiel cestou tohto ľudu" (Iz 8, 11).

Eséni si vytvorili vlastné sektárske predpisy, ktoré sa líšili od židovských pravidiel. Prísnejšie zachovávali sobotu, nosili biele oblečenie. Voči svetu sa správali odmietavo. Túžili po zničení všetkého. Verili, že Nežidia sú Bohom určení na záhubu, a preto ich nenávideli. Verili tiež, že príde vojna, ktorú povedie sám Boh, a v tejto vojne ovládnu najprv Izrael a neskôr aj zvyšok sveta. Svoju nenávisť však nedávali najavo. Nediskutovali o svojich princípoch, svoje tajomstvá držali v skrytosti a nesmeli ich nikomu prezradiť. Preto navonok pôsobili priateľsky, ale pre bezbožných očakávali strašné Božie tresty. A keďže nevedeli, kedy príde súdny deň, svoju nádej upierali na budúcnosť. Ich správanie bolo takto veľkým pokrytectvom.

 

Učenie esénov

Základnými rysmi esénskej náuky bolo učenie o predestinácii, dualizmus a apokalyptika spojená s vierou v mesiáša. Podstata učenia o predestinácii spočíva v tom, že všetko je dopredu Bohom určené a nič sa preto nedá zmeniť. Táto doktrína poslúžila esénom na to, aby seba videli ako Bohom vyvolených. Farizeji na rozdiel od esénov verili v prozreteľnosť, čo znamenalo, že Boh môže meniť svoj zámer.

Podobnou črtou v náuke esénov bol dualizmus. Podľa tejto náuky Boh rozdelil ľudstvo pred stvorením sveta na dva protikladné tábory: na synov svetla a synov tmy. Z prameňa svetla povstali všetky pokolenia synov svetla. Naopak, z prameňa tmy všetky pokolenia synov tmy. Takto je ľudstvo striktne rozdelené na tábor spravodlivých a tábor bezbožných. Ten, kto bol od stvorenia sveta predurčený, aby bol synom svetla, mal byť navždy uchránený od utrpenia a hriechu.

Dualizmus sa prejavoval i v duchovnom svete. Pod Božou vládou sú aj dva anjelské tábory. Existuje duch klamstva a duch múdrosti. Na čele duchov klamstva stojí duch Beliel, proti nemu archanjel Michal. Tieto dva duchovné tábory navzájom bojujú vo vojne synov svetla a synov tmy. Boh dovolil satanovi, aby škodil spravodlivým i hriešnikom. Spravodlivý sám osebe nehreší. Hriech spravodlivého je dôsledok činnosti zlých síl.

Eséni očakávali tri mesiášske postavy, dvoch mesiášov a jedného proroka. Títo spolu so synmi svetla mali mať účasť na konečnom Božom víťazstve nad zlom. Učenie o dvoch mesiášoch opierajú o biblický text v Knihe Numeri: „Hviezda vychádza z Jakuba, žezlo sa zdvíha z Izraela" (Nm 24, 17). Eséni spájajú hviezdu s kňazským mesiášom a žezlo s dávidovským laickým mesiášom. Kňazský mesiáš je nadradený laickému, tak ako sú nadradení kňazi v kultových veciach nad laikmi. Mesiáš podľa nich povstane z vyvoleného národa.

Dávidov mesiáš je bojujúci mesiáš, má poraziť nepriateľov Izraela a nastoliť spravodlivosť. On je vodca vojska obce, lebo kňazi, ktorí inak stoja vždy v čele, sa nesmú zúčastniť na bojoch, aby sa nepoškvrnili krvou padlých. Vojnové dielo je teda vecou laika, a preto je vo vojnových záležitostiach laický mesiáš, „knieža obce" na prvom mieste, ako z rituálneho hľadiska je na čele zase kňazský mesiáš. Proroka, ktorého eséni očakávali, nazvali aj prorokom posledných dní. Volali ho tiež mesiášom Ducha, mesiášom pomazaným Duchom Svätým.

 

Kumránske objavy

Kumrán je archeologické nálezisko na severozápadnom brehu Mŕtveho mora. Táto lokalita bola objavená náhodne roku 1947. Mladý beduínsky pastier z kmeňa Ta'ámire, Mohammed Ahmed el-Hamed, hľadal zatúlanú kozičku a objavil jaskyňu s ťažkým prístupom a v nej nádoby, v ktorých boli kožené zvitky. Tie putovali do Betlehema k starožitníkovi Ibrahimovi ´Ijhovi, ktorý sa skontaktoval s profesorom hebrejskej univerzity E. L. Sukenikom, aby ho požiadal o vyjadrenie. Profesor ho vyzval, aby mu priniesol ešte ďalšie zvitky, aby sa mohol lepšie zorientovať. Na ďalšie stretnutie pastier priniesol ďalšie tri zvitky popísané starohebrejským písmom. Tie profesor od neho odkúpil. Keď si ich doma rozložil, zistil, že prvý zvitok obsahuje starozákonný text proroka Izaiáša a druhý je komentár ku Knihe proroka Habakuka. Tretí zvitok bol neznámou knihou Pravidlá vojny.

Krátko nato sa Palestína dostala do vojny, Jeruzalem bol rozdelený a profesor Sukenik stratil kontakty s obchodníkmi. Zatiaľ sa iná časť zvitkov dostala do rúk pravoslávneho patriarchu sýrskej cirkvi v Palestíne. Patriarcha ich poslal do USA, kde ich sfotografovali a publikovali. Izraelský archeológ Yigael Yadin sa skontaktoval s patriarchom a vyjednal kúpu zvitkov pre izraelský štát. Do roku 1956 bolo nájdených a vykúpených okolo pätnásťtisíc zlomkov textov, ktoré patrili asi šesťsto dokumentom.

Rukopisy boli nájdené v jedenástich jaskyniach v blízkosti miesta, ktoré sa dnes volá Chirbet Qumran (v prekl. Kumránske rozvaliny). Považujú sa za časť bývalej knižnice esénov, ktorí tu žili do roku 68, keď na túto strategickú pozíciu zaútočili Rimania, pozabíjali jej obyvateľov a zriadili si tu oporný bod. Po tomto roku sa už eséni v dejinách neobjavujú. Je ale málo pravdepodobné, že by Rimania vykorenili aj všetky ich mestské komunity, avšak bez svojho kumránskeho centra sa asi postupne vytratili.

Väčšina rukopisov je písaná na koži, niektoré na papyruse, jeden na medenom zvitku. Vplyvom prostredia boli mnohé z nich poškodené a rozpadli sa na kúsky. Niektoré zvitky boli roztrhané a poničené. Väčšina je napísaná po hebrejsky, malá časť aramejsky, zlomky po grécky. Nachádzajú sa tu aj texty, ktoré sú písané tajným kódom, ktorí si eséni sami vymysleli.

Kumránska komunita patrila medzi esénskymi k najradikálnejším. Esénmi mohol byť Kumrán osídlený počas vlády Jána Hyrkána v rokoch 134 až 104 pred Kr. Mohlo tu žiť okolo dvesto esénov, ktorí sa venovali sa i písomníctvu. Okrem zbierania a opisovania biblických textov vytvárali i vlastné spisy. Archeológovia objavili aj bývalú pisársku dielňu a rozsiahlu knižnicu. Ich literatúra je dôležitým svedectvom o živote, organizácii a myslení esénov.

Z hľadiska obsahu nájdené rukopisy tvoria tri hlavné skupiny: biblické, a­pokryfné a vlastné esénske biblické výklady; apokalyptické, poetické, bohoslužobné, tajné a astrologické spisy a tiež medený zvitok.

 Vďaka kumránskym rukopisom máme prístup k opisom biblických kníh, ktoré sú o tisíc rokov staršie ako dovtedy najstarší Leningradský kódex pochádzajúci približne z roku 1009. V Kumráne bolo nájdených viac ako 800 biblických rukopisov. Niektoré knihy mali viacnásobné opisy, napríklad Tóra mala až 70 kópií. Veľmi obľúbené boli prorocké knihy, osobitne Kniha proroka Izaiáša, ktorá sa ako jediná z objavených kníh zachovala celá. Kumránske rukopisy pochádzajú z rôznych textových tradícií.

V kumránskych rukopisoch sa našli aj apokryfné knihy, ktoré Židia neprijali do svojho kánonu posvätných kníh. Vo vlastných biblických výkladoch a komentároch eséni vyjadrovali svoje apokalyptické vízie. Prorocké knihy a žalmy vykladali vo vzťahu k súčasnosti. Verili, že majú prorockého ducha k správnemu výkladu. Eséni vytvárali aj svoju vlastnú poéziu. Vytvorili chválospevy Boha, liturgické modlitby, požehnania, ale i zlorečenia.

Pre pochopenie esénskych komunít sú dôležité spisy, ktoré opisujú každodenný život. Poriadok Jednoty opisuje predpisy a tresty pre kumránsku komunitu, Damaský spis zasa obsahuje predpisy pre ženatých esénov. Pravidlá vojny je kniha, ktorá detailne opisuje prípravu na apokalyptickú vojnu, v ktorej eséni po siedmich vojnách zvíťazia.

V astrologických spisoch sa eséni - ovplyvnení Babylonom a Gréckom - venovali vzťahom planét k vlastnostiam ľudí. Niektoré tajné náuky zapisovali kódovaným písmom. Osobitný je zvitok napísaný na medenom plechu. Ten je súpisom 64 miest, v ktorých sú ukryté poklady, ktoré sa ale nikdy nepodarilo nájsť. Originály rukopisov boli uložené v Jeruzaleme v pre ne špeciálne vytvorenom Múzeu knihy.

Objavy rukopisov spred šesťdesiatich rokov sú od začiatku až podnes predmetom veľkého záujmu biblistov, historikov, religionistov a archeológov. Stali sa zdrojom mnohých polemík, kontroverzií a mediálnych škandálov. Nález kumránskych zvitkov sa považuje za najväčší archeologický objav 20. storočia. Rukopisy pomohli lepšie pochopiť židovskú históriu, kultúru a tiež náboženstvo z obdobia druhého chrámu.

 

Kresťanstvo a eséni

Kumránske nálezy v jedenástich jaskyniach Judskej púšte majú význam tiež pre porozumenie Nového zákona. Kumránske spoločenstvo jestvovalo taktiež v období, keď pôsobil Ježiš Nazaretský. Hoci žiadny zo zvitkov od Mŕtveho mora sa nezmieňuje ani o ňom ani o žiadnom z Ježišových nasledovníkov, v kumránskych spisoch spoznávame duchovnú atmosféru Jána Krstiteľa a ranej cirkvi. Mnohé miesta v evanjeliách sa nám objavia v nábožensko-dejinnom kontexte kumránskych esénov v jasnejšom svetle. Dôvodom pre to je skutočnosť, že nám kumránske texty dávajú hlbší pohľad do náboženského sveta Židov, v ktorom Ježiš vyrástol a žil a v ktorom vznikla i raná cirkev. Existuje mnoho styčných bodov medzi kumránskymi textami a evanjeliami či novozákonnými listami.

Na druhej strane väčšina zvitkov od Mŕtveho mora obsahuje náboženské texty písané Židmi pre Židov. Keď nebol vo zvitkoch nájdený žiadny priamy odkaz na Ježiša, obviňovali niektorí Vatikán, že spálil zvitky s takýmto odkazom. Toto obvinenie sa udržiava podnes hlavne medzi novinármi, ale žiadny seriózny vedec s týmto tvrdením nesúhlasí. Ustavične sa tiež ozývajú námietky, že v Novom zákone nie je nikde reč o esénoch a že táto skutočnosť veľmi udivuje, ak by Nový zákon a eséni pochádzali z rovnakého obdobia.

V mimoriadne blízkom kontakte s učením esénov bol Ján Krstiteľ. Ako oni, tak aj on ohlasoval bezprostredne očakávaný koniec času, blížiace sa Božie kráľovstvo. Miesto Jánovho krstenia, tesne pred vyústením do Mŕtveho mora, nebolo ďaleko od kumránskeho sídla, ktoré bolo vtedy vo svojom rozkvete. Všeobecný asketický Jánov život, jeho celibát ho približuje k esénom. Za takejto situácie je nemysliteľné, aby nejestvoval žiadny kontakt medzi nimi. Napriek tomu nemôžeme s istotou Jána Krstiteľa bezpodmienečne označovať za eséna, pretože jeho posolstvo a prax ďaleko prerástli esénsky rámec. S veľkou pravdepodobnosťou však môžeme predpokladať, že Ján poznal esénske učenie a ich životnú prax.

Ján pochádzal z kňazskej rodiny. Aj esénske spoločenstvá tvorili kňazi. Jánov otec Zachariáš ako kňaz dobre poznal názory esénov, hoci on sám žil v mieri s oficiálnym chrámovým kultom. O Jánovi sa však nikde nehovorí, že by sa zúčastňoval na chrámovom kulte. Už ako dieťa žil na púšti, kde sa mu dostalo prorockého povolania (Lk 1, 80; 3, 2). Bolo by možné, že mohol byť pri esénoch? Jozef Flavius hovorí o esénoch, že prijímali cudzie deti. Ak ale Ján strávil svoju mladosť u esénov, potom je prinajmenšom na počudovanie, že sa Flavius vo svojej podrobnej správe o Jánovi Krstiteľovi o tom vôbec nezmienil.

Jánovo mesiášske posolstvo bolo v teológii esénov naplnené myšlienkou pokánia. Eséni sa považovali za kajúcnikov Izraela posledných dní, no na rozdiel od nich Ján nebol zakladateľom sekty. Zatiaľ čo sa eséni oddelili od ostatného Izraela, Ján sa obracal k celému Izraelu.

Podľa esénskeho mesiášskeho učenia, ktoré očakávalo mesiášskeho proroka, Ján poukázal na niekoho mocnejšieho, kto príde po ňom. Tieto výroky sú blízke učeniu kumráncov, podľa ktorých majú prísť dvaja mesiáši. Keď teda prichádza dávidovský Ježiš ku kňazovi Jánovi k Jordánu a nechá sa ním pokrstiť, vzbudzuje to dojem, že sa mu podriadil. Po Jánovej smrti jestvovali takí, ktorí verili, že Ján vstal z mŕtvych (Lk 9, 7) a objavil sa ako Ježiš. V každom prípade je po jeho smrti doložená viera v Krstiteľa ako mesiáša. Je však jasné, že bol považovaný za kňazského mesiáša, nie za dávidovského, pretože patril ku kňazskej línii. Evanjelisti Matúš (1, 2 - 16) i Lukáš (8, 23 - 38) uvádzajú Ježišov rodokmeň až k Dávidovi a tak chcú dokázať Ježišov dávidovský pôvod. Vzhľadom na veľké rozdiely je možné, že ide o vytvorené rodokmene, ktorými Ježišovi nasledovníci chceli Ježiša legitimovať ako Syna Dávidovho.

 

Záver

Vysoké ideály esénov odvodzované z prísnej vernosti Mojžišovmu zákonu a prorokom sa po dvestoročnom trvaní sekty ukázali ako neživotné. Ich očakávania a túžby sa nenaplnili a s odstupom času sa javia ako utopistické. Napriek tomu nám ich existencia ukazuje náboženské, spoločenské, ako aj politické prúdenie ich doby a dopĺňa i odkrýva časť z aj tak už komplikovaných židovských dejín. Kumránske objavy, ktorých šesťdesiate výročie si v tomto roku pripomíname, pomohli objasniť veľa neznámeho. Prispeli k poznaniu nielen židovských dejín z prelomu letopočtov, ale aj rodiaceho sa kresťanstva.

 

Doc. ThDr. Jozef Trstenský, PhD. (* 1967) – absolvent Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave a doktorandského štúdia Katolíckej univerzity v Lubline. V súčasnosti pôsobí ako vedúci Katedry religionistiky a náboženskej výchovy na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Oblasťou jeho výskumu sú predovšetkým dejiny náboženstiev.