Šamanizmus je, pravda, trochu problematický pojem. Neoznačuje náboženský systém ani tradíciu (porovnateľnú s tradíciami Keltov a Germánov, o ktorých sme v Rozmere písali pred časom), ale je skôr označením náboženskej praxe (podobne ako čarodejníctvo, o ktorom sa tento seriál zmieňoval naposledy). Šamanskú prax nachádzame v rámci rôznych tradícií v kmeňových spoločenstvách, ktoré z hľadiska ich duchovného života označujeme ako animistické. Toto animistické chápanie sveta predpokladá existenciu duše (lat. anima) v každej súčasti prírody. Ľudské spoločenstvo (i človek sám) je tak obklopené svetom duchovných bytostí. Šamanizmus je spôsob, ako dosiahnuť náboženský zážitok a ako s týmto svetom komunikovať, pričom charakteristickým znakom takéhoto spôsobu je extáza1 („bytie mimo seba") toho, kto komunikuje, teda šamana.

Slovo šaman má pôvod v evenčine,2 jazyku sibírskych Evenov, a ukazuje, že „klasickým" prostredím šamanizmu je stredná a severná Ázia, kde ho západní antropológovia v 19. storočí po prvýkrát opísali. No neskôr sa podobné fenomény nachádzali aj v kultúrach na iných miestach sveta - v juhovýchodnej Ázii (najmä v Indonézii), Oceánii, Severnej i Južnej Amerike, Afrike a inde. S týmto rozšírením súvisí aj vyššie uvedený problém tohto pojmu, ktorý spočíva v pochybnosti, či je naozaj vhodné zahrnovať extatické skúsenosti z veľmi rozdielnych ľudských spoločenstiev pod jeden pojem.

Účelom šamanskej skúsenosti je vojsť do kontaktu s duchovným svetom a získať v ňom prostriedky v prospech spoločenstva, v ktorom šaman pôsobí. Tieto prostriedky majú spôsobiť uzdravenie, úspešný lov, vhodné počasie, majú odvrátiť akékoľvek nešťastie a podobne. Šaman môže taktiež sprevádzať zomrelého alebo predpovedať budúcnosť. Extatická skúsenosť šamanovej duši umožňuje cestovať do iných svetov, napríklad po svetovom strome alebo po inej „osi sveta", ktorá pretína a spája „dolný svet", osídlený duchmi zvierat, rastlín, živlov a pod., svet nášho každodenného života a „horný svet" s božstvami, astrálnymi silami atď.3 Na týchto cestách ho môže sprevádzať pomocník, spojenec, prípadne sprievodca, ktorý môže mať niekedy podobu človeka či ľudského ducha (napr. už zomretého šamana či iného vidiaceho) alebo tzv. silového, resp. totemového zvieraťa, výnimočne rastliny či iného prírodného javu.

V komunikácii s duchovným svetom nemusí byť šaman vo svojom spoločenstve osamotený a táto komunikácia mu v tomto spoločenstve ani nemusí prinášať výsadné postavenie. Popri ňom môžu na duchov­ný svet pôsobiť napríklad i kmeňoví obetujúci a určité magické techniky napokon môže (a vlastne často i musí) používať hociktorý člen spoločenstva. Zvláštnosťou šamana je jeho schopnosť dosahovať extatický stav, pre ktorý ho mohlo jeho spoločenstvo vyvoliť, napríklad duševná choroba, telesné postihnutie, vízie, sny a podobne, a do ktorej bol spravidla zasvätený starším šamanom. K zasväteniu často patrí tzv. šamanská nemoc, dĺžka psychickej a fyzickej krízy (alebo dokonca zážitok nebytia) i spoločenského odcudzenia, ktorá je spôsobená stretávaním šamana s duchovným svetom. Zasvätením sa šaman čiastočne stáva súčasťou duchovného sveta a v rámci svojho spoločenstva aj odborníkom na tieto záležitosti.

Medzi spôsobmi dosahovania extatických stavov nachádzame predovšetkým omamné látky, pôst, bubnovanie a ďalšie rytmické zvuky, tanec, vystavenie organizmu extrémnym teplotám, napríklad v potnej chyži a pod. Šamanovo spoločenstvo môže byť o jeho výnimočných schopnostiach presvedčené napríklad aj vďaka jeho zvláštnemu správaniu, maske či neobvyklému odevu, maľbe na tele, tetovaniu, spevu či rozprávaniu. Vďaka spevu a rozhovorom sa na šamanových zážitkoch podieľa aj jeho spoločenstvo.

 

Neošamanizmus, jeho priekopníci a smery

Novodobý záujem o šamanizmus spôsobila - podobne ako v prípade čarodejníctva o 40 rokov skôr - odborná publikácia. Išlo o prelomovú knihu religionistu Mircey Eliadeho (1907 - 1986) Šamanizmus a najstaršie techniky extázy, ktorá vyšla v anglickom preklade roku 1964 (v českom 1997).4 Vtedy síce boli medzi antropológmi už niekoľko desaťročí obľúbené výskumy domorodých kultúr, avšak anglický preklad Eliadeho knihy vzbudil pozornosť nielen v odbornej verejnosti, ale i v kontrakultúre, predovšetkým vnímavej voči prejavom dosiaľ málo známych kultúr a ich duchovného života.

Na túto knihu ako ponuku na štúdium šamanizmu zareagovali (okrem tisícov iných) i dvaja americkí antropológovia, ktorí sa však neskôr väčšmi než vedeckou prácou preslávili sprístupnením šamanizmu širokej verejnosti a jeho vnesením do spektra náboženského života Západu. Spolu s tzv. psychedelickým hnutím, ako aj s celkovou atmosférou kontrakultúry naklonenou experimentom s omamnými látkami sa tak podieľali na novodobom západnom obnovení šamanizmu, teda na vzniku tzv. neošamanizmu.

Prvým z týchto antropológov bol Carlos Castaneda (1925 - 1998), Peruánec, ktorý v 50. rokoch imigroval do Spojených štátov a vyštudoval univerzitu v Los Angeles. Svoj akademický titul a povesť výborne predávaného autora získal štúdiom domorodých obyvateľov stredného Mexika. V kmeni Yaqui našiel podľa vlastných slov takmer 70-ročného šamana dona Juana Matusa, ktorý sa v nasledujúcich rokoch stal jeho šamanským učiteľom. Castanedovu prvú knihu Učenie dona Juana (1968, v češtine po prvýkrát 1992) vydalo univerzitné nakladateľstvo ako akademickú prácu.

Zatiaľ čo však v odborných kruhoch stále rástli pochybnosti o serióznosti jeho antropologického výskumu, obrovský záujem verejnosti si vyžiadala reedícia jeho prvého dielu vo vysokých nákladoch a po­stupné vydávanie jedenástich ďalších kníh.5 V nich Castaneda uvádza čitateľov mimo obyčajného, materiálneho sveta, do „inej reality", ktorá sa môže vnímať v zmenenom stave vedomia. Sám tento stav síce vďaka donovi Juanovi spočiatku dosahoval omamnými látkami, svojich nasledovníkov a obdivovateľov pred týmito látkami však neskôr varoval. Hoci sú opisované skúsenosti pravdepodobne autorovou fikciou, alebo prinajlepšom kompiláciou motívov zo života niekoľkých domorodých komunít, podarilo sa mu vytvoriť veľmi čitateľsky príťažlivé diela. Milióny čitateľov sa inšpirovalo hravým, prekvapivým pohľadom na svet a tento pohľad sa im stal vítanou alternatívou ku kultúre, v ktorej boli vychovaní, a k prežívanej spoločenskej realite.

Nie sú to však len knihy, čo tvorí Castanedovo dedičstvo. Roku 1993 začal organizovať so svojimi najbližšími žiačkami kurzy magických gest, starých údajne mnoho storočí. Tieto žiačky - Carol Tiggsová, Taisha Abelarová a Florinda Donner-Grauová - boli údajne aj žiačkami dona Juana. Práve on mal tajomstvo starobylých mexických magických gest Castanedovej skupine odovzdať. Systému týchto gest, ktoré podľa praktizujúcich pripomínajú napríklad čínske meditačné cvičenia tchaj-si (taiči), dali Castaneda a jeho spolupracovníčky názov tensegrita. Tento výraz je zložený zo slov napätie (tenzia) a integrita a má naznačovať prepojenie svalovej práce (napínanie a uvoľňovanie) s vedomím celistvosti a dokonalosti vlastného tela. Skupiny duchovno-pohybovej metódy tensegrita vznikli v niekoľkých krajinách sveta a sú voľne združené prostredníctvom školiacej a vydavateľskej organizácie Cleargreen.6

Ďalší z antropológov, ktorí výrazne ovplyvnili vývoj neošamanizmu a ktorí v jeho rámci sformovali špecifický smer, je Michael Harner (* 1929). Vo svojich antropologických štúdiách sa venoval juhoamerickým domorodým obyvateľom z povodia Amazonky. Pri svojej práci pociťoval nemožnosť preniknúť k podstate šamanizmu zvonku, a preto sa - rovnako ako Castaneda - sám stal šamanom. Prvý šamanský zážitok mal podľa svojho vyjadrenia roku 1961 medzi peruánskymi Konibmi po požití posvätného omamného nápoja ayahuasca. Zážitok opisuje v publikácii Cesta šamana. Sprievodca k moci a uzdraveniu (1980).7

Harner štúdiá dokončil síce skôr než Castaneda (1963), ale akademickej práci sa venoval až do roku 1987. Vtedy založil Nadáciu pre šamanské štúdiá (The Foundation for Shamanic Studies)8 a začal sa naplno venovať učiteľstvu šamanizmu. Harnerova nadácia organizuje semináre a školí lektorov šamanizmu. Jej bubnovacie kruhy už vznikli v niekoľkých krajinách a - ako pripomíname nižšie - aj v Českej republike.

Michael Harner nachádzal v osobnom kontakte so šamanmi rôznych kmeňov spoločné znaky šamanizmu podobne, ako ich nachádzal Mircea Eliade v porovnávaní antropologického materiálu. Harnerova syntéza - tzv. jadrový šamanizmus (angl. core shamanism) - je schopná integrovať nielen špecifiká jednotlivých kmeňových tradícií, ale i Castanedove inovácie, a dokonca i podnety duchovného života mimo šamanizmu. Dôraz Harnerovho jadrového šamanizmu je položený na dosiahnutie tzv. šamanského stavu vedomia prostredníctvom rytmu, tanca a hudby.

Halucinogénne látky nie sú pre tento stav potrebné. Ako Harner hovorí, šamanský stav vedomia „je dokonale kontrolovaný a šaman ovláda množstvo ‚kľúčov‘ a trikov, ako sa do takého stavu dostať, ako v ňom pobudnúť a ako sa ľahko vrátiť späť".9 Vstup do šamanského vedomia je začiatok dobrodružnej a objaviteľskej cesty „inou realitou", na ktorej šamani nachádzajú svojho duchovného radcu, vstupujú do komunikácie so živou i neživou prírodou, zažívajú vedomie jednoty všetkého a riešia akékoľvek problémy. V tomto riešení je ďalší dôraz Harnerovho smeru: chce byť veľmi praktický a povzbudzuje k šamanskému liečeniu telesných a duševných ťažkostí.

Ku vzniku neošamanizmu prispel okrem Castanedu a Harnera ďalší, možno najsilnejší inšpiračný zdroj, a to psychedelická spiritualita. Týmto výrazom sa označuje od druhej tretiny 20. storočia duchovný život, ktorý je založený na zážitkoch spôsobených alebo zvýraznených halucinogénnymi látkami. Halucinogénne látky sú totiž psychedelické, t. j. „vyjavujú" alebo „odhaľujú" myseľ tým, že menia vnímanie, myslenie i prežívanie. Pokiaľ sa používajú na náboženské účely, označujú sa tiež výrazom enteogény, ktorý môžeme vysvetliť ako „to, čo pôsobí vo vnútri vnímania božstva". Používanie enteogénov je známe z mnohých náboženstiev najmä v ich raných štádiách - napríklad vo védskom náboženstve hrala veľkú úlohu omamná sóma.

Novodobá vlna obľuby psychedelických látok na Západe má počiatok v roku 1943, keď švajčiarsky chemik Albert Hofmann (* 1906) objavil halucinogénne účinky LSD. V 50. rokoch sa rozbehla vlna psychiatrických a farmakologických experimentov s LSD i s prírodnými halucinogénmi. Po vlastnom experimente s peyotlom spopularizoval enteogény britský spisovateľ Aldous Huxley (1894 - 1963) roku 1954 esejou Brány vnímania (česky 1996)10. Hoci už Huxley v podstate stotožnil zážitky spôsobené psychedelickými látkami so zážitkami mystickými, hlavnou postavou psychedelickej spirituality sa stal americký psychológ Timothy Leary (1920 - 1996). Účinky LSD a iných halucinogénnych látok porovnával rovnako ako jeho obdivovatelia a nasledovníci od 60. do 80. rokov predovšetkým so zážitkami v náboženstvách Východu.

Podobnosť so zážitkami šamanov si Leary a jeho generácia síce uvedomovali, ale do stredu psychedelickej spirituality posunul šamanizmus až Terence McKenna (1946 - 2000),11 najvýznamnejšia postava tejto spirituality po Learyho odchode. Predovšetkým v súvislosti s McKennom môžeme hovoriť o treťom (po Castanedovom a Harnerovom) type alebo smere neošamanizmu - psychedelickom šamanizme. „McKennova spiritualita je v podstate založená na viere, že vývoj ľudskej duchovnosti bol odštartovaný používaním halucinogénnych húb. (...) Naša existencia ako racionálnych duchovných bytostí vyplýva z toho, že naši dávni predkovia pojedali halucinogénne huby. McKennova základná téza je jednoduchá - psychedelická spiritualita nás vedie späť k našim koreňom."12 Spolu s posunom k šamanskému dedičstvu sa v prostredí psychedelickej spirituality v 90. rokoch totiž zmenila taktiež obľuba enteogénov: LSD a marihuanu vystriedali psilocybinové huby a extáza.13

Na okraji fenoménu neošamanizmu stojí jeho posledný typ, ktorý tu rozlišujeme - tzv. technošamanizmus. Je to zhrnujúci výraz pre aktivity príslušníkov niekoľkých subkultúr súčasnej alternatívnej hudobnej scény, ktorí vnímajú duchovný rozmer svojho hudobného žánru a pripodobňujú ho šamanizmu. Charakteristické je využitie najnovších technológií k duchovným účelom, čo tento typ neošamanizmu odlišuje od romantizujúceho odmietania techniky nových duchovných ciest od 60. rokov.14 Zmenený stav vedomia, ktorý účastníci hudobných párty dosahujú pomocou extrémne hlasnej, rytmickej hudby a pomocou psychedelických látok (predovšetkým extázy), chápu ako šamanský. Aj keď je možné uvažovať o tom, že tento výraz je dôsledkom určitej štylizácie, religiózne prvky tieto párty bezpochyby obsahujú.15 O šamanskom duchovnom presahu sa najčastejšie hovorí v súvislosti so štýlmi rave16 a psytrance (psychedelic trance, resp. Goa).17 Predovšetkým v prostredí psytrance sú odkazy na spiritualitu McKennu alebo Huxleyho bežné.

 

Neošamanizmus ako súčasť spirituality Nového veku

Na tomto mieste musíme zopakovať, že šamanizmus (a rovnako aj neošamanizmus) nie je náboženský systém, ale spôsob, ako dosiahnuť náboženský zážitok. Pre tento spôsob je v súčasnosti vhodným prostredím spiritualita hnutia Nového veku a neošamanizmus môžeme preto dosť dobre chápať ako súčasť tohto hnutia.

So spiritualitou Nového veku zdieľa neošamanizmus „presvedčenie, že žijeme v období prebiehajúcej radikálnej zmeny kultúry, príchodu nového veku."18 Rovnako ako v tomto hnutí ide i v neošamanizme o transformáciu jednotlivca a ľudskej spoločnosti a taktiež sa v ňom vyskytujú ako proroci neodkladného zániku nášho starého sveta (napr. podľa McKennu má nastať roku 2012),19 tak aj aktivisti, ktorí sa spirituálnou a ekologickou činnosťou snažia tomuto zániku zabrániť. Ekologický aktivizmus, túžba po splynutí s „dušou" prírody, vedomie spolupatričnosti s duchovne oživeným svetom a snaha o návrat ku koreňom ľudstva v kolíske prírody20 sú napokon ďalšie spoločné znaky významnej časti ako neošamanskej subkultúry, tak i širšieho hnutia Nového veku.

Transformácia jednotlivca v poňatí hnutia Nového veku nie je len spirituálna, ale týka sa i ľudského tela a duše. Neošamanizmus (rovnako ako dávny či odľahlý šamanizmus) tak získava najväčší priestor pre praktické uplatnenie v oblasti liečiteľstva a alternatívnej psychoterapie. „Základom šamanského liečenia," hovorí Michael Harner, „je obnovenie duševnej sily chorého človeka, čo môže súvisieť s mentálnou a emočnou mobilizáciou imunitného systému. Takto môžete vyliečiť čokoľvek od prechladnutia až po infekčné choroby."21 Na obnovenie duševnej sily môže poslúžiť šamanské bubnovanie, keď nemocný nasleduje šamana na ceste do „inej reality". Pre pacienta môže byť ale jednoduchšie, ak do tejto reality vstúpi iba šaman, diagnostikuje jeho chorobu a „prinesie" poznanie o spôsobe liečby: „Šaman akosi ‚vidí‘ dovnútra tela pacienta. Pracuje v dvoch realitách, ‚vidí‘ i chorobu a snaží sa ju vyhnať," pokračuje Harner.22 Toto šamanské liečenie je obvykle doplnené zelinkovou liečbou, pitím čaju, masážami a pod.

Taktiež s alternatívnou psychoterapiou má neošamanizmus zákonite svoj prienik vďaka svojmu zážitkovému charakteru. Šamani sa tak môžu považovať za „psychoterapeutov doby kamennej". Predovšetkým v tradícii transpersonálnej psychológie sa zážitok zmeneného stavu vedomia oceňuje pre svoj potenciál uzdravenia a sebarealizácie. Napríklad podľa Stanislava Grofa v predindustriálnej spoločnosti šamanizmus slúžil podobne ako dnešná holotropná terapia.23 Metóda psychospirituálnej krízy24, na ktorej vývoji má zásluhu predovšetkým Grofova manželka Christine, vidí tzv. šamanskú nemoc ako príklad psychospirituálnej krízy.

Z prieniku neošamanizmu a psychológie ovplyvnenej hnutím Nového veku tak vznikol zatiaľ trochu okrajový odbor šamanskej psychoterapie či šamanského poradenstva.25 Šamanské zážitky sa tiež porovnávajú so stavmi, ktoré sú predmetom spirituálneho záujmu hnutia Nového veku: tzv. šamanská nemoc so stavmi blízko smrti (teda so zážitkami NDE26), šamanské cesty so stavmi mimo tela (so zážitkami OBE), s astrálnym cestovaním alebo lucidným snením. Neošamanizmus tak slúži ako inšpirácia príbuzným oblastiam záujmu hnutia Nového veku a zároveň sa nimi inšpiruje a necháva ovplyvniť.

 

Šamani a ich aktivity v Česku a na Slovensku

Prax neošamanizmu je individuálna a súčasní šamani pracujú najčastejšie samostatne napríklad ako hlavní aktéri kurzov šamanizmu, liečitelia alebo autori článkov a kníh. Ako v Českej, tak aj v Slovenskej republike sa v poslednom desaťročí objavilo niekoľko výrazných osobností s touto praxou.

Podobne ako napríklad Michael Harner spája v Česku odbornú znalosť šamanizmu a osobnú angažovanosť do jeho popularizácie etnologička Pavlína Brzáková (* 1972), znalkyňa sibírskeho šamanizmu a autorka niekoľkých kníh,27 v súčasnosti šéfredaktorka časopisu Regenerace. Centrum neošamanskej praxe je naproti tomu skôr na Slovensku: v európskej pobočke Nadácie pre šamanské štúdiá28 boli totiž vyškolené tiež dve Slovenky: psychologička Zora Frešová29 a filozofka Katarína Hrčková. Spolu s Alicou Balážovou založili roku 1999 Centrum pre štúdium šamanizmu a pod patronátom európskej pobočky Nadácie pre šamanské štúdiá sa venujú prednáškovej činnosti. Všetky tri tieto neošamanky poskytli už niekoľkým desiatkam slovenských a českých poslucháčov základný kurz Nadácie Cesta šamana a svojou činnosťou (predovšetkým však pôsobením Kataríny Hrčkovej) podnietili vznik Bubnovacieho kruhu Praha v roku 2002.30

Pražský bubnovací kruh je spolu so skupinami tensegrity príkladom šamanských spoločenstiev. Castanedovu tensegritu cvičili v Českej republike tri skupiny, v Ostrave, Brne a v Prahe; v súčasnosti však verejne pôsobí iba tá pražská.31

Z jednotlivých šamanov a vedúcich šamanských kurzov treba spomenúť aspoň Mariána Benku, ktorého odborná štúdia nazýva zakladateľom slovenského jadrového šamanizmu32 a ktorý je správcom pozoruhodného slovenského internetového portálu Nirgan.33 Kurzy jadrového šamanizmu u Michaela Harnera absolvovali podľa svojich slov tiež Peter a Viera Šimkovičovci, ktorí v dôsledku toho sami pôsobia ako vedúci šamanských kurzov. Peter Šimkovič sa prezentuje aj ako šamanský liečiteľ.34 Ako naznačuje internetová ponuka ich centra pre podporu a rozvoj ľudského potenciálu Annwin, venujú sa manželia Šimkovičovci okrem neošamanizmu aj iným aktivitám.

Okrem vyššie uvedených neošamaniek sú v Českej republike ešte ďalší organizátori šamanských kurzov. V Harnerovej línii pracuje ešte Ivo Musil, ktorého internetové stránky35 sú vstupnou bránou do českých neošamanských aktivít podobne ako na Slovensku Nirgan. Aktuálne organizuje šamanské kurzy tiež agentúra Leony Valentovej,36 zatiaľ čo dávnejšie aktívny usporiadateľ Michal Fabian alebo centrum Inspiritual (Maun) sa, zdá sa, odmlčali.

Otrasnú skúsenosť malo roku 2001 tridsaťdva účastníkov seminára Nadácie Spirituálna krajina. Jej zakladateľ Petr Chobot im ako nástroj na dosiahnutie šamanskej vízie podal ayahuascu (názov tejto omamnej látky znamená liana smrti, čo vyjadruje jej schopnosť privádzať ľudí do kontaktu so svetom zomrelých). Omamná látka na tomto kurze však obsahovala prudký jed, takže jeho účastníci sa ocitli v ohrození života. Chobot sa vyhol trestnej zodpovednosti vďaka vážnej duševnej chorobe. Po niekoľkých rokoch však v organizovaní verejných akcií pokračuje.

V Českej republike niekoľkokrát pôsobili i zahraniční šamani. Jedným z nich bol i Chobotov učiteľ, peruánsky šaman Antonio Barrera Banda (* 1947), ktorý sa však pri návšteve na pozvanie centra Inspiritual roku 2001 zodpovednosti za akcie Petra Chobota zriekol. Hosťom 12. svetovej konferencie Medzinárodnej transpersonálnej spoločnosti bol v roku 1992 iný šaman, Američan Brant Secunda (* 1952). Najčastejšie z cudzincov viedol kurzy šamanizmu v Českej republike Američan Donald Mantoya (* 1948) pod menom šaman Emahó. Všetky tieto aktivity sa - zdá sa - v posledných rokoch vytrácajú zrejme v súvislosti s pomalým ústupom celého hnutia Nového veku.

Na všeobecnej rovine povedomie o šamanizme a jeho obľuba však skôr rastie, a to napríklad i vďaka bohatému výberu literatúry o šamanizme37 alebo vďaka jeho prieniku do kultúry napríklad prostredníctvom etnickej hudby či výtvarného umenia.38 Príčin obľúbenosti je istotne mnoho, jednou z nich je však určite skutočnosť, že šamanský zážitok (spôsobený omamnou látkou, resp. inak) posväcuje každodennosť39 tak, ako to v svojej práci o psytrance uviedol jeden študent: „Podstatou zážitku (...) je uvoľnenie zo všednosti každodennosti. Je to odchod zo sveta povinností a činností, na ktorých človek visí, aby prežil v rytme spoločenského života."40

 

Poznámky:

1 Šamanizmus sa tu definuje ako spôsob komunikácie s duchovným svetom, ale podľa klasickej definície Mircey Eliadeho je to „technika extázy". Pozri Eliade, M.: Šamanizmus a najstaršie techniky extázy. Argo 1997, s. 25). Šamanizmus ako druh náboženskej skúsenosti (popri mystike či posadnutosti) uvádza tiež napr. Paden, W. E.: Bádanie o posvätnom. Masarykova univerzita 2002, s. 94

2 Eliade, M.: c. d., s. 25

3 Viac o troch oblastiach a pilieri sveta: Eliade, M.: Šamanismus a kosmologie. In: Nicholsonová, S. (ed.): Šamanismus I. Rozšířená vize reality. CAD Press 1994, s. 31 - 49

4 Eliade, M.: Shamanism: Archaic Techniques of Ecstasy. Routledge and Kegan Paul, London 1964; v orig. Le Chamanisme et les techniques archaďques de l‘extase. Payot, Paris 1950

5 Celá séria Castanedových dvanástich kníh vyšla po česky v nakladateľstve Volvox Globator (v zátvorke je rok pôvodného vydania a rok vydania českého prekladu): Učení dona Juana: cesta poznání Indiánů kmene Yaqui (1968, 1997), Oddělená skutečnost (1971, 1994), Cesta do Ixtlanu (1972, 1996), Příběhy síly (1974, 1996), Druhý kruh síly (1977, 1997), Dar orla (1981, 1997), Vnitřní oheň (1984, 1998), Síla ticha (1987, 1998), Umění snít (1993, 1998), Kolo času (1998, 1999), Magické pohyby (1998, 1999), Aktivní tvář nekonečna (1999, 2000). - Kniha Učení dona Juana však po česky vyšla už skôr: v roku 1992 v nakladateľstve Reflex a v roku 1996 vo Chvojkovom nakladateľstve. Mimo radu uvedených dvanástich publikácií stojí ešte kniha Čtenáři nekonečna (1996, v češtine Dobra 2004).

6 http://www.castaneda.org

7 Harner, M.: The Way of the Shaman. A Guide to Power and Healing. Harper & Row 1980

8 http://www.shamanism.org

9 Marek, V.: Naše šamanské dedičstvo. Rozhovor s Michaelom Harnerom voľne upravený z časopisu Noetic Science z roku 1986, Gemma 6/1993, s. 4

10 Huxley, A.: The Doors of Perception and Heaven and Hell. Harper & Brothers 1954

11 Diela Terence McKennu vyšli v češtine (v zátvorke je rok pôvodného vydania a rok vydania českého prekladu) - v nakladateľstve DharmaGaia: Návrat archaismu (1992, 1998), Pokrm bohů (1992, 1999), Pravdivé halucinace (1993, 1999); v nakladateľstve Volvox Globator: Neviditelná krajina (1975, 2000).

12 Partridge, Ch. (ed.): Encyklopédie nových náboženství. Nová náboženská hnutí, sekty a alternativní spiritualita. Knižní klub 2006, s. 377

13 Lužný, D.: Neošamanismus - postmoderní techniky extáze. K problematice náboženství v dnešní době. Religio 2/1998, s. 172

14 Tamže, s. 174

15 Zaujímavý pohľad prináša Humeová, L.: Taneční párty v Austrálii. In: Partridge, Ch. (ed.): c. d., s. 416 - 418

16 Lužný, D.: c. d., s. 174 - 175. O tejto hudobnej subkultúre pozri tiež http://www.rave.cz.

17 Ságovci, L. a O.: Psytrance a Goa. Časopis Dotek 12/2003, s. 11 - 12. O tejto hudobnej subkultúre pozri tiež http://www.psytrance.cz

18 Lužný, D.: c. d., s. 178

19 Mckenna, T.: Časová vlna nula. Časopis Mana, leto 1996; rozhovor preložený z časopisu Magical Blend 1993.

20 Napríklad český organizátor duchovných aktivít Boris David píše o šamanských praktikách, že „môžu doviesť dnešného človeka žijúceho v odcudzenom zmechanizovanom a preorganizovanom svete späť k dávnym prameňom svojho ľudstva a dať mu napiť z krištáľovo čistej studničky nekontaminovanej živej vody.": David, B.: Šamanizmus, Časopis Dotek 5/1994, s. 3

21 Marek, V.: c. d., s. 5

22 Tamže

23 Grof, S.: Kosmická hra. Zkoumání hranic lidského vědomí. Perla 1998, s. 173

24 Česky pozri http://www.diabasis.cz.

25 Pozri napr. Společnost šamanských praktikantů - http://www.shamansociety.org

26 Pozri napr. článok: Ring, K.: Zážitky na prahu smrti. Časopis Baraka, leto 1998, s. 46 - 48

27 Brzáková, P.: Goromomo goroló (Citadela 1996), Cesta medvěda (NLN 2002), Modřínová duše (Eminent 2004) a ďalšie

28 http://www.fss.at

29 http://www.zorafresova.sk

30 Internetová prezentácia Bubnovacího kruhu Praha nebola na adrese http://kruh.vorech.net na začiatku roku 2007 funkčná.

31 http://praha.tensegrita.info

32 Moravčíková, M.: Slovenský šamanizmus - rozprávky ako šamanská cesta - http://nirgan.host.sk/slovak/informacie/samanizmus/SlovSamani-nv.doc

33 http://nirgan.host.sk

34 O nás – http://www.annwin.sk/spiritual/page.php?1

35 http://samani.hyperlinx.cz

36 http://samanismus.unas.cz/pages/kontakt.html

37 Okrem vyššie uvedených kníh Castanedu a Brzákovej sú to napr. zborníky nakladateľstva CAD Press Šamanismus I. - VI., ďalej Arrienová, A.: Archetypy šamanské tradice. Portál 2000; Vitebský, P.: Svět šamanů. Knižní klub 1996; Matthewsová, C.: Zpívej své duši na cestě domů. Alternativa 1997 a mnoho ďalších publikácií.

38 Šamanskými rituálmi sa inšpiruje napr. maliar Otto Placht pôsobiaci v džungli v Peru.

39 Lužný, D.: c. d., s. 177

40 Seminárna práca na Husitskej teologickej fakulte UK, archív autora