V juhovýchodnej časti Európy, v Bulharsku, kresťanstvo v 9. a 10. storočí nebolo ešte celkom upevnené. Naďalej bolo vystavené vplyvu starých pohanských zvykov a takisto sektám rôzneho pôvodu. Zároveň však bolo zrejmé, že medzi bulharskými Slovanmi získavalo čoraz silnejší ohlas. Prostý ľud hodnotil predstaviteľov cirkvi predovšetkým podľa plnenia požiadaviek Svätého písma. Tí, ktorí neboli spokojní s oficiálnou kresťanskou bohoslužbou a životom cirkvi, kládli veľký dôraz na konkrétne dôsledky vyplývajúce z osobného prijatia evanjelia. Táto skutočnosť viedla jednak k nárastu veľkého počtu mníchov a pustovníkov, ktorí nesúhlasili so zosvetštenou ortodoxnou cirkvou, ale i ku vzniku sektárskeho bogomilstva.
Označenie bogomilstvo sa tradične odvodzuje od popa Bogumila, ktorý žil údajne v 10. storočí v čase panovania cára Petra a mal pre vznikajúce hnutie kľúčový význam. Pravdepodobnejšie však je, že meno bogomil bolo iba pseudonymom znamenajúcim toľko ako „Boha milujúci". Samotní bogomilovia sa jednoducho nazývali iba kresťania. Medzi nimi sa uplatňoval hlavne nižší klérus. Na vznik tohto hnutia výrazne pôsobili aj sociálne pomery a túžby, ako i odpor voči byzantskej kultúre a jej spoločenským poriadkom. Kritika zosvetštenej cirkvi a kresťanskej spoločnosti sa v tomto hnutí ozývala veľmi silno. Mravné dôrazy tejto sekty boli takisto zreteľné a spočiatku aj sympatické. Bogomilovia protestovali proti útlaku zo strany svetských i duchovných činiteľov a požadovali sociálnu spravodlivosť.
Avšak napriek mravnému chápaniu evanjelia bola vieroučná základňa bogomilov od Svätého písma veľmi vzdialená. Ich náuka sa vyvinula z gnostického dualizmu, manicheizmu a markionizmu. Priamym sprostredkujúcim článkom medzi bogomilstvom a východnými sektami staršieho typu boli paulikiáni, ktorí sa v 10. storočí presťahovali z Malej Ázie do východobalkánskej oblasti. Ale už za vlády bulharského chána Borisa, ktorý sa dal roku 865 pokrstiť a s ním aj celý národ, posielali maloázijskí paulikiáni svojich misionárov do Bulharska, kde cítili príležitosť na propagáciu svojho učenia.
Sekta paulikiánov vznikla v polovici 7. storočia a niesla výrazné stopy manichejského a markionského vplyvu. Označenie dostali pre svoju úctu k apoštolovi Pavlovi. Podobne ako Markion, aj oni uznávali len Lukášovo evanjelium a Pavlove listy. Odmietali kresťanskú bohoslužbu, sviatosti, sväté obrazy. Ich sídla sa nachádzali na rozhraní Malej Ázie, Sýrie a Arménie.
Aké boli hlavné črty učenia bogomilov? Pod vplyvom kresťanstva bol pôvodný dualizmus v bogomilstve do značnej miery oslabený. Uznávali dva princípy: Boha a diabla, resp. satana. No v diablovi nevideli rovnocennú bytosť s Bohom, ale padlého anjela.
Diabol stvoril hmotný svet. Bogomilovia ho považovali za prvorodeného Božieho syna a Ježiša Krista za jeho mladšieho brata. Diabol bol od počiatku protivníkom Boha, ale bol od Neho závislý. Pýcha spôsobila jeho pád, bol zvrhnutý z nebies a vytvoril zem a telesnú schránku človeka. Život však do tela vdýchol Boh výmenou za sľub, že ľudské duše sa po smrti dostanú do neba. Diabol súhlasil, ale neprial človeku, preto zviedol Evu a nahovoril Kaina na vraždu brata Ábela. Druhorodený Boží Syn Ježiš vstúpil do sveta, aby ho porazil. Diabol síce spôsobil jeho telesnú smrť, ale po Ježišovom zmŕtvychvstaní priznal porážku. Stratil svoju silu a Ježiš prevzal jeho miesto v nebi.