Zistili sme, že v princípe sa všetky regresné terapie zhodujú: ide v nich o emočné uvoľnenie prostredníctvom opätovného prežitia traumy z minulosti, či už z obdobia pred narodením, alebo predošlých životov. Líšia sa len v použitej metóde a technikách (hypnotická, nehypnotická, vizualizácia, bdelé snenie s predrozhovorom, auditing, regresná analýza), ako môžu dospieť k abreakcii (silné citové uvoľnenie napätia). Okrem toho aj rôzni regresní terapeuti, ktorí sa tejto alternatívnej metóde venujú, sú nejednotní a vzájomne sa neuznávajú, až odmietajú. Rozdiely sú tiež v trvaní jedného sedenia - od 2 do 12 hodín.

Napríklad nehypnotická regresná terapia podľa metódy Američana Bryna Jameisona (USA) a Švajčiara J. E. Sigdella vychádzajúca z reinkarnačnej teórie predstavuje podľa interných materiálov, ktoré dostávajú účastníci výcviku, „...emočné uvoľnenie cez vrátenie do traumatickej situácie v našej minulosti (aj v prenatálnom období a minulých životoch) prežitej ako určitý druh vedomého sna, pričom sa nechávame viesť svojím vyšším JA. (...) Koniec terapie vnímame po 4 - 5 hodinách ako očisťujúci svetelný zážitok - Svetelný kúpeľ. Od roku 1968 sa vykonalo viac ako 50-tisíc vrátení do minulých životov bez použitia hypnózy a skúsenosti ukazujú, že na rozdiel od terapií s použitím hypnózy sú úplne bez nebezpečenstva". Toto tvrdenie je však sporné, pretože od absolventov výcviku, ktorý trvá 2-krát tri dni, sa nevyžaduje odborné psychologické vzdelanie a absolvent sa po skončení takéhoto rýchlokurzu považuje za vycvičeného terapeuta.

Dr. Zdeněk Vojtíšek regresnú terapiu charakterizuje ako vedenie klientov v stave hypnotického tranzu späť po časovej stope.¹ Dôležité sú predovšetkým tie údajné zážitky, ktoré poskytujú vysvetlenie pacientových pretrvávajúcich psychických či fyzických ťažkostí alebo narušených spoločenských väzieb. Vybavované zážitky sú interpretované ako prenatálne alebo z minulých životov, preto sa tento druh tzv. terapie zvykne označovať tiež prívlastkom reinkarnačná. Vierohodnosť týchto zážitkov je pre klienta nespochybniteľná, otázna je ale ich interpretácia.

Vojtíšek regresnú metódu zaraďuje do hnutia Nového veku (New Age), medzi alternatívne psychoterapeutické postupy s náboženským presahom ako tzv. reinkarnačné terapie, ktoré sú diskutabilné a vo vedeckom svete neuznávané.² Do oblasti alternatívnej psychológie zaraďuje spoločne s ňou napríklad aj transpersonálnu psychológiu a metódu holotropného dýchania Stanislava Grofa, karmickú terapiu, auditing, zážitky v stave blízko smrti (Raymond A. Moody), Silvovu metódu, metódu Jednotného mozgu - kineziológiu. Uvádza aj mená niektorých regresných terapeutov: Dr. Foučková, Dr. Říhová, liečiteľ Jozef Rudolf a Ing. Dragomirecký. Na Slovensku sa za regresného terapeuta považuje napríklad Ing. Patrik Bálint z Martina, priamy Dragomireckého žiak, a Michelle Zavarská.

Podotýkam, že všetky spomenuté alternatívy sú aj vo vedeckej publikácii prof. Jiřího Heřta Alternativní medicína - možnosti a rizika hodnotené zatiaľ ako sporné, vedecky neoverené a nie je dokázané ich objektívne pôsobenie. Založené sú buď na placebo efekte, alebo na subjektívnom zhodnotení zlepšenia vlastného stavu klienta, prípadne na spontánnom uzdravení.³ Pre ich podrobnejšiu analýzu som si vybrala hlbinnú abreaktívnu psychoterapiu (HAP) Ing. Dragomireckého, ktorá je úzko spätá s dianetikou - kontroverznou metódou spájanou so Scientologickou cirkvou.

Kto je Andrej Dragomirecký

Ing. Andrej Dragomirecký (uvádzaný aj ako Dragomireckij) sa narodil roku 1932, žije v Prahe a v súčasnosti prednáša na katedre psychológie Českého vysokého učení technického. Na webovej stránke tejto vzdelávacej inštitúcie však jeho meno medzi zamestnancami nefiguruje. Vyučuje len jeden z povinne voliteľných humanitných predmetov - psychológiu pod označením Informační teorie psychiky (ITP). Žiadne iné pôsobenie - prednášky, výskumné správy, články sa tu však neuvádzajú. Zarazilo ma, že psychológiu na vysokej škole prednáša inžinier bez akademického psychologického vzdelania!

Dragomirecký je zakladateľ občianskeho združenia Česko-slovenská společnost pro hlubinnou abreaktivní terapii a Společnosti aplikované filozofie so sídlom v Prahe. Cieľom týchto spoločností je odborná výchova audítorov a propagácia myšlienok L. R. Hubbarda, zakladateľa Scientologickej cirkvi. Dragomirecký je autorom dvoch publikácií s „psychologickou" tematikou: Prvá z nich má názov Hlubinná abreaktivní psychoterapie - základy teorie a praxe, v ktorej ako použitú literatúru uvádza výhradne svoje vlastné práce spolu so šiestimi Hubbardovými dielami; titul druhej knihy je Informační teorie psychiky. Okrem tejto poskromnej publikačnej činnosti organizuje pravidelné 3- až 7-dňové vzdelávacie kurzy, pričom cena týždenného základného kurzu je 4 000?Kč a záujemca o niekoľkohodinový regres zaplatí približne 1 000 Kč.

Vo svojej teórii Dragomirecký varuje (!) psychológov, aby HAP nepripisovali svoje doterajšie odborné psychologické poznatky - túto chybu podľa neho nerobia laici, preto ich to predurčuje k väčšiemu úspechu ako „terapeutov". Zaujímalo ma preto, kto tieto kurzy absolvoval a kto túto „terapiu" i v praxi vykonáva. Našla som 79 mien terapeutov HAP - z toho iba 19 s vysokoškolským vzdelaním, pričom treba podotknúť, že viacerí z nich inklinujú k ďalším sporným liečiteľským metódam (kineziológia, reiki, astrológia a pod.). Musím ale konštatovať, že vysokoškolské vzdelanie nie je ochranným faktorom pred pôsobením rôznych vedecky neoverených, sporných teórií a liečiteľských praktík.

Čo sa skrýva za skratkou HAP

V knihe Hlubinná abreaktivní psychoterapie - základy teorie a praxe⁴ Dragomirecký uvádza, že celá terapia má s určitými odchýlkami pôvod v dianetike a jej teórii. S psychoanalýzou má spoločné len to, že za príčinu mnohých problémov traumy považuje zážitky prežité v minulosti. HAP má i svoje zľudovené názvy, ako regres, návraty, škola detekcie, auditing na diaľku či odvádzanie privtelených duší (duše, ktoré momentálne nemajú svoje hmotné telo).

Len stručne pripomeniem, že autorom publikácie Dianetika - moderná veda o duševnom zdraví⁵ je Lafayette Ronald Hubbard (1911 - 1986). Knižne vyšla roku 1950 a na jej základe sú založené dianetické centrá, v ktorých sa audítori (terapeuti väčšinou bez psychologického vzdelania) venujú auditingu - terapeutickým sedeniam, počas ktorých dostanú klienta do mierne hypnotického stavu a nútia ho špeciálnymi príkazmi opakovane prežívať svoje negatívne zážitky, dokonca aj z prenatálneho obdobia. Auditovaný človek drží v rukách detektor lži, tzv. E-meter, a všetky jeho zážitky sa podrobne zaznamenávajú a archivujú. Cieľom je zbaviť sa všetkých zábran mysle, negatívnych emócií (engramov) a stať sa tzv. clearom (človekom bez reaktívnej mysle).

Dragomirecký vo svojej knihe okrem iného píše: „Prax HAP nasvedčuje tomu, že človek prežíva nie jeden, ale mnoho životov za sebou tak, ako o tom hovoria niektoré východné duchovné náuky, ktoré reinkarnáciu pokladajú za niečo samozrejmé. Podobne sa vyjadrovala i kresťanská Biblia ešte predtým, ako na prianie cisára Justiniána a v spolupráci s pápežom Vigiliemom boli asi v roku 555 všetky informácie o reinkarnácii odstránené."⁶

Pri tomto tvrdení sa chcem pristaviť, lebo sa mi zdá zavádzajúce minimálne z dvoch dôvodov: 1. hoci existujú len odpisy biblických textov, v starších rukopisoch ako z roku 555 neexistujú žiadne zmienky o reinkarnácii; 2. o zásadných biblických náukách rozhodovali koncily a nie jednotlivci - ani cisár a dokonca ani sám pápež nemohol zasahovať do prepisu textu a neexistuje ani žiadna historicky overená zmienka o tom, že nejaký koncil by menil text Biblie. Usudzujem preto, že tvrdenie pána Dragomireckého by mohla byť skomolenina toho, že na Konštantínopolskom koncile, ktorý sa začal roku 553 a zvolal ho cisár Justinián, sa diskutovalo o Origenovom učení. Bol to kresťanský učenec z 3. storočia, ktorý vyrástol na Platónskej filozofii a veril v preexistenciu duše v zmysle jej inkarnácie do tela, no v žiadnom prípade nešlo o opakovanú reinkarnáciu. Koncil v 12 bodoch odsúdil niektoré časti Origenovho učenia. Nešlo teda o reinkarnáciu a už vôbec nie o zmenu biblického textu. Považujem preto citované tvrdenie za pseudoargument, ktorý vzbudzuje dojem, že HAP má vlastne kresťanský prazáklad, resp. že reinkarnácia bola súčasťou kresťanstva. Od autora takého závažného tvrdenia by bolo seriózne, keby presne citoval pôvodné znenie odstráneného textu o reinkarnácii z Biblie a uviedol prameň, odkiaľ túto informáciu čerpal - v tejto podobe však jeho tvrdenie nie je hodnoverné.

Údajná účinnosť HAP

Na webovej stránke, ktorá je výhradne venovaná HAP⁷, Dragomirecký uvádza, že táto metóda je údajne účinná všade tam, kde je príčinou trauma prežitá v minulosti (neurotické a psychosomatické ťažkosti, psychózy, depresie, pocity bezmocnosti, vzťahové problémy, stres, fóbie, bolesti, alkoholizmus, toxikománie, sexuálne deviácie). Podmienkou úspešnosti liečenia je dobre pripravený audítor, ktorý má zvládnuté vyššie stupne výcviku. Žiadne štatistické údaje o úspešnosti terapie však nikde neuvádza a ani na požiadanie neposkytuje, čo zdôvodňuje nedostatkom času.

Takýto prístup je obvyklý aj u iných neoverených alternatívnych metód - ich autori tvrdia, že sú všemocné a môžu vyliečiť všetko. Naproti tomu overené odbory klasickej medicíny a psychológie sa usilujú presne diagnostikovať, nájsť príčinu ochorenia a následne špecifikovať čo najúčinnejšie terapeutické metódy so zameraním sa na konkrétny problém.

Za nevhodné Dragomirecký považuje „použiť HAP u matiek vo vyššom stupni tehotenstva, lebo by to mohlo nejakým spôsobom nevhodne pôsobiť na plod (...); nie je isté, že by u dieťaťa došlo k abreakcii práve tak ako u matky." Za zbytočné považuje „aplikácie HAP u ľudí pod silným vplyvom farmaceutických prípravkov, drog, alkoholu a pod. Zvlášť negatívne pôsobia psychofarmaceutické prípravky, lieky proti bolesti a nespavosti. (...) Možno s nimi podstúpiť návrat do minulosti, ale nemusí dôjsť k abreakcii. (...) Účinnosť liekov je z hľadiska možnosti navodenia dobrej abreakcie omnoho dlhšia, než sa môže zdať pri bežnom užívaní. (...) Z hľadiska HAP treba prestať užívať liek na oveľa dlhší čas - na niekoľko týždňov až mesiacov."⁸

Čo k tomuto dodať? Znamená to, že v počiatkoch tehotenstva môžu byť žena i dieťa vystavené bez ohrozenia takému silnému emočnému zážitku, akým nesporne abreakcia je? Uvedomuje si pán Dragomirecký, že zúfalému depresívnemu pacientovi, človekovi s fóbiami alebo s psychózou takto nepriamo odporúča vysadiť lieky, ak sa chce vyliečiť jeho „terapiou"? Vie, že takéto náhle prerušenie liečby psychofarmaceutickými prípravkami môže spôsobiť relaps ochorenia? Ak sa tieto medikamenty pri zlepšení stavu pacienta vysadzujú, vždy sa to deje pomaly, postupne, pod kontrolou lekára, a to aj vtedy, keď sa súbežne využíva psychoterapia, či už individuálna alebo skupinová!

Výcviky HAP

Celkove má HAP 8 kvalifikačných stupňov. Nadväzujú na seba so zvyšujúcim sa počtom hodín, ktoré má audítor naauditované u seba aj u inej osoby. Základný stupeň obsahuje 500 hodín auditu iných osôb + 300 hodín auditingu od iného audítora ako práca na sebe. V ďalších stupňoch sa počet hodín zvyšuje (800 + 500 a stále viac), až môže audítor v 3. stupni HAP pracovať s prevtelenými dušami, tzn. s dušami, ktoré nemajú momentálne svoje hmotné telo a môže sa začať učiť auditovať aj na diaľku. Až keď zvládne 5. stupeň, môže sa dozvedieť ďalšie požiadavky na postup do vyšších stupňov a pred komisiou ich musí splniť, aby sa mohol stať dočasne Učiteľom a Starším učiteľom. Na postup do ďalšieho kvalifikačného stupňa treba urobiť skúšky, ktoré pozostávajú vždy z teórie (základný stupeň - 160 otázok z teórie a praxe), treba predložiť záznamy zo všetkých auditingov a predviesť jeho praktickú ukážku.

Na prvý pohľad sa zdá, že ide o precízne prepracovaný dlhodobý systém prípravy na „terapeutickú" dráhu. Dajme si však tieto informácie do širšieho kontextu:

1. lektor výcvikov Ing. Dragomirecký nemá ucelené akademické psychologické vzdelanie a vyučuje „psychologickú" teóriu a „psychoterapeutickú" prax;

2. od účastníkov abreaktívnych psychoterapeutických výcvikov sa nevyžaduje žiadne psychologické vzdelanie, ktoré je nutnou podmienkou každej serióznej psychoterapeutickej prípravy a psychoterapeutickej praxe;

3. ak dobre rátam, tak po 5. stupni má človek pripravujúci sa na dráhu hlbinného abreaktívneho terapeuta realizovaných minimálne 4 300 hodín praxe s klientmi (180 dní) + 2 300 hodín práce na sebe, čo znamená, že sám je auditovaný niekým iným celých 95 dní.

Podľa toho, čo všetko vieme o dianetike, auditovaní, psychickej manipulácii a kontrole myslenia sa domnievam, že po takomto počte hodín cieleného auditingu človek nezostane bez dopadu na zmenu myslenia aj celej svojej osobnosti. Hrozí tu preto riziko, že postupne stráca svoju pôvodnú identitu, ktorá sa mení bez toho, aby si to uvedomoval. Podľa môjho názoru to v tomto prípade môže hraničiť až s kultovou identitou, ako ju poznáme z manipulatívnych spoločenstiev.

Je zaujímavé, že i žiak Ing. Dragomireckého, ktorý je u neho päť rokov vo výcviku, zaraďuje k regresným terapeutom aj dianetikov, o ktorých hovorí: „Sú pevne organizovanou spoločnosťou, správajúcou sa tak trochu ako sekta. Terapia v ich podaní však slúži možno aj na zámerné vyvolávanie závislosti."⁹ Len doplním, že závislosť v podobnej situácii možno vyvolať tiež nezámerne, teda bez priameho úmyslu audítora manipulovať a vyvolávať závislosť.

Isteže, aj niektoré klasické psychologické terapeutické výcviky trvajú roky (600 až 900 hodín, napr. systematická terapia, logoterapia) a absolventi získajú certifikát. Rozdiel je však prinajmenšom v tom, že tieto sú zamerané na istý okruh vymedzených problémov (závislosti, rodinná terapia, neurózy) a vedú ich aspoň dvaja psychologicky vzdelaní odborníci v danom type terapie i preto, aby si vzájomne poskytovali spätnú väzbu a minimalizovali tak možné negatívne vplyvy a riziká.

Teoretické východiská HAP

Ako sme uviedli, HAP vychádza z dianetiky L. R. Hubbarda a z informačnej teórie psychiky, ktorej autorom je Dragomirecký. Ten tvrdí, že jeho psychologická teória osobnosti je postavená axiomaticky na jednoznačne definovaných pojmoch. Podľa Slovníka spoločenských vied¹⁰ je však axióma tvrdenie, ktoré v danej teórii nedokazujeme, prijímame ho ako východiskové a pomocou dôkazov z neho odvodzujeme ďalšie tvrdenia teórie.

Na 123 stranách textu Dragomireckého publikácie Informační teorie psychiky¹¹ je 97 definícií, 8 grafov, 27 vzorcov a 7 matematických viet, ktoré autor označuje ako hypotézy či závery. Vyslovuje v nich predpoklady vo forme matematických viet a vzápätí sa pokúša podľa vlastných slov ukázať (nie dokázať) pravdivosť daného tvrdenia. Vysvetľuje jedno tvrdenie predchádzajúcim či nasledujúcim, pojem definuje ďalšou novou definíciou alebo sa odvoláva na slovník v závere. Ako názorný príklad možno uviesť definíciu: „Informačný kanál je cesta, po ktorej sa prenášajú informácie. Jedným informačným kanálom možno prenášať viacero informácií súčasne."¹²

Aké dôkazy nám však táto definícia dáva o svojej hodnovernosti, pravdivosti a platnosti? Žiadne. Aká cesta, aký kanál, kadiaľ vedie, ako a čo ich prenáša, keď v celej teórii o tom niet ani zmienky a tá mozog i neurológiu ignoruje rovnako ako všetky ostatné teoretické a praktické psychologické poznatky a fakty? A v podobnom duchu sa nesie celá teória, napriek tomu, že je vyjadrená číslami, grafmi a vzorcami.

Autor zrejme za objektívny dôkaz považuje príklady zo svojej praxe. Tie sú však postavené výhradne na subjektívnych výpovediach ľudí, ktorých pán inžinier „liečil". Tieto tvrdenia, pravdaže, nemajú podobu preukázaných objektívnych faktov, pretože subjektívne výpovede osôb sa tu pokladajú za výpoveď o realite - pritom možno ide len o ilúzie, fantázie, prípadne halucinácie. Môže ísť tiež o syndróm falošnej pamäte, prejavujúci sa u klienta, keď pod vplyvom hypnózy, resp. hlbokej relaxácie je schopný produkovať akékoľvek zážitky, ktoré považuje za skutočné.¹³ Možno autorovi nič iné ani nezostávalo, ako postaviť celú svoju informačnú teóriu psychiky na tvrdeniach, ktoré sa nedokazujú, pretože sú nedokázateľné. Osobne však vidím problém výhradne axiomaticky stavaných teórií v riziku, že pokiaľ je základná premisa chybná, tak je chybná i celá teória.

V diskusii s psychológom docentom Vybíralom sa pán Dragomirecký pri dokazovaní pravdivosti svojej teórie a terapie odvoláva tiež na nové poznatky fyziky a odporúča „prečítať si niečo o torzných poliach, s ktorými prišli akademici Aksimov a Šipov asi roku 1996 na konferencii Ruskej akadémie vied. Na internete to možno nájsť pod heslom Torsion Fields¹⁴. Konzultovali sme preto túto otázku s renomovanými astrofyzikmi Dr. Jiřím Grygarom z Centra časticovej fyziky Fyzikálneho ústavu Českej akadémie vied v Prahe a Dr. Igorom Kapišinským z Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave - obaja nezávisle od seba spochybnili odvolávanie sa na tieto teórie.

Citujem hodnotenie Dr. J. Grygara: „Pod heslom Torsion Fields som našiel veľa odkazov, ktoré možno rozdeliť na dve časti. Na jednej strane sú práce klasikov súčasnej fyziky, počínajúc A. Einsteinom a A. D. Fokkerom cez R. Feynmana a J. Wheelera až po A. Sacharova a J. Zeldoviča, ktoré boli publikované v prestížnych vedeckých časopisoch, ale týkajú sa fyzikálnych polí v rámci všeobecnej teórie relativity, a teda to s nejakou torziou polí vôbec nesúvisí.

Druhá časť odkazov sa týka takmer výlučne ruských prác, ktoré neboli publikované v žiadnych serióznych medzinárodných časopisoch s recenzným postupom, ale iba v obskúrnych zborníkoch vydaných len v ruštine, vrátane onej vychválenej štúdie A. Aksimova a G. Šipova z roku 1996. V internetových zoznamoch sa to uvádza pod spoločným záhlavím weird science, čo sa dá preložiť ako paveda. V tejto situácii vyvodzovať čokoľvek z takých pochybných štúdií je jednoducho totálna strata času. Rafinovanosť zmienených autorov spočíva iba v tom, že predstierajú, že ich práce rozvíjajú myšlienky zakladateľov modernej fyziky. Tým sa snažia dodať svojim dedukciám väčšiu váhu, ale to je zbytočné. Pokiaľ nebudú svoje práce publikovať v serióznych medzinárodných časopisoch, tak ide iba o ich výstredné hobby, ktoré žiadneho odborníka nebude zaujímať. Stotožňujem sa so stanoviskom I. Kapišinského; tieto úvahy zmienených ‚odborníkov‘ porušujú všetky pravidlá, ktorými sa má riadiť kritická vedecká diskusia."

Zavádzajúci jazyk HAP a ITP

Keďže jazyk je prostriedkom myslenia, zaujímala ma aj jazyková stránka tejto teórie a terapie. Predkladám niekoľko zvláštností:

> v pojmosloví HAP a ITP sa objavuje odborná psychologická terminológia bežne používaná vo svojom pôvodnom zmysle slova, ale súbežne aj zaužívaná odborná psychologická terminológia, ktorej sa pripisuje úplne nový zmysel a význam. Ako príklad možno uviesť definíciu psychiky. Pokiaľ bežná definícia znie: „Psychika je systémová vlastnosť vysoko organizovanej hmoty, ktorá spočíva v tom, že subjekt odráža objektívny svet..."¹⁵, Dragomirecký ju definuje ako „konečný automat s definovaným cieľom činnosti"¹⁶;

> mnohé nové výrazy HAP sú prevzaté z dianetiky - tá má asi 3-tisíc jazykových novotvarov (je to jeden z účinných spôsobov manipulácie myslenia v Scientologickej cirkvi), napríklad: clear, preclear, audit, afinita, realita, dynamik, restimulácia engramov, korektívna udalosť a pod., ktoré sú vysvetľované bežne používanými psychologickými termínmi. Citujem: „Audítor = slovo odvodené od latinského audio - počuť. V rámci HAP sa tak nazýva psychoterapeut, čím sa naznačuje, že jeho úlohou nie je klientove zážitky nejako vykladať či vysvetľovať. Má za úlohu iba načúvať a viesť"¹⁷.

V tejto súvislosti chcem upozorniť na skutočnosť, že nadmerné používanie jazykových novotvarov (a nemám pritom na mysli nové slová vznikajúce ako prirodzené zmeny v dôsledku spoločenského vývoja), a taktiež nejednoznačnosť pojmov, zjednodušené pravdy, polopravdy či neustále opakovanie tých istých fráz sú bežne používané manipulačné prostriedky zamerané na zmenu a kontrolu myslenia.

Záver

Regresnú terapiu, hlbinnú abreaktívnu psychoterapiu, dianetiku, Hubbarda ani nič podobné sa mi pri všetkej snahe nepodarilo nájsť v žiadnom dostupnom serióznom prehľade psychoterapeutických systémov, ani medzi citovanou literatúrou či v mennom registri. Pravdepodobne nie je náhoda, že Hubbard si v rámci dianetiky zvolil terapeutický postup podobný abreakcii, ktorá bola v období medzi 1. a 2. svetovou vojnou veľmi módna a populárna ako zdanlivo rýchla a účinná liečba vojnových neuróz. Zrejme nie je náhoda ani to, že kniha Dianetika - moderná veda o duševnom zdraví bola v čase svojho prvého vydania (1950) bestsellerom, avšak pritom bola odborníkmi kritizovaná a verejne odmietnutá ako nevedecká.

Na základe uvedených faktov si dovoľujem tvrdiť, že pán Dragomirecký sa len snaží o vzbudenie dojmu psychologickosti, keď používa psychologické pojmy, pretože jeho teórii ani liečebnej metóde neprináležia. Takto ale môže zavádzať nielen laickú verejnosť, ale rovnako aj odborníkov k mylnému postoju.

Na základe konštatovaných faktov nemôžem preto odporúčať žiadny zo spôsobov regresnej terapie, pretože ich považujem za príliš riskantné s veľmi sporným efektom na skutočné vyriešenie problémov klientov a rovnako sa obávam negatívneho dopadu na ich psychické zdravie.

Poznámky:

¹ Vojtíšek, Z.: Netradiční náboženství u nás. Dingir, Praha 1998, s. 111

² Vojtíšek, Z.: Encyklopedie náboženských směrů v České republice. Portál, Praha 2004, s. 290

³ Heřt, J. a kol.: Alternativní medicína - možnosti a rizika. Grada, Praha 1995, s. 91 - 101 a 170 - 174

⁴ Dragomirecký, A.: Hlubinná abreaktivní psychoterapie - základy teorie a praxe. Stratos, Praha 1992, s. 5

⁵ Hubbard, L. R.: Dianetika - moderní věda o duševním zdraví. Návrat, Brno 1997

⁶ Dragomirecký, A.: c. d., s. 10

⁷ http://www.volny.cz/psychoservis

⁸ Tamže

⁹ http://www.volny.cz/jhavelka/ap_.html

¹⁰ Kiczko, L. a kol.: Slovník spoločenských vied. SPN, Bratislava 1997

¹¹ Dragomirecký, A.: Informační teorie psychiky. Stratos, Praha 1994

¹² Tamže, s. 6

¹³ Vojtíšek, Z.: Encyklopedie náboženských směrů v České republice, c. d., s. 291

¹⁴ http://psychologie.studovna.cz/scripts/detail.asp

¹⁵ Prochaska, J. O., Norcross, J. C.: Psychoterapeutické systémy - průřez teoriemi. Grada Publishing, Praha 1999, s. 162

¹⁶ Dragomirecký, A.: Informační teorie psychiky, c. d., s. 24

¹⁷ Dragomirecký, A.: Hlubinná abreaktivní psychoterapie - základy teorie a praxe, c. d., s. 36