Vo svete čoraz častejšie silnejú rozličné prejavy nespokojnosti, násilia a fanatizmu - a to i náboženského. Mnohí z toho majú obavy. A opodstatnené, pretože, žiaľ, ľudia sú nepoučiteľní. Pre lásku k tomu, v koho tak neoblomne veria, sú schopní dopúšťať sa bezprávia a páchať zlo. Je to paradox vlečúci sa dejinami ľudstva už takmer od jeho zrodu. A tak i my stojíme pred otázkou, na ktorú možno mnohí bez váhania poznajú pohotovú a jednoznačnú odpoveď, no život ukazuje, že je stále aktuálna a oveľa hlbšia, ako by sa na prvý pohľad zdalo: Viem, komu som uveril?

Úprimnú odpoveď hľadáme po celý život, pretože ten je s ňou bytostne spojený. Viera človeka mení a vedie jeho bytie do transcendentna. No môže ho i klamať, ak klamaný byť chce. Falošné predstavy vyprodukované našimi vnútornými túžbami, resp. tými, čo sa nám ich s oduševnením snažia vštepiť, majú silu uvrhnúť nás do sveta iba navonok podobného s tým, o ktorom snívame, v skutočnosti však od neho na hony vzdialeného. A nemám pritom na mysli iba islamských samovražedných atentátnikov oklamaných vidinou nebeského raja, presviedčajú nás o tom i nezmyselné obete náboženských siekt a množiacich sa psychokultov.

Fanatizmus zatemňuje myseľ. Je ako droga, robí človeka závislým od ideí, ktorým slúži. Ľudia, ktorí mu podľahnú, sa kriticky nezamýšľajú nad tým, v čích rukách a akým nástrojom sú. Chcú byť služobníkmi neba, ale nebo nepoznajú. Iba málo vedia o tom, v ktorého uverili. Stoja vôbec o to?

Každý z nás si uvedomuje, že má svoje hranice a deň za dňom sa približuje k smrti. Tej smrti, ktorá nám síce nezriedka ukazuje svoju krutú tvár, ale v konečnom dôsledku je bránou k životu. Hoci sa snažíme prežiť tento pozemský život zmysluplne, mnohokrát zakúšame jeho pominuteľnosť a márnosť. Uvedomujeme si, že je iba predobrazom toho nasledujúceho, života s Bohom. No aký obraz si o ňom vytvárame? Nebudeme rozčarovaní? Čo budeme cítiť, ak si uvedomíme, že je to inak, že sme otročili modle, ilúzii a naše obety nemali taký význam, aký sme im prisudzovali? Život v sekte je životom falošnej ilúzie a tých, čo ho takto žijú, oprávnene ľutujeme. No ako je to s nami? Snažíme sa čo najpoctivejšie vo svojom vnútri nachádzať odpoveď na otázku: Viem, komu som uveril?