Kontrola informácií

Kontrola informácií sa prejavuje najmä v stratégii ich dávkovania. Ak má adept pochybnosti, či kladie príliš veľa otázok, povedia mu, aby trochu počkal a zakrátko mu bude všetko jasné. Keď sa bude patrične usilovať, nebude šetriť námahu, dozrie k tomu, aby bol do veci hlbšie zasvätený. «To je dobrá otázka. Vysvetlenie nájdete v ďalšej prednáške,» takto dopytujúci nadobúda dojem, že dostal odpoveď, hoci je to de facto inak.1

Rafał z Krakova spomína, že na prvom stretnutí v Cirkvi zjednotenia získal iba málo informácií. Neskôr sa dozvedal čoraz viac. Neodhalili mu všetko naraz. Keď sa raz spýtal na vzťah Hnutia zjednotenia (iný názov pre Cirkev zjednotenia - pozn. red.) k Svätej Trojici, dostal odpoveď: «To je téma na dlhšie vysvetľovanie. Pozývame ťa na prednášku na tému Svätá Trojica». Podobným spôsobom aj Darek z Lublinu opisuje svoju účasť na munistických dielňach: „Sprvoti mi dovolili pýtať sa dokonca i počas prednášok. Neskôr mi však v tom akoby bránili hovoriac: «Odpoveď budeš počuť na ďalšej prednáške, počkaj ešte trochu»."2

Informácia je svojím spôsobom pohonná látka, ktorá je nevyhnutná na to, aby si človek mohol zachovať kritický pohľad a urobiť správne zhodnotenie. Avšak po odobratí takejto „pohonnej látky" sa stáva ľahkým objektom manipulácie. V sektách sa táto stratégia realizuje pomocou kontroly prístupu k vonkajším zdrojom informácií, čo v spoločenskej rovine znamená obmedzenie kontaktu s dovtedajším sociálnym prostredím. Doktrína vodcu sekty sa pre členov stáva základným zdrojom údajov o realite. Ak čokoľvek čítajú, tak iba propagačné materiály alebo texty vydávané skupinou, ktoré sú navyše spracované takým spôsobom, aby im ich čítanie pomáhalo pochopiť obsah „patričným spôsobom".

Izolácia od nežiaducich vplyvov okrem toho zahŕňa i kontrolu komunikácie v rámci skupiny. V sektách s komunitným či polokomunitným spôsobom života môžu takejto kontrole podliehať dokonca aj súkromné rozhovory medzi jej jednotlivými členmi. Darek z Lublinu sa zúčastnil na trojdňovom seminári organizovanom munistami, kde stretol isté dievča, ktoré na toto stretnutie pricestovalo kvôli svojej priateľke absolvujúcej dvojročnú stáž v Cirkvi zjednotenia. Toto dievča začínalo čoraz viac sympatizovať so sektou. Preto sa Darek, ktorý Munovo učenie prijímal s rezervou, chcel po jednej z prednášok s ňou porozprávať. No ukázalo sa, že hostitelia mu to účinne znemožňovali. A nemali to ťažké, lebo iba oni dvaja boli vonkajšími účastníkmi, ostatní boli organizátori. Ba čo viac, aj po seminári sa sekta snažila zabrániť tomu, aby sa stretli.3

Niekedy sa adepti úmyselne spájajú do malých skupiniek, aby sa neposlušné osoby rýchlo izolovali od ostatných. Bývalý munista Steven Hassan spomína, že na začiatku každého seminára rozdelili adeptov na dve kategórie - na „ovce" a „capov". Medzi ovce zarátali tých, ktorí mali „duchovné predispozície", medzi capov zase neposlušných individualistov, od ktorých vedenie sekty nemohlo očakávať nič dobré. V súlade s týmito kategóriami prideľovali nováčikov do jednej zo skupín. Tí v skupine „capov" bývali spolu, aby nedávali zlý príklad „ovciam". Ak sa ich nepodarilo „zlomiť", boli vykázaní zo skupiny.4

Proces indoktrinácie, obzvlášť v etape vzbudenia svetonázorovej dezorientácie, vhodne podporuje intelektuálne bombardovanie. Informácie s určitým emocionálnym nábojom sa jedincovi odovzdávajú v takom rýchlom slede, že nie je schopný ich kriticky stráviť. Určité obsahy sa opakujú donekonečna, v dôsledku čoho sa potláčajú emócie. Obranné mechanizmy sú otupené a myseľ sa voči prichádzajúcim informáciám stáva ľahostajná a rezignuje na ich zhodnotenia, čo brzdí proces reflexívneho myslenia.

 

Následky členstva v sektách

Niektoré z uvedených stratégií praktizovaných za účelom vytvorenia závislosti u členov siekt sa javia ako mimoriadne invázne nástroje ovplyvňovania, iné im zase vytvárajú len určité pozadie, no ich úloha je rovnako dôležitá. Žiadna sekta nepoužíva všetky opísané spôsoby, resp. sú skupiny, ktoré používajú aj iné metódy. Nie vždy si však radoví členovia naplno uvedomujú mieru rafinovanosti týchto sektárskych praktík. Jednoducho sa snažia získať nováčikov podobným spôsobom, akým boli sami získaní. Takto rozmnožujú manipulačné modely, ktoré ktosi kedysi vytvoril a aplikujú ich na druhých.

Manipulácia býva taká naliehavá, že niekedy konáme dokonca sami proti sebe. Nepokoj, ktorý v takýchto situáciách pociťujeme, môže byť ukazovateľom, že niekto sa nás pokúša zmanipulovať. Najúčinnejším testom na odhalenie takéhoto vplyvu je úprimne si zodpovedať základnú otázku: Cítim sa vnútorne slobodný, môžem kedykoľvek opustiť skupinu?

 

Problémy psychickej povahy

Keď sa pozeráme na problémy príslušnosti k sektám cez prizmu psychických procesov, u terajších členov siekt sa opisuje tzv. syndróm indoktrinácie, ktorý sa vyznačuje nasledujúcimi prejavmi: náhla zmena hierarchie hodnôt spojená so vzdaním sa túžby po kariére; rýchla a dramatická zmena spôsobu správania; zníženie pružnosti mysle a schopnosti adaptácie; poskytovanie mechanických, stereotypných odpovedí; potlačenie a otupenie citlivosti; pochmúrna nálada, alebo naopak chorobné nadšenie; regresia: obete sa začínajú správať ako deti, nachádzajú záľubu vo svojej závislosti, túžia, aby sa rozhodovalo za nich; fyzické zmeny, podlomené zdravie, strata hmotnosti, tupý výraz tváre a vyhýbavý pohľad; iné poruchy ako: disociačné stavy, stereotypnosť správania, obsesie, rozlietaná myseľ a tiež halucinácie.5

Psychické problémy, s ktorými sa boria bývalí členovia siekt, sa často opakujú a dajú sa systematicky rozdeliť podľa ich charakteristických prejavov:

> poznávacie – ťažkosti pri koncentrácii a zapamätávaní vyplývajúce z nadobudnutého upriamenia pozornosti a myslenia jedine na obsah spojený s kultom; vnímanie reality v čierno-bielych farbách; magický spôsob myslenia; „zaťažený jazyk" ako následok používania žargónu sekty a zmeny významu základných pojmov, ktoré môžu deformovať percepciu reality a sťažovať kontakt s ľuďmi; disociačné stavy sťažujúce koncentráciu pre krátke náhle výpadky vedomia. Tie sú výsledkom v sekte vštepeného únikového mechanizmu, ktorý spočíva na vstupovaní do iných stavov vedomia či do stavov tzv. „nemyslenia" vždy, keď sa objaví nejaká ťažká situácia.

Ďalej ide o „zdrhanie", ktoré je variantom disociačného stavu a možno ho opísať ako náhly a automatický návrat ku v sekte formovanej pseudototožnosti vyvolaný určitými zrakovými, sluchovými, dotykovými, čuchovými alebo chuťovými podnetmi, ktoré boli predtým súčasťou procesu zameraného na vytváranie závislosti od kultového prostredia;

> emocionálne – depresívne a úzkostné stavy (obzvlášť silné v prvých mesiacoch po odchode jedinca); fóbie, ktoré zdržujú proces jeho odchodu zo skupiny, ale niekedy pretrvávajú i dlhý čas po ňom. Bývalí členovia sa obávajú nejakej tragédie ako následku odchodu zo sekty alebo pociťujú veľký strach z toho, že vodca môže zabrániť prílevu energie k nim, čo môže spôsobiť ich okamžitú smrť; nočné mory; pocit viny, izolácie, bezradnosti, znechutenia, straty zmyslu života; pocit strateného času; nízke sebavedomie;

> spoločenské – problémy so samostatným rozhodovaním a v nadväzovaní blízkych známostí. Medzi špecificky postkultové syndrómy porúch patria: poruchy vzťahov, netypické disociačné poruchy a zložité syndrómy poúrazového stresu. Niekedy sa vyskytujú psychotické syndrómy, ktorých vznik (v prípade reaktívnych psychóz), odhalenie alebo prehĺbenie (v prípade endogénnych psychóz) súvisí s príslušnosťou ku kultovej skupine.6

 

Nepokojné vzťahy s okolím

Špecifikom pôsobenia nejednej sekty je to, že generuje asociálne, ba až antisociálne postoje svojich stúpencov. Takto sekta nesie zodpovednosť za spoločenskú dezorientáciu súčasných, ale i bývalých členov.

Tendencia k dichotomickému obrazu sveta vyplývajúca z vieroučného systému generuje a prehlbuje separatistický postoj členov sekty voči okoliu. Tento sklon treba považovať za typický znak každej sekty. Aj tie najprepracovanejšie a najzložitejšie doktríny siekt predstavujú mimoriadne zjednodušený obraz reality: čierne a biele, dobro proti zlu, duchovné hodnoty proti materiálnym, my proti nim. Rozdelenie na sacrum a profanum, ktoré je viditeľné v zdravých náboženských prostrediach, je vo vnútri takejto náboženskej skupiny zamenené na delenie členov sekty na „patriacich do sféry sacrum" a ostatných členov spoločnosti, ktorí „žijú vo sfére profanum".

Sekta zdôrazňuje svoju výnimočnosť a odlišnosť označujúc ľudí stojacich mimo skupiny podľa svojej typickej nomenklatúry. Pre členov Hare Krišna hnutia to budú „materialisti", pre členov sekty Rodina či munistov – „systematici", pre scientológov – „neprístupní".

Najvážnejšie dôvody na znepokojenie sa objavujú vtedy, keď sa spoločenstvo oddeľuje od ostatného sveta z hľadiska geografického. Radikálne a jednoznačné pretrhnutie zväzkov so spoločnosťou bolo charakteristické napríklad pre poľskú sektu Nebo. Toto rozkmotrenie so zvyškom sveta sa prejavovalo ničením dokumentov totožnosti, nerešpektovaním prihlasovacej povinnosti, školskej dochádzky, nedodržiavaním povinného očkovania u najmladších, vyhýbaním sa vojenskej službe, neregistrovaním narodených detí, zrieknutím sa zdravotných služieb a lipnutím na liečbe vlastnými metódami. Zrieknutie sa odbornej lekárskej pomoci sa týkalo aj mnohých žien v tehotenstve a pôrodov, ktoré sa konali doma, bez starostlivosti pôrodnej asistentky a lekára. Radikálna izolácia skupiny značne sťažovala kontakt s ich príbuznými či predstaviteľmi médií.7

Vstup do sekty v zásade vždy sprevádza pretrhnutie dovtedajších spoločenských zväzkov. Dokonca i vtedy, ak nedochádza ku geografickej izolácii skupiny, sa môžu jednotliví členovia ohraničovať spoločensky aj psychologicky, pretrhávajúc postupne putá, ktoré ich spájajú s druhými ľuďmi, tak, že majú nakoniec pocit nedostatku alternatívy.

 

Výzva náboženskej povahy

Sekty svojím učením a postojom vyvolávajú svetonázorový zmätok v ľudských mysliach a zavádzajú chaos do ich vieroučného systému. Predstavujú preto vážnu výzvu pre pastoračnú činnosť Cirkvi. V roku 1991 kardinál Francis Arinze, predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg, upozornil na nasledovné nebezpečenstvá: sekty ohrozujú jednotu Cirkvi a spochybňujú a odmietajú pravdy katolíckej viery propagujúc neopohanstvo, okultizmus, mágiu, špiritizmus či satanistické rituály. Mnoho siekt praktizuje agresívny prozelytizmus a boj s katolíckou cirkvou.8

Formulujúc pastoračné odporúčania na obranu pred sektami kardinál Arinze zdôraznil, že členov siekt netreba odsudzovať, ale treba s nimi zaobchádzať ako s bratmi blúdiacimi vo viere. Pripomenul, že so sektami treba viesť dialóg, avšak zdôraznil, aby sa to robilo s náležitou rozvahou a rozlišovaním. Nemáme ani odsudzovať rovnako všetky nové náboženské hnutia ignorujúc rozdiely medzi nimi - máme byť pripravení objavovať vo svojej podstate dobré a šľachetné tendencie a hľadať možnosti spolupráce. V prípade siekt jednoznačne nepriateľských voči Cirkvi treba hľadať slušné obranné prostriedky.9

Uveďme ešte slová arcibiskupa Józefa Michalika, ktorý v roku 1992 ešte ako ordinár Zielonogórsko-gorzowskej diecézy povedal: „Naša negatívna reakcia a hodnotenie týchto skupín nemôže vychádzať iba z ich odlišnosti, lebo ona môže byť neúplná a vôbec nemusí byť negatívna. Neodmietame ich ani preto, lebo ich správanie býva nepochopiteľné či podivné a ich kontakt so spoločnosťou vzbudzuje výhrady. Naše rozhodné odmietanie siekt či tajných združení vyplýva z toho, že hlásajú falošné učenia, deformujú pravdu alebo manipulujú s človekom a ohrozujú jeho spásu". Ba čo viac, arcibiskup Michalik nedovoľuje ani pasívny postoj voči fenoménu siekt: „Neľutujme preto čas na čítanie Svätého písma, siahajme po knihách s katolíckym obsahom, aby sme nadobudli hlbšie poznanie a mohli aj druhým poslúžiť našimi vedomosťami. Svedectvo a hlboká viera sú najlepšou hrádzou proti ohrozeniu zo strany siekt."10

 

Záver

Ako možno z uvedených úvah vyvodiť, príslušnosť k sektám pôsobí rozličným spôsobom. Môže nachádzať svoje vyjadrenie v komplikáciách psychickej, spoločenskej alebo náboženskej povahy. Prináša navyše otrávené ovocie činnosti siekt a rozličných psychokultov, o ktorých, žiaľ, iba zriedkakedy hovoríme, hoci sú veľmi vážne, pretože útočia na ľudský život.

 

Poznámky:

1 Ritchie, J.: Tajemniczy świat sekt i kultów (Tajomný svet siekt a kultov). Książka i Wiedza, Varšava 1994, s. 13 - 14

2 Nowakowski, P. T.: Sposoby pozyskiwania nowych członków przez sekty (Spôsoby získavania nových členov sektami; magisterská práca). Śląská univerzita, Katowice 1998, s. 72

3 Tamže, s. 61

4 Hassan, S.: Psychomanipulacja v sektach (Psychomanipulácia v sektách). Vydavateľstvo Ravi, Lodž 1997, s. 109

5 Wiktor, K.; Mikrut, G.: Raport o niektórych zjawiskach związanych z działalnością sekt w Polsce (Správa o niektorých javoch súvisiacich s pôsobnosťou siekt v Poľsku). Ministerstwo Spraw Wewnętrznych i Administracji, Warszawa 2000, s. 43

6 Tamže, s. 44

7 Beźnic, Sz.: Przegłąd nowych ruchów religijnych w Polsce (Prehľad nových náboženských hnutí v Poľsku). In: Barker, E.: Nowe ruchy religijne (Nové náboženské hnutia). Vydavateľský podnik Nomos, Kraków 1997, s. 301

8 Arinze, F.: Sekty i nowe ruchy religijne jako problem duszpasterski (Sekty a nové náboženské hnutia ako pastoračný problém). L´Osservatore Romano (poľské vyd.) 7/1991, s. 12 - 16, zv. IV.

9 Tamže, zv. V.: Odpowiedź duszpasterska: wskazania ogólne (Pastoračná odpoveď: všeobecné odporúčania)

10 Doświadczenie konfrontacji z sektami i New Age (Skúsenosti z konfrontácie so sektami a New Age). In: Kmiecik, V., Czaja, A., Kowalik, K.: Od konfrontacji do dialogu. Doświadczenia Kościoła w XX. wieku (Od konfrontácie k dialógu. Skúsenosti Cirkvi v 20. stor.). Vydavateľstvo Gaudium, Lublin 2003, s. 107