V úvode predkladanej témy je nutné upozorniť na fakt, že vzťah mágie a náboženstva nie je dodnes jednoznačne a uspokojivo vyriešený ani medzi odborníkmi, ktorí sa venujú danej problematike z hľadiska špecializovaných vedných disciplín. Viacerí znalci mágiu vo vzťahu k náboženstvu chápu a popisujú ako jeden zo špecifických spôsobov myslenia, v ktorom sa prejavujú aj niektoré aspekty religiozity, iní ju predostierajú ako osobité ponímanie transcendentnej reality či ako tradičný náhľad a prístup k životu vzťahujúci sa k poznávaniu transcendentného sveta, ako i k poznávaniu vlastnej sebatranscendencie, pričom zdôrazňujú, že takýto náhľad a prístup je iný ako v normatívnom náboženstve. Ďalší bádatelia ju zasa nechápu ako akýsi špeciálny segment náboženstva, ale ako jednu významnú časť tzv. tradičných vied, a naopak, sú odborníci, ktorí vo svojich dielach mágiu prezentujú ako jednoznačnú súčasť akéhokoľvek náboženstva. Ale je i nemalá skupina spravidla teologicky vzdelaných odborníkov, ktorí ju považujú za poveru, ktorej rozličné podoby pretrvávajú aj v normatívnom náboženstve, ba ponímajú ju nie ako súčasť náboženstva, ale naopak, ako istú formu akéhosi kontranáboženstva.

Avšak nielen vzťah mágie a náboženstva, ale i samotný fenomén mágie je príliš zložitý, vskutku polysémantický a zároveň multidimenzionálny jav. Napriek tomuto tvrdeniu aj vo vedeckých publikáciách jestvuje dostatok definícií, v ktorých sa autori nielenže snažia vystihnúť podstatu, ale spravidla i predostrieť vznik a príčiny pokračujúcej existencie mágie v jednotlivých érach vývoja ľudskej civilizácie.

Pri detailnej analýze rozsiahlej palety diel možno prístup znalcov sledovať vo viacerých významových rovinách, napríklad v rovine hermetickej, okultistickej, náboženskej, literárno-romantickej, psychologickej, teologickej, religiologickej, etnologickej či kultúrno-antropologickej, ale občas aj v rovine tzv. javiskového iluzionizmu, čiže varietného eskamotérstva, t. j. artistického kúzelníctva, ktoré je založené na obratnom oklamaní zmyslov divákov vďaka zvládnutiu náročných trikov a nadpriemerne vycvičenej zručnosti. To však má s mágiou, tak ako sa chápe vo sfére vied o človeku, spoločnosti a kultúre, len pramálo spoločného.

 

Mágia z pohľadu vedy

V etnologickej či kultúrno-antropologickej literatúre, ba aj v odbornom písomníctve ďalších vied o človeku, spoločnosti a kultúre sa mágia chápe a prezentuje ako obzvlášť archetypálny sociokultúrny fenomén, sprevádzajúci človeka vo všetkých známych kultúrach, ako aj v každom z predchádzajúcich historických období, ba i v prehistorickej ére vývoja ľudskej civilizácie. Zároveň sa z aspektu súčasného poznania pokladá za neoddeliteľnú a podstatnú zložku všetkých známych - či už v minulosti dávno zaniknuvších alebo až do súčasnej doby jestvujúcich náboženských systémov.

V etnológii, resp. kultúrnej antropológii v prvopočiatočných obdobiach bádania odborníci mágiu spravidla chápali i popisovali ako jednu z viacerých jestvujúcich prvotných náboženských foriem, pod čím sa rozumejú špecifické náboženské idey a s nimi spojené ďalšie prejavy religiozity, ktoré sú rozšírené predovšetkým medzi príslušníkmi tzv. preliterárnych (prírodných) národov, a ktoré sú zároveň neoddeliteľnou súčasťou kultúry každodenného života malých kmeňových spoločenstiev. Etnológovia medzi náboženské formy rozšírené najmä v takomto prostredí zaraďujú popri mágii ešte aj ďalšie náboženské idey a s nimi súvisiace prejavy religiozity, akými sú: fetišizmus, dynamizmus, animatizmus, totemizmus, animizmus, manizmus, (poly)démonizmus či šamanizmus.

Faktom však je, že okrem vyššie spomenutej koncepcie mágie sa v súčasnosti v odborných etnologických kruhoch mágia chápe nielen ako akási prvotná náboženská forma, ktorá by bola rozšírená len medzi príslušníkmi malých kmeňových spoločenstiev - a ktorá je v prostredí týchto komunít prepojená s rozsiahlou sústavou zvykov a vôbec s tradičnými spôsobmi regulácie správania, čo je tiež predmetom etnologických výskumov -, ale poníma sa a skúma aj ako forma typických rituálnych aktivít, ktorá sa frekventovane praktizovala aj v oveľa neskorších vývinových etapách ľudskej spoločnosti, ba ktorá je praktizovaná aj v modernej západnej industriálnej spoločnosti.

Isteže, mágia sa tiež chápe a monitoruje i ako dosiaľ pretrvávajúci špecifický spôsob myslenia (tzv. magické myslenie), ktorý však ani dnes nie je, ako sa občas nie príliš správne a laicky tvrdí, iba nejakým zanikajúcim reliktom. Práve naopak, sústavne jestvuje, ba úspešne sa šíri a ako z mnohých zmapovaných prípadov vyplýva, šíri sa neraz už i na kvalitatívne vyššej úrovni aj v našej modernej euroatlantickej, dominantne racionalisticko-scientisticky orientovanej civilizácii.

V etnológii je prijatá definícia, podľa ktorej sa pod mágiou rozumie rozsiahly komplex rituálov a úkonov, ktoré sú späté s vierou v schopnosť človeka ovplyvňovať prostredníctvom nadprirodzených síl ľudí, zvieratá, rastliny, prírodné javy, elementy, ale tiež i bohov, démonov či iné transcendentné bytosti, ergo podľa zvolených zámerov vôľou a realizáciou špecifických postupov pôsobiť skrze všetko prenikajúce supranaturálne sily prakticky na celé prostredie, ktoré ľudskú bytosť obklopuje. No taktiež i na prostredie, o ktorom si človek myslí, že ho vonkajškovo obostiera i bytostne prestupuje. Už z takéhoto vymedzenia obsahu pojmu mágia je evidentné, že tento fenomén v prezentovanom poňatí v sebe zahŕňa päť samostatných, zároveň však interferujúcich zložiek ideovej a realizačnej dimenzie:

> vieru v existenciu všetko prenikajúcich nadprirodzených síl;1

> vieru v schopnosť človeka ovplyvňovať takéto transcendentné sily;

> vieru v jestvovanie jedincov (mágov, čarodejníkov2 atď.), ktorí sa od iných ľudí odlišujú3 tým, že sú spôsobilí podľa zvolených zámerov vôľou a realizáciou špecifických obradov a úkonov ovplyvňovať všetko prenikajúce nadprirodzené sily, skrze ktoré môžu pôsobiť na prostredie v tom najširšom zmysle (tzn. na rozmanité bytosti, vrátane seba, ako i na rôznorodé javy, úkazy, elementy, situácie atď.);

> vieru v reálnu funkčnosť takýchto špecifických praktík;

e) vieru v existenciu bohov (polyteizmus), démonov (polydémonizmus) či iných transcendentných bytostí, na ktoré môžu skrze ovplyvňovanie všetko prenikajúcich supranaturálnych síl mágovia, čarodejníci, šamani a iní pôsobiť.

 

Kultúrno-historický vývin mágie

Ako už bolo vyššie spomenuté, mágia sa prezentuje ako obzvlášť archetypálny sociokultúrny fenomén sprevádzajúci človeka vo všetkých známych kultúrach, ako aj v každom z predchádzajúcich historických období, ba i v prehistorickej ére vývoja ľudskej civilizácie. Za poznatky potvrdzujúce existenciu predstáv magického charakteru i v prehistorickom období ľudstva možno vďačiť predovšetkým archeológom. Analýza značného množstva zachovaných archeologických artefaktov pochádzajúcich najmä z pravekých pohrebísk potvrdzuje, že predstavy magického charakteru jednoznačne a preukázateľne existovali najneskôr v epoche mladšieho paleolitu, ergo už pred 40 000 rokmi. Iní bádatelia dokonca predostierajú indície, ktoré by mohli poukazovať na jej ešte staršiu existenciu, vecne dokumentujúc, že magické idey boli pravdepodobne neoddeliteľnou súčasťou myšlienkového sveta vtedajších ľudí už v období stredného paleolitu, v ére tzv. moustérienu, tzn. približne pred 50- až 70-tisíc rokmi. Znamená to, že mágia v kultúrnej histórii ľudstva reprezentuje jeden z obzvlášť starobylých a prapôvodných fenoménov.

Hoci má mágia z aspektu súčasného poznania svoj prvopočiatok už v pravekých časoch, tak až nasledujúcu vývinovú etapu ľudskej civilizácie, starovek, možno plnoprávne označiť za zlatú éru jej rozkvetu. Aj celosvetovo známy a rozšírený termín mágia vznikol v starovekej epoche, pravdepodobne buď v starej Perzii, alebo v starej Médii; pôvod tohto termínu však nie je ani dnes presne vyjasnený ani v odborných kruhoch. S veľkou probabilitou pochádza zo staroperzského slova magusch (ďalšie aproximačné pomenovania, ktorých rôznosť je v špecializovanej literatúre značná, sú napr. magus, maguš, mag, magh, mógh, mugh atď.), ktorým boli označovaní príslušníci staroperzskej kňazskej kasty, hoci časť bádateľov sa skôr prikláňa a odvodzuje etymón daného pojmu zo starogréckych termínov mageia, magoi či magos.

V zásade však možno konštatovať, že samotný základ slova mágia je najpravdepodobnejšie odvodený zo staroperzského pojmu, ktorým sa v pôvodnom význame označovala moc alebo veľkosť, čo je istá paralela termínov známych aj z iných jazykov, napríklad latinského magnus vo význame veľký, gréckeho megas vo význame mocný, či sanskritského maha resp. mahat vo význame moc. V starej Perzii, popri už uvedenom termíne magusch, jestvoval aj pojem magiusiah, ktorým sa pomenúval úrad a veda spomenutých staroperzských kňazov, vysluhovateľov náboženského kultu, ako aj šíriteľov učenia, ktoré zaviedol Zarathuštra.

Starovekí (ale i tí až dodnes fungujúci) zarathuštristickí kňazi - mágovia uctievali živly, najmä oheň, a zaoberali sa v prevažnej miere liečením, zákonodarstvom a písomníctvom, ba navyše sa o nich predpokladalo, že sú nadaní i mimoriadnymi schopnosťami a ovládajú umenie ovplyvňovania nadprirodzených síl. Keďže ich aktivity sa pri výkone náboženského kultu spájali okrem iného tiež s veštením, a najmä s ich povestným umením pôsobiť skrze všetko prenikajúce supranaturálne sily na ľudí, zvieratá, rastliny, prírodné javy, elementy, démonov či iné transcendentné bytosti, tak v dôsledku toho i v neskorších vývinových etapách ľudskej spoločnosti (nepochybne aj zásluhou rozšírenia Zarathuštrovho učenia a zarathuštristického náboženského kultu i za hranice starovekej Perzie, najmä do oblastí sféry vplyvu Rímskej ríše) sa pomenovanie mágovia prenieslo na všetkých, ktorí sa zaoberali obdobným umením, alebo praktizovali analogické postupy.

Termín magi, teda mágovia, nemusel byť a ani v minulosti nebol nevyhnutne vždy chápaný a popisovaný ako označenie len pre príslušníkov staroperzskej kňazskej kasty vyznávajúcich a šíriacich Zarathuštrovo učenie, tak ako sa to uvádza v prevažnej časti súčasnej odbornej literatúry. Už Herodotos totiž spomína, že mágovia boli pôvodne jedným zo staromédskych kmeňov. V 6. storočí pred Kr. si ich síce podrobili starovekí Peržania, avšak členovia staromédskeho kmeňa mágov - a z nich najmä dedičná kasta médskych kňazov, ktorí sa ešte pred podmanením zo strany Peržanov, teda za čias starovekej Médskej ríše (7. stor. pred Kr.) stali povestnými i vďaka podrobným výkladom snov - si uchovali istú náboženskú svojbytnosť ešte dlho po dobytí svojej ríše. V priebehu 5. storočia pred Kr. však staromédski mágovia pozvoľna preberali do svojho pôvodného náboženského systému čoraz viac zarathuštristických ideových aj kultových prvkov, takže postupom času sa napokon i oni začali pokladať za stúpencov Zarathuštrovho učenia.

V období Rímskej ríše prenikol zarathuštrizmus a s ním aj termín mágia do Európy, kde sa začala označovať pojmom ars magica (magické umenie). V takomto poňatí sa stala nielen súčasťou oficiálneho rímskeho náboženstva, ale i rôznych filozofických smerov tej doby, ba dokonca i niektorých vedných oblastí, hoci už v období staroveku boli vyslovované námietky proti jej zaraďovaniu do vedy.

Avšak o magickom umení sa nepochybovalo ani v stredovekej kresťanskej Európe.4 Ba ešte i začiatkom novoveku, teda na prelome 15. a 16. storočia, boli medzi kresťanskými učencami spory prevažne len v otázke, či je mágia viac umením alebo či ju skôr zaradiť do vedy, keďže sa mágia už v období jestvovania najstarších starovekých štátnych útvarov (napr. v Starej ríši starovekého Egypta, v Starobabylonskej ríši, v Staroasýrskej ríši, v Mykénach a inde) pokladala za jednu z náuk klasickej triády - popri alchýmii a astrológii - tzv. tradičných, hermetických vied.

V druhej polovici 19. storočia sa prastarý pojem mágia prebral a zaviedol do odbornej etnologickej, resp. kultúrno-antropologickej literatúry ako terminus technicus označujúci určitú časť špecifických náboženských ideí a s nimi spojených ďalších prejavov religiozity, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou kultúry každodenného života malých kmeňových spoločenstiev a ktoré sú v prostredí týchto komunít zároveň i prepojené s rozsiahlou sústavou zvykov a vôbec s tradičnými spôsobmi regulácie správania. Iba takýto prístup k štúdiu a chápaniu mágie sa odvtedy označuje za vskutku striktne vedecký.

Nutné je však upozorniť na fakt, že v odbornej literatúre zo sféry vied o človeku, spoločnosti a kultúre bolo od začiatku ich jestvovania až do súčasnosti predostretých niekoľko desiatok vedeckých hypotéz, prostredníctvom ktorých sa jednotliví bádatelia snažili a dodnes i snažia vystihnúť podstatu, vznik a príčiny ďalšej existencie mágie ako sociokultúrneho fenoménu, pričom ale viaceré z predložených vedeckých hypotéz sú nielenže od seba vzájomne značne divergentné, no niektoré z nich sú i navzájom protikladné.

 

Záver

Mágia, a vôbec magické myslenie nepochybne pretrváva v rôznych formách až do dnešných čias. Hoci ustavičná prítomnosť magického myslenia môže vyvolávať dojem nezlučiteľnosti s globálne prijatými názormi modernej západnej industriálnej spoločnosti, keďže je vo svojej podstate v rozpore s racionalistickými a mechanicky chápanými modelmi príčin a následkov prevažujúcimi v najdôležitejších oblastiach súčasného vedeckého bádania, tak určité odpovede na tento zdanlivý rozpor možno nájsť v náhľadoch niektorých bádateľov. Podľa nich nie je potrebné stavať magické a vedecké myslenie a priori do vzájomného protikladu, pretože je neprimerané chápať magické myslenie ako zásadne insuficientné či inferiórne, ale možno ho ponímať ako iný typ myslenia, paralelný s vedeckým. Z tohto dôvodu magické myslenie ostalo trvalým a univerzálnym ľudským potenciálom, ktorý existoval, existuje a zdá sa, že aj bude naďalej existovať v akomkoľvek sociokultúrnom systéme.

 

Poznámky:

1 Niektorí bádatelia, ako napríklad R. H. Codrington, F. R. Lehmann, R. R. Marett, N. Söderblom, L. J. Šternberg či A. Vierkandt pritom považujú nielen mágiu, ale predovšetkým samotnú vieru v existenciu všetko prenikajúcich nadprirodzených síl, ktorá sa v odborných kruhoch označuje termínom dynamizmus za vôbec najstaršie zložky náboženských predstáv. Je logickým predpokladom, že ak človek v ranom štádiu vývoja ľudskej civilizácie začal veriť, že je schopný prostredníctvom ovplyvňovania všetko prenikajúcich nadprirodzených síl pôsobiť prakticky na celé prostredie, tak tejto viere by mala v akomsi časovom predstihu nepochybne predchádzať viera v samotnú existenciu takýchto nadprirodzených síl.

2 Popri termíne čarodejník označujúceho v pôvodnom význame človeka zaoberajúceho sa v minulosti špecializovanou divinačnou činnosťou (človek, ktorý čaril, tzn. veštil z rytých alebo kreslených čiar, prípadne i z rôznych obrazcov či piktogramov, nakreslených či už na zemi, v popole a pod.), sa napríklad v slovanskom prostredí odpradávna používali a sem-tam i dodnes používajú aj ďalšie všeobecne rozšírené označenia. Sú odvodené od slovies ako vedieť či poznať, ktorými sa pomenúvali osoby aplikujúce predpokladané nadnormálne schopnosti prevažne v prospech ľudí, ďalej od vražiť (vraž, vražec, vrač), označujúce naopak osoby, ktoré vražia, t. j. privolávajú na niekoho chorobu čarodejníckymi prostriedkami. Tiež od slovesa lekuvať, resp. liekuvať (z ktorého sa vyvinul západoslovanský termín lekár, lekárka), pod ktorým sa až do 17. storočia u východných Slovanov rozumelo zariekanie choroby, alebo od staroslovanského vlsnoti (volchv) vo význame bľabotať a mnohé iné. V latinsky písaných prameňoch pochádzajúcich z obdobia európskeho stredoveku sa azda najčastejšie objavujú výrazy ako magi, sortilegi (čarodejníci), augures (veštci), incantatores (zariekavači), phitones (hádači) a ďalšie, ako aj ich príslušný feministický pendant, ako sortilegae, auguratrices, phitonissae a i.

3 V etnológii je zaznamenaná rozsiahla časť tradičných predstáv, názorov a vedomostí, ktoré sa napríklad v klasifikačnom systéme materiálu slovenskej ľudovej kultúry súhrnne zaraďujú medzi poznatky o špecifickej kategórii tzv. polodémonických (semidémonických) bytostí, t. j. živých ľudí, ktorí sa od ostatných jedincov odlišujú tým, že im je vlastný určitý prvok démonizmu, či už vrodený alebo získaný. Súhrnný pojem semidémonické bytosti ako terminus technicus do etnologickej literatúry v roku 1934 zaviedol poľský etnológ Kazimierz Moszyński.

4 Vieru v magické umenie nepochybne podporoval aj text uvedený v Evanjeliu podľa Matúša, v ktorom sa spomínajú mudrci od východu (porov. Mt 2, 1-11). Tí sa v pôvodine gréckeho textu evanjelia nazývajú magoi, teda mágovia. Keďže sa zaoberali popri iných predpokladaných aktivitách magického charakteru aj tzv. veštením budúcnosti z konštelácie hviezd a iných nebeských telies (astrológia), tak zjav nezvyčajnej hviezdy, ktorú videli na východe, ich priviedol až do judejského Betlehema.

 

PhDr. Dušan Belko, PhD. (* 1967) – vysokoškolský pedagóg Katedry etnológie a etnomuzikológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Zaoberá sa súborom problémov spojených s rozmanitými formami religiozity. Poznatky nadobudnuté etnologickými výskumami v teréne a heuristickým štúdiom písomných prameňov publikoval v 12 samostatných knižných monografiách a vo viacerých článkoch.